Alebo: neposudzuj človeka podľa vzhľadu, ale vyčkaj na jeho činy...
V ten deň nádherne svietilo slnko, bol víkend a škôlka, ktorú navštevoval syn, už ako každoročne organizovala letnú slávnosť na lúke pred lesoparkom. Muž bol práve niekde na zahraničnej služobke a ako právoplatná náhrada zaň ku nám pricestovala svokra. Počas tých 5 - 6 hodín strávených na čerstvom vzduchu s ďalšími asi 100 zúčastnenými nás riadne unavilo. Domov sme prišli o piatej a ja som sa rozhodla ísť na nákupy do neďalekého obchodného centra. Taká rýchlovka na otočku s mottom "Nech je nastávajúci nedeľňajší obed zážitkom!" Dokonca taká rýchla, že som si so sebou vzala iba peniaze a nič iné (občas bývam neskutočnou expertkou - vietor vo vlasoch a prázdne vrecká - a ja neskontrolujem, čo beriem či neberiem so sebou). Ale vtedy som dostala od života riadnu príučku!
Už keď som išla z parkoviska obchodného domu, niečo sa mi nezdalo na riadení. Modlila som sa, nech to nejako spoločne zvládneme domov. Auto a ja.
Práve som vychádzala na výjazdovku, kde sa chodí takou 80-kou, keď zrazu niečo ruplo. V prvom momente som nerealizovala, čo sa deje. Jediné moje šťastie bolo, že v tej zákrute musí ísť človek
automaticky dole s rýchlosťou. Aj vodič za mnou stačil zabrzdiť. Keď som otvorila dvere a pozrela na koleso, takmer som skolabovala. Jednak, že som kompletne blokovala výjazdovku, no a ľavé
predné koleso vyzeralo ako vylomený zub. Riadiaca tyč, či čo to tam je, bola zlomená a z auta tiekol olej. Zahmlilo sa mi pred očami. Mala som pocit, že auto skončí v šrotovni a ja s
infarktom v nemocnici.
S vedomím, že som si nevzala papiere, mobil... som sa vybrala k autu za mnou.
Za okienkom na mňa prekvapene hľadel gruftie (stúpenec gotickej kultúry v Nemecku označovaný týmto pomenovaním, ktorého navonok charakterizuje výstredný make-up, účes a oblečenie). Bol
zmaľovaný celý na čierno.
Trasúcim hlasom som načala konverzáciu.
- Mala som nehodu (úplne zbytočná poznámka, to by videl i slepý), to auto sa nepohne ani o meter a ja nič pri sebe nemám. Nemáte náhodou pri sebe mobil? Môžete mi pomôcť?
Bol veľmi ochotný, i keď (viac než) trochu zaskočený. Netušil, že taká Slovenka s dušou dobrodruha naozaj behá po svete bez papierov a mobilu, z čoho je, mimochodom, chorý i môj manžel.
Síce mi hneď podal požadovanú vec, ale u mňa už naplno prepukla diagnóza, známa pod ľudovým označením ´totálne okno´. Zhlboka som dýchala a iba dookola opakovala
- Aké je to číslo? Prepánajána, neviem si spomenúť na číslo...
Mládenec v aute, veľký ako hora, sa ma snažil ukľudniť a spýtal sa, či nezavolať ADAC alebo políciu, kým sa mi nevráti pamäť. Polícia odmietla, keďže sa nejednalo o nehodu dvoch áut.
Povedali: - Rovno zavolať odťahovku.
Vysvetlila som svojmu dobrodincovi, že bez papierov a čísla na poisťovňu mi isto nik nepríde a poprosila ho o strpenie, že si na to číslo známych zaisto spomeniem. Ach, ako to spomínanie
vtedy bolelo!
Nakoniec ma predsa len niečo osvietilo. Vysvetlila som známym situáciu, s dodatkom, kde nájdu u nás doma tašku s papiermi. Okamžite vyrazili a informovali aj svokru.
Medzitým mi nový kamarát oznámil, že počká so mnou pri aute, kým neprídu papiere. Asi som vyzerala poľutovaniahodne, keď sa odhodlal k už v poradí druhému dobrému skutku. Išiel si iba
zaparkovať auto na bezpečné miesto, aby neblokoval cestu a popritom položil na ulicu i môj trojuholník. Mal plné pochopenie pre rozklepané kolená, ruky a bledú tvár šialenej ženskej, a tak
dobrovoľne prebral úlohu externého myslenia.
Dlho nechodil, nuž som si navrávala, že si to na poslednú chvíľu asi rozmyslel. A vôbec by som sa mu nedivila, to miesto má veľmi nevýhodnú polohu a obloha nad nami tiež neveštila nič
dobrého. Keď sa zrazu odniekiaľ zjavil, bola som mu neskutočne vďačná. Odmietol peniaze, čo som mu podávala za poskytnutie mobilu, odmietol večeru, čo som kúpila na domov a nasledujúce
vysvetlenie, prečo vlastne zostal, ma zahanbilo na plnej čiare a za nás všetkých.
- Viete, väčšina ľudí sa ma bojí a vyhýbajú sa akejkoľvek komunikácii so mnou... Takže ja som vlastne vďačný vám, že ste ma vôbec oslovili... (z očí som mu vyčítala, že to s tou vďakou myslel smrteľne vážne).
Asi ma naozaj opustili všetky sily, keď som naň nechápavo hľadela, čo to vlastne vraví, namiesto toho, aby som nahlas zakričala - Halóóó, to ja som v tej sračke, to ja musím byť
vďačná!!!
Zrazu sa nám začalo blýskať nad hlavami. Na večer boli hlásené ťažké búrky (asi 10 km od miesta, kde sme stáli, dosiahli krúpy veľkosť tenisových loptičiek). Pozvala som ho skryť sa do auta.
Odmietol. Skonštatoval, že nechce riskovať búračku, spôsobenú nepozorným vodičom.
V tej situácii mi už i tak bolo všetko jedno - tak som odvetila, že to máme 50 na 50. Nepozorný vodič alebo presne mierený blesk...
Zrazu začalo liať, striasala ma zima. Mala som iba sukňu a tričko s krátkymi rukávmi. Napadlo mi, že v kufri auta leží fólia proti námraze na predné sklo. Musel byť na nás božský pohľad, keď
sme tam spoločne stáli zababušení pod ňou.
Za celý ten čas som pozorovala takmer tri následné nehody. Jedna s autami, dve v kombinácii auto - cyklista. Hlavne prvá cyklistka brzdila aj nohami, len aby nedošlo ku kolízii. Poučenie:
Nečumte zbytočne počas jazdy na havárky a iné výjavy na cestách, inak môžete spôsobiť novú katastrofu!!!
V jednom momente zastali za nami tri autá naraz a chlapi s vypučenou hruďou a vysúkanými rukávmi tvrdili, že odtiahnu vrak nabok. Už po pár sekundách, sprevádzaných výdychmi ťažko pracujúcich
(baníkov), sa vzdali svojho úmyslu.
Konečne dorazila moja taška. Druhý záchranca vystriedal prvého. Prvý odmietol akúkoľvek odmenu. A hoci príbeh ešte neskončil, tá podstatná časť je tu.
Pretože moja prvá, necenzúrovaná myšlienka, keď som svojho dobrodinca zazrela v aute za mnou, bola:
- Bože, koho si mi sem zoslal???
A Boh ma nepotrestal za rúhanie, ale odpovedal činmi...