Krátka výstraha pre našinca, ktorý pozná iba bezpečné pláže prímorských letovísk s farebnými zástavkami a ramenatými záchranármi:
Nový Zéland, Bay of Island
Náš prvý "krst" neskúseného nováčika sa konal na nenáročnej trase pobrežím. Na miestnych informáciách objavil môj muž brožúrku s turistickými chodníkmi a náhodne nám jeden z nich zvolil za programovú výplň dňa.
Najprv sme išli vnútrozemím, nadchýnali sa krásnym subtropickým palmovým pralesom, fotili koruny nezvyčajných stromov. Takmer ako prechádzka botanickou záhradou. Len stonásobne väčšou.
K pobrežiu sme dorazili niekedy poobede a veriac informáciám vytlačeným na papieri, vybrali sa po vyznačenej trase. Už po chvíľke som začala váhať, či ideme správne. Vravím vám, dajte na ženskú
intuíciu, ak vám niečo našepkáva, vy jej v podstate dôverujete a túžite i dlhšie žiť!
Najprv sme dorazili ku miestu, kde sa bolo treba z hľadiska bezpečnosti zošuchnúť po zadku na piesočnú pláž odhadom o dva metre nižšie. Odbočili sme nejako z trasy alebo sa jedná o nejakú
testovaciu skúšku? Ešte som si nestihla svojpomocne vyriešiť prvú záhadu, keď sme zrazu narazili na skaly a tie sme museli dokonca preliezať. Pre nás (vtedy) mladých, zdatných, odvážnych to bolo
síce v pohode, len sa mi zdalo divné, že nikde nie je žiadne upozornenie pre staršie osoby alebo osoby s postihnutím, práve naopak: cestu tvorcovia brožúrky zatriedili ku nenáročným prechádzkam.
Potom sa znenazdajky pred nami vynorilo z čista jasna miesto, kde sme museli z takmer kolmej skalnej steny skákať na osamotenú, špicatejšiu družku, vzdialenú asi 1,5-2 m. To už som začala nahlas
protestovať. Určite ideme nesprávne!!! Ale poznáte mužov!
Na papieri stálo, že je to trasa pre turistov, tak ideme ďalej a basta! Aj keby sme mali životy kvôli tlačovej chybe obetovať!
Na istom úseku, kde sme sa zdržali fotografovaním, nás predbehla skupina 4 Holanďanov. Prehodili sme zopár slov, veď na Novom Zélande nie je zvykom, že každý deň stretávate jednotlivcov, tobôž
masy ľudí. Nuž a aj ich napriek váhaniu môj zákonitý presvedčil, že keď to má čierne na bielom, tak môžu ísť s kľudným svedomím ďalej. Za krátkych 5 minút sme ich stretli znovu. A KONEČNE
presvedčili oni jeho, že pokračovať sa už naozaj neoplatí, jedine keby sa šplhal po skalách dolu hlavou ako opica.
A tak sme sa vybrali chtiac-nechtiac (chtiac charakterizuje v tomto prípade mňa, nechtiac zasa jeho) spiatky a až teraz sme zistili, v akom čase sa nachádzame. V čase prílivu. Miesta, ktoré sme
predtým v pohode prešli, boli ako napotvoru zaplavené vodou. Slanou, morskou a riadne studenou. Niektoré menej, niektoré viac. Cesta sa stávala čoraz náročnejšou. Kríza na mňa doľahla v momente,
keď sme dorazili k už spomínanej špicatej skale, lenže tentokrát sme museli skákať na kolmú stenu a pod nami natiekli aspoň dva metre prílivovej vody!!!
A teraz si ma predstavte obvešanú videokamerou, fotoaparátom a minitaštičkou so všetkými dôležitými dokumentami a peniazmi. A k tomu nepekne nadávajúcu so zákernými úmyslami!!!
Netuším, ako dlho som na tomto mieste odmietala ísť ďalej pri predstave, že takto ovešaná cennou výbavou sa otlčiem na skale, navyše sa neudržím, bo nieto kde, a elegantne sa zveziem po chladnej
skale do ešte chladnejšej vody a v mokrých šatách budem ďalšie 2 hodiny pochodovať do kempingu, kde za slávnostných fanfár pochovám zničené kamery. Ak teda vôbec doplávam ku brehu s prístupom na
pevninu. Široko-ďaleko som nič vhodné nezahliadla. Všade navôkol sa ku nebu týčili nemé skaly ako nedobytné palisády, chrániace pevninu pred votrelcami.
Nakoniec som donútená okolnosťami predsa len skočila. Pretože ani druhá alernatíva - stráviť noc na špicatej skale - sa mi nepáčila. A nik mi nezaručil, že ma voda nakoniec nedobehne i tam hore.
Nejakým zázrakom som sa zubami-nechtami udržala po skoku i na skalnej stene, iba čo sa mi pošmykla noha a skončila po kotník v slanej vode. Zvyšok cesty sme prešli bez väčšej újmy na zdraví. To
len moje topánky zakončili svoju životnú púť na NZ. Zjavne sa im nepáčilo kúpanie v mori. O dva dni sa rozpadli. Nuž ale mali svoje povinné kilometre odkrútené. Dokonca tuším aj
nadrábali...
Mimochodom, dvoch zo skupinky Holanďanov sme ešte niekoľkokrát stretli na potulkách severným i južným ostrovom. Ale už od nás radšej nechceli vedieť, kade (ne)vedie cesta...
Oveľa fatálnejšie môžete dopadnúť na neznámom teréne pri odlive v Severnom mori. Je až neuveriteľné, akou nezadržateľnou rýchlosťou dokáže postupovať príliv.
Delfíny
V nasledujúci deň sme sa vybrali na výlet loďou na severe severného ostrova- spoznávať krásy okolia, prejsť okolo miesta, ktoré ako prvé uvidel Cpt.Cook, keď objavil Nový Zéland a za asi
najväčším magnetom ponuky plavebnej spoločnosti- za delfínmi. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Keď sme tieto nádherné tvory objavili, kapitán spomalil, vlastne asi aj zastavil loď a my sme odušu
fotografovali. Všetci sa tlačili pri zábradlí na palube, kým delfíny elegantne plávali popri nás. Bola to nádhera vidieť ich naživo vo voľnej prírode. A divím sa dodnes, že sme neprevážili loď do
tej strany, kde sa konala "vodná prehliadka".
Asi po pol hodine zapol kapitán opäť motory naplno. Naplnení zážitkami sme sa začali rozchádzať na svoje miesta. A vtedy sa predstavenie začalo. Rýchlostné preteky. Akoby delfíny očakávali práve
tento okamih, akoby to mali vopred dohodnuté s kapitánom. Pustili sa s nami na divokú jazdu, plavbu s akrobatickými prvkami. Sprevádzali nás riadnu chvíľu. Pritom skákali do výšky po bokoch lode.
Pózovali zadarmo pred našimi zrakmi s ľahkosťou im vlastnou a mali z toho priam neskutočnú radosť.
A my sme s nadšením ich výzvu prijali, opäť rýchlo vyťahovali fotoaparáty a snažili sa zaujať ešte lepšiu pozíciu, než predchvíľou a správne odhadnúť, na ktorom mieste vyskočí ďalší krásavec...
