Poslednú noc pred cestou som viac-menej prebdela. Budík som síce nastavila na 4:20 (veď inak sa ani nedalo), ale kľudne som ho mohla nechať odpočívať, keď už som to ja nedokázala. No aspoň sme na stanicu dorazili načas. Po Norimberg nám dokonca patrilo celé kupé, čo využil predovšetkým Michael a na voľných sedadlách trochu dospal krátku noc. Ja som iba kde-tu podriemkavala, niekto predsa musel držať stráž!
Pôvodne sme mali vystupovať na Hlavnej stanici, no keďže sa zhodou okolností práve v Hamburgu nachádzal mužov strýko, tak nás prišiel vyzvihnúť ku vlaku. Ale na Dammtor, o zastávku ďalej. Pravdu vravel, keď tvrdil, že je tam viac kľudu. Kým na Hlavnej stanici sa to v čase nášho príchodu hmýrilo ľuďmi ako v úli a určite by sme sa hľadali dlhú dobu, tu sme sa zbadali okamžite. Po zvítaní nás strýko vzal na prvý spoznávací okruh. Rozhodli sme sa pre potulky po vlastných. Lebo nanovo sedieť v aute po 6 hodinách železníc sa ani jednému z nás napriek únave nechcelo. Batožinu sme prechodne uložili do úschovne na stanici. Za statných 5€ na dobu neurčitú. Neďaleko východu som objavila park Planten un Blomen, ktorý tiež stál na mojej dôkladne prepracovanej listine návštev... ale až o čosi neskôr. To aspoň pôjdeme potom naisto, potešila som sa.
Už po pár krokoch v centre som opäť raz pochopila, prečo sa Mníchovu zvykne vravieť "dedina". Impozantné presklené budovy severnej metropoly Nemecka, mnohé tvarovo pripomínajúce obrovitánske lode, na mňa síce zapôsobili, ale ku životu ich, našťastie, nepotrebujem. Radšej zostanem verná tej dedine a do veľkých miest zamierim raz za čas na návštevu prevetrať nedeľnú robu sedliaka....
Ulicami sme sa prepracovali ku Binnenalster, jazeru, ktoré vlastne jazerom nie je. Iba rozmery vodnej plochy mýlia nezasvätených turistov. V skutočnosti sa jedná o širokú rieku Alster. Iba sa pod vplyvom okolia trochu zdula. Spoznáte ju podľa striekajúcej fontány kdesi v prostriedku, zastávka U-Jungfernstieg. Odtiaľ je už iba na skok ku Radnici. Najlepšie cez Alsterarkaden.
V sprievodcovi Hamburgom sa píše, že radnica sa hrdí 6 miestnosťami naviac než Buckinghamský palác v Londýne a stojí za návštevu. Kúsok od nej sa nachádza najstarší mestský kostol - St. Petrikirche a ďalej za ním St. Jakobi Kirche. Keď sme sa vrátili nazad ku stanici Dammtor (chodením a Oskarom riadne zmordovaní), nasadli sme do rozhorúčeného auta a šlo sa na motorizovanú okružnú prehliadku.
Vďaka nej sme spoznali ospevovaný Fischmarkt (otvorený, bohužiaľ, iba v nedeľu ráno - hoci strýko tvrdil, že svoje slávne časy má už dávno za sebou, že už nieto rybárov, čo by ho rybami zásobovali ako kedysi, za jeho mladých čias - dokonca z rodiny jeho prvej ženy zásoboval jej strýko mnohé miestne reštaurácie), zahliadli Landungsbrücken (odkiaľ vyrážajú lode - výletné, ale i mestská hromadná HVV), zbadali i loď Cap San Diego (múzeum). O vtedy ešte nedokončenej Elbphilharmonie nám strýko prezradil, že je pre Hamburčanov čosi ako nedokončené nové letisko pre Berlínčanov. Obe mali byť dávno v prevádzke, o letisku (v preklade Never ending story) sa ale medzi pospolitým ľudom vtipkuje viac.
V zozname nechýbal ani St.Pauli a Reeperbahn s Davidwache (policajná stanica). A práve dve posledné a snáď celosvetovo známe časti Hamburgu ma prekvapili. Dovtedy som si ich predstavovala ako pešiu zónu (nuž neviem, čo som videla či skôr nevidela v tých niekoľkých filmoch na televíznej obrazovke) a zrazu predo mnou štvorprúdová, silno frekventovaná ulica, ktorú lemujú po oboch stranách bordely, slintajúci muži, kasína & Co. Len tá atmosféra večer je istotne úplne iná... mládeži neprístupná (aj keď sa tvrdí, že polovica Hamburgu sa zaúčala práve na Reeperbahne).
Počas okružnej jazdy s kvapkami potu i kdesi na zadku som sa dozvedela, ako je leto 2016 nezvyčajne teplé aj pre domácich. A strýko sa presvedčil, že niekedy sa oplatí veriť cezpoľným ba aj ženám, keď som sa ho pýtala, či sa neobáva zátaras na cestách a pozmenených trás v takých horúčavách, lebo v meste je iba občas a snáď všetky európske metropoly sa od konca jari automaticky menia na zaprášené veľkostavby. A o Hamburgu to azda platí trojnásobne! Párkrát teda musel sám narýchlo improvizovať. Nakoniec nám ešte ukázal nedeľnú idylku v parku pri Außenalster a upozornil na majestátne vily popri vode. Aspoň si myslím, že to bolo tam.
Pohľad na syna, ktorý s trpiacim výrazom v tvári pomaly zaspával na zadnom sedadle a pohľad na oblohu, ktorá sa začala hrozivo zaťahovať, ma prinútil poďakovať sa nášmu ochotnému sprievodcovi a poprosiť ho, aby nás radšej najkratšou cestou zaviezol späť na stanicu. Akonáhle sme s batožinou opustili jej útroby, začali padať prvé hrozivé kvapky. Strýko sa i napriek mojim protestom (predsa len už nie je najmladší) rozhodol, že nás odvezie až ku hotelu. V konečnom dôsledku to bolo naše šťastie, pretože sme po otvorení izby padli do postele ako dve mŕtvoly a prespali tak búrku, ktorá spôsobila značné škody v meste a okolí. Dozvedeli sme sa o nich až z večerných správ v TV.
Pôvodne sme plánovali ísť do Hamburgu všetci traja - ja, muž a syn, no muža nakoniec odvolali služobne do Kórei a v tom zmätku nejako kompetentní nestihli načas stornovať prvotne rezervovanú izbu a my sme vďaka ich pomalosti nakoniec celý čas rezidovali v trojke, usudzujúc podľa jej veľkosti a po vzhliadnutí veľkosti iných izieb - cez dvere mierne pootvorené na chodbu v čase ich upratovania. Ale nesťažujem si.
Keď sme večer zistili, že z obeda už v tráviacom trakte veľa (až nič) nezostalo, rozhodli sme sa zmapovať blízke okolie hotela a nájsť niečo teplé pod zub, lebo o 20:30 ísť opäť do centra neznámeho veľkomesta sa mi vôbec nežiadalo. Neďaleko sme objavili hneď tri možnosti na zahnanie hladu - nemeckú, tureckú a čínsku. Na terase tej prvej sme spolu s ostatnými prítomnými sledovali naozaj nezvyčajne krásnu, ba priam magicky zinscenovanú hru farieb na večernej oblohe. Pozdrav zapadajúceho slnka.
Deň druhý, deň improvizačný
Naraňajkovali sme sa a tajne dúfali, že dážď sa bude poslušne držať predpovede počasia a prestane kolo obeda padať. Nesklamal nás. Dokonca sa umúdril ešte pred obedom. Od hotela sme sa autobusom č.3 odviezli na zastávku Rathausmarkt. O lístky na mestskú hromadnú som sa starať nemusela. Už z Mníchova som si on-line objednala tzv. HamburgCard na 5 dní. Som mierne skeptická voči podobným ponukám, lebo na potulkách svetom som sa naučila, aký veľký dokáže byť rozdiel medzi našimi naivnými predstavami, čo navštíviť (špeciálne) vo veľkomestách a ako sa potom priamo na mieste s vyplazeným jazykom snažíme dodržať aspoň polovicu z plánovaného programu, čím sa vlastne "akože-zľavy" stávajú nerentabilnými. Ibaže by sme sa chceli uštvať k smrti kvôli pár ušetreným drobným. Nuž ale tentokrát mi niečo nahováralo, aby som to s tou H.C. skúsila. Snáď i preto, že platila na celú HVV, vrátane rýchlobusov či lodí (nech už to znamená, čo chce, povedala som si).
Priamo pred radnicou som márne hľadala turistické informácie alebo aspoň tie o cestovaní s HVV - za nezdar akcie vďačím buď svojej selektívnej slepote alebo sa tam vážne žiadne nenachádzajú - a tak som sa podľa vzoru Mníchov vybrala pátrať do podzemia ku U-bahnu. Po pár schodoch som prekvapene zastala priamo vedľa koľajníc a to už pri nás brzdila U3-jka.
Z rozpisu staníc som si narýchlo prečítala, že o tri zastávky ďalej sa nachádzajú Landungsbrücken. Vďaka okružnej jazde so strýkom som navyše vedela, že neďaleko je zakotvená loď Cap San Diego. A tak som friško začala kombinovať: ak by sa opäť spustil dážď, pôjdeme rovno na prehliadku a potom sa uvidí. Akonáhle U-bahn vyrazil na cestu a predral sa z podzemia na denné svetlo, spomenula som si i na krátky odsek z papierového sprievodcu - odporúčal presne túto trasu ako vyhliadkovú jazdu popri Labe a ja som zároveň pochopila, prečo sa podzemná dráha pri radnici nachádzala tak blízko povrchu. Tým, že sme sedeli priamo na začiatku prvého vozňa, mali sme i krásny výhľad na obe strany. Čo syn zatiaľ netušil, spriadala som pre neho prevelikánske prekvapenie. Návštevu jedného z muzikálov, lebo Hamburg je - dá sa povedať - ich Mekkou vrámci Nemecka. Ale až priamo na mieste som pochopila, že musím skôr (než mi je milé) s pravdou von, lebo divadlo sa nachádza na opačnom brehu Labe a až príliš neskoro som zrealizovalala skutočnosť, že najrýchlejšie sa ku nemu dostanete asi iba loďou (teda vrámci mestskej hromadnej).
Chvíľu sme na nábreží študovali systém prichádzajúcich a odchádzajúcich korábov - Fähre. Keďže odtiaľto vyrážajú i lode pre turistov na okružnú obhliadku po vode, je spomínané miesto dosť rušné, často až neprehľadné. Ako mravenisko, do ktorého zastoknete horiacu paličku. Z knižného sprievodcu Hamburgom som si už doma naštudovala dve trasy, ktoré sa odporúčajú, ak chcete aspoň trochu ušetriť zbytočne prehnané (?) poplatky za organizované túry. Šli sme teda ku nástupišťu, odkiaľ odchádza Fähre 62. Popritom som sa snažila zistiť, čo premáva ku Stage Theater. Neúspešne. Masy ľudí ma znervózňovali, a tak sme úplne neplánovane nastúpili na loď č.72 smer Elbphilharmonie. Zlákal ma nielen netradičný tvar filharmónie, (mne) pripomínajúci rozbúrenú vodu (lebo som si zatiaľ neprečítala, čo ním chcel autor vyjadriť), ale i rozšantené vlny Labe, ktoré sa pod vplyvom vetra divoko trieštili o mólo. A tak sme krátko nato vystupovali v Hafen City.
Šli sme, kam nás oči, tabuľky a občas i mapka z knihy viedli. Centrum Hamburgu by som zhodnotila ako prehľadné a pre cezpoľných dobre značené.
Hafen City je najnovšia, moderná časť mesta. Vyrástla vcelku netradične takmer v jeho strede. Za zrodom projektu stojí bývalý starosta Runde, ktorý v roku 1997 navrhol zameniť niekdajšiu priemyselnú zónu za atraktívnu kombináciu z kancelárií, bývania a pešej, oddychovej zóny. Ako sa vraví, každému podľa jeho chuti, no ja by som v tejto skleníkovej forme určite bývať nechcela, maximálne tak pracovať. Každopádne táto štvrť za návštevu stojí a keď budete mať trochu viac šťastia, teda keď navštívite mesto začiatkom letných mesiacov, tak si v prvú nedeľu môžete na Magellan-Terrassen zatancovať s domácimi tango.
Cez Speicherstadt a popri kostole St.Katharinenkirche sme sa pešky prepracovali nazad ku radnici, aby som porciou najlepšej zmrzliny z Europapassage (podľa strýka), posilnila či podplatila svojho junáka na ďalšie prieskumné cesty.
S nanovo načerpanými (citrónovo-čokoládovými) silami sme sa opäť pobrali U3-jkou ku Landungsbrücken. Michaelovi som prezradila, čo ho čaká a neminie. Cap San Diego. Netváril sa nadšene, skôr naopak, no trvala som na svojom. A dobre som spravila.
Cap San Diego vstúpila do služieb mesta v roku 1962. Z informačného filmu na lodi a z prístupných plagátov som vyrozumela, že loď premávala na trase do Južnej Ameriky, má dĺžku 140 metrov a dokázala prepraviť takmer 10 tisíc ton nákladu. Vďaka moderným kontajnerom sa neskôr stala nerentabilnou. V roku 1982 ju predali do zahraničia a krátko predtým, než ju postihol osud potupného zošrotovania, ju mesto odkúpilo nazad a dnes slúži v prístave ako múzeum, plus v niektorých jej kajutách môžu platiaci turisti dokonca prenocovať.
Návštevníci múzea majú prístup takmer všade. Je fascinujúce, prechádzať sa útrobami týchto velikánov. Hľadieť do hĺbky trojposchodovej strojovej dielne, nazrieť do obrovitánskych skladov, postaviť sa na kapitánsky mostík, započúvať do pribehov vysťahovalcov či na samom špici napodobňovať pózu Leonarda a Kate z Titanicu, lebo i na stojacej lodi je protivietor prekvapujúco silný. Z informačného filmu sme sa ešte dozvedeli, že posádka mala 40 členov, o prádlo a bielizeň sa na všetkych lodiach staral pravidelne nejaký Číňan a každý jeden mal prezývku Max. Chlieb a žemle sa piekli každý deň čerstvé a správy zo sveta pre posádku sa cielene triedili. Tie zlé im zatajovali...
A nastal čas opustiť Cap San Diego. No Michaelovi sa akosi nechcelo, najradšej by ďalej behal po palube s vetrom opreteky. Keď som však definitívne zatrúbila na odchod, s neodolateľným úsmevom zahlásil: Mama, to je snáď prvý krát, čo si niečo vybrala a chceš odísť preč skôr než ja!
Vzápätí sme odštartovali posledný pokus na vyhliadkovú plavbu loďou 62! Lebo vzdať sa bez akéhokoľvek boja nebýva našim životným krédom. Až teraz sme si všimli (teda Michael), že pravdepodobne stojíme na zlom mieste, hoci toto bolo oficiálne uvedené na centrálnom rozpise. Na tabuľu priamo pri vode niekto rukou dočmáral oznam, že 62-jka odchádza z nástupišťa č.3. Vari taktický ťah domácich voči turistom? Zmenili sme teda stanovisko. Krátko nato sme si vybojovali VIP- miesta na palube. Smer Finkenwerder. A hoci už slniečko opäť svietilo ostošesť, odporúčam všetkým vziať práve na plavbu loďou vetrovky. Inak vás prefúka i tam, kde to technicky nie je možné. A keď loď neskôr mení smer na opačný breh, tak pravdepodobne i ošpliecha.
Pridŕžala som sa rady z knihy a na stanici Finkenwerder prestupila na č.64, smer Teufelsbrück. Odtiaľ sme nasadli na rýchlobus 36, smer Rathausmarkt. Vďaka Hamburg Card sme ušetrili príplatok 2€/os za prvú triedu. Tento autobus nestojí na každej zastávke a je preto rýchlejší (aspoň mimo centra mesta to platí určite). A vyhliadková jazda lesoparkom s prenádhernými vilami mohla začať...
Deň tretí, muzikálový
Rozhodla som sa, že si konečne zadovážim nejaké vhodnejšie plány mesta a HVV, lebo hoci sa oba nachádzali i v knihe, boli tak malé, že niektoré nápisy v nich sa nedali bez lupy rozlúštiť. Aj jasnozrivý orol by sa zapotil. A ja som nevlastnila ani lupu, ani orla. Autobusom sme sa preto najprv zviezli ku Hlavnej stanici, kde som dúfala v úspešné zavŕšenie svojej misie. Oba plány som získala v relatívne krátkom čase a pri pohľade na reklamnú tabuľu o turistických atrakciách mesta mi napadlo vyspovedať tamojšieho pracovníka na tému miestnych muzikálov. Bo posledná informácia z predošlého dňa od jeho kolegyne z iného stanoviska, že na ostrov sa dostanem iba s platnou vstupenkou mi akosi nesedela. Kdesi som čítala, že lístky sa dajú zakúpiť aj priamo na mieste krátko pred predstavením. (A tí, čo sa rozhodnú pre túto alternatívu, musia vari Elbe sami preplávať? - znela moja nevyslovená protiotázka). Zistila som však, že ani tento zamestnanec sa presne nevyzná v spleti všakovakých zliav, ktoré sa v konečnom dôsledku nedajú kombinovať, a tak je celá zavádzajúca paráda s fantastickými ponukami iba divadielkom pre naivných, pretože percentá získane kúpou tzv. rodinnej karty neprebije H.C., ale priamo na mieste zistíte, že sa do ponuky zrazu vplietla ešte akási pokútna zľava na "muzikálove leto" a zrazu vám je H.C. aj štatút rodiny nanič... Znechutená toľkými intrigami som sa rozhodla prestať špekulovať nad najvýhodnejšou ponukou a radšej zadovážiť dve vstupenky hneď na ten večer a nezaoberať sa zákulisnými praktikami nečestného jednania kohokoľvek (ne-)zodpovedného. A mať konečne jasno, v ktorý deň sa ideme kultúrne vyžiť!
Michael sa šťastím rozžiaril ako lustre v Ermitáži a bez akéhokoľvek reptania sa so mnou vybral ku ďalšiemu bodu programu. Isemarkt-u, ktorý je vraj Number 1 medzi miestnymi trhmi. Kdesi na internete som si prečítala, že je najdlhším trhom v Európe pod holým nebom, teda pod mostom. Pozvoľna sme sa nechali unášať davom ľudí, ja som nasávala atmosféru časov dávno minulých, kde-tu sa i pristavili, kúpili dve nádherné 3D-karty či započúvali do chytľavých tónov akejsi po francúzsky spievajúcej kapely. Cestou späť sme náhodne objavili nejaký kanál v paralelne bežiacej uličke a na jeho brehu som si všimla mnooožstvo zaparkovaných kajakov. Vo voľnom čase sa v Hamburgu dá hlava príjemne prevetrať nielen jazdou na bicykli...
Keď sme sa do sýtosti nabažili trhu, vrátili sme sa tou istou trasou na stanicu St.Pauli a kúsok od nej vstúpili do parku Planten un Blomen. Názov pochádza z tzv.Plattdeutsch, nárečia zo severného Nemecka (rozpráva ním i moja svokra, len vtedy jej vôbec nič nerozumiem).
Na 45 ha, ktoré sa tiahnu naprieč mestom, si domáci môžu prechádzkou dosýtosti dobiť baterky sviežou zeleňou popretkávanou žblnkajúcimi potôčikmi, jazierkami či fontánami. Pre deti je v parku k dispozícii hrnčiarska dielňa, rôzne ihriská, minigolf. Okrem toho tu objavíte bývalú Botanickú záhradu (vstup zdarma), Záhradu ruží, Záhradu liečivych byliniek, Japonský čajový dom, Hudobný pavilón, rôzne druhy občerstvenia a iné. V lete sa na jazere Parksee spúšťa o 22:00 farebná hudobná fontána.
Na smrť uchodení sme sa nakoniec vrátili na hotel, aby sme si aspoň trochu oddýchli pred nastávajúcim večerným zážitkom, na ktorý sme sa už obaja nesmierne tešili. Späť na Landungsbrücken sme sa dostavili podľa odporúčania o pol šiestej, predstavenie začínalo o 18.30. Zaradili sme sa do dlhočizného radu a sledovali dianie na móle, predovšetkým lode, pendlujúce k ostrovu a nazad. Vysvetľovala som Michaelovi, že i keď to tak nevyzerá, oni majú rokmi podobné akcie v malíčku, a preto určite všetko načas zvládnu, i keď z hada navonok neubúda, skôr naopak. Rastie a rastie.
O šiestej sme už stáli pred divadlom, no i tak som sa nedokázala zbaviť pocitu, že tú neorganizovanú zácpu na opačnej strane by kompetentní mohli vyriešiť inak. Nemeckejšie. Predsa len sú to masy ľudí (max. možný počet 2046), ktoré približne hodinu a pol (hoci nie naraz) stoja v ceste zvyšku sveta. Inak povedané, zavadzajú. (Keď sa na to pozriem očami tých nešťastníkov, čo nejdú na predstavenie a snažia sa napr. dostať iba v kľude domov.)
Lístky sme kupovali na poslednú chvíľu, ušli sa nám miesta vysoko v oblakoch, no napriek tomu ešte v celkom slušných oblakoch, čo sa výhľadu a akustiky týka. Skôr ma udivovalo, prečo ľudia naľavo od nás, nevzali radšej našu pozíciu (ich miesta boli už vypredané, keď som hľadela na plán sály na displeji počítača v predajni Informačnej služby). Akonáhle sa spustila hudba a na scéne sa zjavili prví spievajúci herci, vedela som, že krajšie prekvapenie som synovi nemohla pripraviť. Očami hltal všetko navôkol a spomienka na nadšený úsmev na jeho tvári ma hriala ešte dlho potom. Predstavenie bolo nádherné, kostýmy fantastické. Za najlepšiu, čo sa hereckého výkonu týka, sme obaja zhodne vyhlásili skvelú predstaviteľku paviána. Len mi je trochu ľúto účinkujúcich, ktorí si pravdepodobne neužijú dlhšieho potlesku (čo sa zaisto nevzťahuje na úspešnú premiéru a prvých desať predstavení po nej), ako by sa patrilo, lebo každý z prítomných (vrátane nás) má už v hlave plán rýchleho úniku. Aby sa čo najskôr dostal na palubu lode. Najlepšie tej prvej, lebo má ešte živo v pamäti, aký nekonečný rad si vystál na ceste tam. Nám sa to podarilo. Druhý breh sme dosiahli o niekoľko minút po opustení divadla.
Naspäť v hoteli sme sa do sveta snov preniesli na jemne doznievajúcich muzikálových tónoch.
Deň štvrtý, turistický
Keď bude syn starší a objaví v sebe záujem o dejiny, biológiu, prírodopis či chémiu, môžeme (v závislosti od počasia) začať chodiť i pravidelne a cielene do múzeí, ale keďže podľa predpovede nás opäť očakával jeden horúci, slnečný deň, vybrali sme sa na potulky popri Labe. Naša cesta začala v prístavisku, kde sme nasadli - ako už isto tušíte - na turistami obľúbenú loď 62, samozrejme, s fotoaparátom v pohotovosti. Preplachtili sme okolo zastávky Fischmarkt a vystúpili na tej nasledujúcej - Dockland.
Vyštverali sme sa na 3D-kosoštvorec, v útrobách ktorého sa nachádzajú kancelárie a cestou dolu sme pridali do kroku, aby sme stihli nastúpiť na ďalšiu blížiacu sa 62-jku. Previezli sme sa iba jednu zastávku, do Övelgönne.
V Övelgönne, bývalej rybárskej dedine, sa nachádza priamo v prístavisku múzeum s historickými loďami. Niektoré exponáty sú voľne prístupné, o čom svedčia infotabuľky pred nimi. Či sa dá ísť na lode, netuším, bo my sme sa rovno vydali na výletný chodník popri rieke ku ďalšej zastávke Teufelsbrück - zo začiatku pozdĺž rôznych reštauračných zariadení a pieskovej pláže. Všimla som si, že plávanie je tu na vlastnú zodpovednosť (kvôli vlnám, ktoré vytvárajú prechádzajúce lode), ale nie je vyslovene zakázané.
Dokonca som zazrela i pár plavcov, čo značí, že rieka musí byť dostatočne čistá, nezávadná. Cesta pre chodcov viedla ďalej medzi miestnymi domami a ich predzáhradkami pri vode. Niektoré stavby pochádzajú z 18.storočia. Presne takto si predstavujem príjemnú, oddychovú atmosféru na dovolenke. Bez ruchu veľkomesta... až na ten výhľad na opačnú stranu rieky, ktorý ma vďaka všadeprítomným žeriavom vždy vrátil do reality jedného z najväčších prístavov na svete.
Keď som v prvý deň strýka spovedala ohľadne zlej povesti počasia v Hamburgu, takmer urazene zahlásil, že to len ľudia radi zveličujú a pravda je iná, lepšia. Že Hamburg je síce veterný, ale vietor sa dá vydržať a ani s tým dažďom to nie je až tak hrôzostrašné, ako sa všade uvádza. Nuž neviem, my sme sa za nášho pobytu viac-menej škvarili na slnku, tak mu neobjektívne (tj. s prihliadnutím na celkový počet dní v roku) dávam za pravdu - ak teda nerátam búrku v prvej tretine druhého dňa, ktorá zdevastovala mesto... Podľa toho znelo i hlavné heslo výletu: hľadaj tieň!
A hľadajúc sme sa pomaličky prepracovali na zastávku autobusov v Teufelsbrück. Nasadli sme na rýchlobus 36, tentokrát smer Blankenese. Už doma som si prečítala, že sa jedná o najfajnovejšiu hamburskú štvrť. Na nete som si potom našla príslušné obrázky a bolo rozhodnuté. Aj do tohoto bývalého rybárskeho mestečka určite zavítame! A nielenže sme zavítali, ja som sa doň okamžite na prvý pohľad zaľúbila!!! Odteraz keď sa ešte niekedy dostanem na sever republiky, chcem bývať IBA a LEN v tejto lokalite! Istotne má i nádherné počasie svoj podiel na tom, ako som sa cítila, sťa by ma preniesli z dovolenky v rušnom veľkomeste do idylky ako z katalógu!!!
Dolu pri pláži som celkom nečakane zavelila `vystupujeme´ a prekvapenému Michaelovi nezostalo nič iné, len ma rýchlo nasledovať. Vonku na čerstvom vzduchu mi vraví: - Mama, všimla si si? Všetky zastávky sú tu zakončené príponou -schodové!
Veď áno, nenadarmo sa celá štvrť volá Treppenviertel.
- A čo ďalej? - spýtal sa unavene. Nuž ďalej sme sa nechali viesť očami a schodmi. Sľúbila som mu, že v najbližšej kaviarničke sa osviežime, posilníme. Iba ju musíme nájsť. Podarilo sa až na druhý pokus. Kaffeegarten Schuldt. Najprv som jej nenápadný nápis považovala za nejakú "chybu v programe" a prešla kolo neho bez povšimnutia. Zvažovala som, či sa ako tá prvá niekam presťahovala a na pamiatku po sebe zanechala iba dve vyblednuté fotografie. Nebyť nejakých iných turistov, ktorí sa pustili do schodov v smere šípky, neochutnali by sme jej ponuku, tak dobre bola ukrytá medzi zeleňou a terasami. Zdá sa, že je na okolí inak dobre známa a obľúbená.
Praskala vo švíkoch a čašníci sa veru zapotili pri obsluhe, ale nám v tom momente absolútne neprekážalo, že sedíme a čakáme, čakáme, čakáme (kým sa dostaneme na rad)... a vdychujeme aspoň atmosféru, keď už nieto do čoho zahryznúť. Nakoniec sme sa dočkali i chutného XXL-koláča a ľadových nápojov.
Vystúpili sme pri Binnenalster, prešli arkádami a od radnice sa zviezli nanovo U3-jkou ku Alter Elbtunnel (hneď za Landungsbrücken).
Keď v roku 1911 sprístupnili tento tunel, písali o ňom ako o technickej senzácii. Bol potrebný, pretože stále viac ľudí pracovalo na druhej strane v prístave a loďky ich prepravu prestali zvládať. A tak mestský senát rozhodol, že sa otvorí iná cesta. 500m dlhá a priamo pod Labe. Hoci sa tunel používa i v dnešnej dobe, v roku 1975 ku nemu pribudol ešte jeden, modernejší. Lebo aj rozmery áut sa časom zmenili... Vrámci našej návštevy veľké výťahy obsluhoval Liftboy. V tuneli je sviežo, ale sveter to istí. Alter Elbtunnel určite patrí ku povinnej obhliadke Hamburgu.
Predpokladám, že na úplný záver dňa sme mali v nohách aspoň statných 15 kilometrov. Napriek únave som si na hoteli sadla do kresla a spísala program na posledný deň. Naozaj nebolo možné navštíviť a vidieť všetko, a tak som s ťažkým srdcom vybrala posledných pár kandidátov na obhliadku v priamom centre.
Deň piaty, rozlúčkový
Keď sme v predošlý deň na stanici U3 zazreli veľkoplošnú reklamu na Dungeon, sľúbila som Michaelovi, že si ešte raz a dôkladnejšie preštudujem informácie ku nemu na internete. Niečo sa mi marilo, že deťom sa návšteva neodporúča, nepamätala som si však spodnú vekovú hranicu. Takisto som plánovala skontrolovať cenu, aby som nezostala neskôr stáť pred pokladňou s otvorenými ústami. Tá reklama bola vlastne vnuknutím dobrej víly, bo pôvodne som túto hamburskú atrakciu z programu návštev vylúčila. Ako nevhodnú pre juniora.
Vek sme však spĺňali a cena sa vďaka Hamburg Card zdala byť tiež prijateľná. Podľa odporúčania na stránke sme sa na Dungeon vybrali hneď rano na desiatu. (Ranní ptáče dál doskáče.) A prvýkrát som tak naozaj zajasala nad zľavou - od tohoto momentu sa totižto H.C. finančne oplatila. Navyše sme sa stali časťou programu či show, z ktorej sme obaja odchádzali nadšení ako už dávno nie. Kulisami, hrôzostrašným programom na veselú nôtu, pohotovými hercami, ktorí do sekundy zimprovizovali scénky podľa odpovedí návštevníkov a tí spolupracovali takisto prvotriedne, proste paráda. Príjemne ma prekvapila i dĺžka putovania v temnom svete zločinov, cholery & Co. Plných 90 minút! Vrelo odporúčam každému, kto naozaj dobre rozumie nemecky (alebo anglicky). Je to potrebné predovšetkým pre tie osoby, ktoré trpia klaustrofóbiou z tesných, tmavých priestorov, lebo ak rozumiete, úplne na ňu zabudnete. Až tak vás dianie navôkol vtiahne do deja a vy nebudete mať vôbec čas myslieť na akúsi fóbiu. Aj z dlhonohých pavúkov sa zrazu stanú milí spoločníci. (Aspoň dúfam.)
Na predstavenie sme sa dostali do zmiešanej skupiny, kde jej podstatnú časť tvorila nejaká trieda stredoškolákov. Zbytočne som sa obávala, že budú rozjarení, hluční a pokazia nám zážitok z návštevy. Inde možno aj áno, ale nie v Dungeone :-D . Práve naopak. S nimi mala prehliadka akúsi špeciálnu iskru. Herci sa jednoducho vyžívali v úlohach inkvizítorov či bacharov a dávali ich do laty, ako to bolo kedysi zvykom. Ale tak, že sme sa išli popukať od smiechu. Týmto im dodatočne ďakujem za aktívnu účasť na i tak výbornom programe. A prvýkrát som bola niekde, kde prívlastok strašidelný mal svoje opodstatnenie. Nechcem prezrádzať jednotlivé detaily, skvelo prepracované efekty a momenty prekvapenia - lebo ktohovie, či tam nakoniec nezájdete i vy - a bola by škoda, keby ste na ne prišli dokonale pripravení. Sám Michael neskôr priznal, ako sa aspoň trikrát dosť vyľakal (a to je z táborových nočných hier pustým lesom bez baterky naučený na mnohé). Po nezabudnuteľnom muzikáli ohodnotil tento zážitok ako druhý najlepší za posledné obdobie.
Jednu scénku vám predsa len trochu priblížim. Preniesli sme sa v čase do roku 1842 a Hamburg práve horel. Povráva sa, že oheň videli až do vzdialenosti 50 km od mesta. Aj kvôli tejto udalosti, keď takmer padlo popolom, nedisponuje toľkými historickými pamiatkami ako možno iné porovnateľné metropoly. Oheň sa rozhorel v tabakovej fabrike, presná príčina sa nikdy nezistila. A hoci ho včas odhalili, vietor a dlhotrvajúce sucho spôsobili, že sa ho nepodarilo uhasiť a rýchlo sa šíril ďalej. Ku skaze prispeli i blízke sklady s nejakými horľavinami. Prvý návrh - zastaviť plamene kontrolovanou explóziou - bol predstavenstvom mesta zavrhnutý. A tak oheň vyčíňal úspešne ďalej. Každý sa snažil zachrániť ako vedel. Niektoré matky hádzali svoje deti do vody, dúfajúc takto v ich záchranu. Bohužiaľ netušili, že v prístave naopak zamestnanci vylievajú do Labe chytľavé kvapaliny v snahe zabrániť ďalším explóziam. A takto zamorenou vodou zasa dolu v meste ľudia hasili plamene ... a čudovali sa, prečo blčia ešte lepšie. Keď oheň postúpil až ku radnici a väčšina písomnosti z nej bola prenesená na bezpečné miesto, rozhodla sa mestská rada predsa len pokúsiť zastaviť ho kontrolovanou explóziou. Obetovali radnicu, ale nespravili to dôkladne, a tak v jej útrobách našiel nepokoriteľný nepriateľ ešte dostatok horľavého materiálu na svoje ďalšie šírenie...
(Hneď vedľa Dungeonu je Miniatur Wunderland - odporúčané každému, koho nohy neštrajkujú, koho nohy unesú. Naše by už, tuším, ani na tie barikády nedokázali ísť...)
Z druhej strany za Dungeonom sa nachádza (dovtedy) jediné múzeum korenín na svete - Spicy´s Gewürzmuseum. Akonáhle som doň vstúpila, začala som odušu kýchať. Michael zatúžil zasa silou-mocou ochutnať akési kakaové čierne korenie (nepoznám správny preklad) a takmer mu oči z jamok vyliezli. A to už je čo povedať, keďže je na štiplavom mlieku odchovaný.
Mimochodom, štvrť, kde sme sa nachádzali, sa volá Speicherstadt. Nie som odborníkom na prístavný žargón, no v preklade to značí niečo ako ´zhromažďovacie mesto, úschovňa´. Vynímajú sa tu vysokánske budovy z pálených tehál (tento druh stavebného materiálu je typický práve pre severnejšie časti Nemecka), ktoré sú vraj večer krásne vysvietené (o čom sa niektorí príliš unavení turisti, bývajúci ďalej od Speicherstadtu, nemajú možnosť presvedčiť na vlastné oči). No a tieto budovy, kedysi oslobodené od cla, sú najväčšími veľkoskladmi svojho druhu na svete. Aj priamo oproti Spicy´s sa nachádzal obchod s koreninami z celého sveta, a tak sme si spravili hneď druhú obhliadku zadarmo. Alebo za cenu nakúpených korenín.
Mať viac času a nemať Michaela pri sebe, veru si niektoré sklady - predovšetkým také exotickejšie - presnorím. Určite však nie kabelkové či topánkove...
Ako posledného som si v Speicherstadte odfotila piráta Claasa Störtebekera. Jedna zo scénok v Dungeone (do nej zapojili zhodou okolnosti aj Michaela) patrila i jemu.
Störtebekerova socha sa vyníma neďaleko Internationales Maritimes Museum. Hlavu mu kdesi tu sťali mečom v roku 1401. Podľa povesti krátko pred smrťou vyjednával so sudcami. Žiadal slobodu pre všetkych mužov zo svojej posádky, popred ktorých prejde bez nej po vykonaní rozsudku. Jeho bezhlavé telo vraj naozaj prešlo okolo 11 mužov. Až kým mu zákerný kat nepodložil nohu. (V Dungeone nám tvrdili, že i napriek tomu ich to nezachránilo pred popravou).
Ak sa to vezme trochu zakrivenou vzdušnou čiarou, tak za chrbtom piráta narazíte na túto budovu - Chilehaus.
Patrí medzi odporúčané pamätihodnosti, pričom sa všade dookola uvádza, ako je pekne v noci vysvietená. Kto vydrží na nohách do západu slnka, môže si to overiť live. Štvrť, kde stojí, sa nazýva Kontorhausviertel. Slovíčko ´kontor´ sa vyskytovalo na každom kroku, a tak som si naštudovala jeho význam. Tento typ budov, známy z Ameriky, sa staval ako čisto kancelárske priestory. Kedysi sa na okolí nachádzala najchudobnejšia časť Hamburgu, ale po vypuknutí cholery (1892) pôvodné domy zrovnali so zemou a po dôkladnej sanácii a dezinfekcii vybudovali čisto kancelárie.
Chilehaus postavili v rokoch 1922-1924. Na fotografii v knihe na mňa pôsobil ako vysoká špicatá budova, no priamo pred ňou ma prekvapili jej skutočné rozmery. Ako dlhý, zaoceánsky parník. S priestranným nádvorím v strede. Tá špicatosť bola iba optickým klamom na papieri. A hneď oproti stojí najväčší dom štvrti Sprinkenhof. Zaujali ma i fasády všetkých týchto budov. Predpokladám, že vyčnievajúcimi tehlami sa architekti snažili vytvoriť rôzne 3d-efekty na oživenie stavieb. Podarilo sa, tvrdím ja. Hoci na fotkách u mňa ich neodhalíte. Musela by som sa zamerať na iné, detailnejšie zábery.
Aj keď sme už ledva prepletali nohami, samotný Michael zahlásil, že neodíde z Hamburgu, pokiaľ nevystúpi na vežu svojho menovca. A tak posledným bodom programu zostával už iba Michel. Kúsok od Rathausmarktu, kde sme mali nastúpiť na U-bahn, sa ale tak strašidelne zatiahla obloha, že som mu navrhla, aby sme vyšli aspoň na Petrikirche, než začne liať. Ak teda chceme niečo vidieť zhora a nie iba počítať kvapky či dokonca krúpy. Obaja sme pritom vedeli, koľko schodov (do neba) nás čaká. Vyše 1000 ... a bez výťahu!!! Pani pri pokladni nás ihneď upozornila na skrinky vedľa seba. Lebo ako s úsmevom povedala, minimálne v polovici cesty budem ľutovať, že to závažie v podobe ruksaku vláčim so sebou. A každého, kto sa ku nej spotený vrátil z výšav, ponúkla pohárom osviežujúcej vody.
Na konci výstupu stojíte maximálne dvaja na neveľkej plošinke pod absolútnym špicom veže. Tí objemnejší sa možno ani nedostanú cez posledný otvor nad schodmi. Ku krátkemu oddychu služia dve drevené stoličky, ktorým sa zaisto poteší každý z vežových horolezcov, vytrvalcov.
Len smerom hore sme vďačne využili ponuku výťahu a zároveň zavrhli doplňujúcu návštevu krypty pod kostolom. A zvažujem, či v tej zatiahnutej oblohe nemali prsty víly. Oni sa veľmo dobre vyznajú, skade je krajší výhľad a chceli, aby sme si ho tiež vychutnali! Aj za cenu 1000 schodov navyše! Michel nám potom vysvietili slnkom, aby sme si prehliadli vežové hodiny - najväčšie v Nemecku. S priemerom 8m.
A keď už sme pri tých číslach: Hamburg má 2479 mostov - viac ako Benátky a Amsterdam dokopy!
Na stanicu sme dorazili vo veľkom predstihu, ale radšej skôr, ako zmeškať vlak. Žiaden deň predtým sme necestovali do mesta tak zavčasu, a tak som nedokázala odhadnúť dopravu v špičke. Stáli sme na plošine nad vlakmi, keďže dole priamo na peróne sa hmýrilo veľa cestujúcich, a sledovali tamojší ruch, keď nás nepríjemne prekvapila ohlušujúca explózia priamo za chrbtami. Všetci prítomní sa v momente nervózne otočili tým smerom. Očami som zachytila zvyšky záblesku a černošku asi v mojom veku, ktorá v šoku zvýskla a šla automaticky do kolien. Za ňou sa mihol nejaký kábel. Akási skupina, stojaca vedľa nás, mala o čosi lepší vyhľad a z ich hlasného, rozrušeného rozhovoru som pochopila, že sa jednalo o skrat na elektrickom vedení. Po všetkých tých nezmyselných útokoch v Európe som sa niekoľko nasledujúcich minút snažila zbaviť nepríjemného pocitu... (z ruskej rulety).
The End
