Z denníčka hrdej matky z decembra 2012.
Keď predchádzajúci rok - rozumej 2011 - Michael vyhral pohár džuda pre najlepšieho začiatočníka, očká mu svietili ako dve neónky. Hrdo si niesol svoju neveľkú, ale o to vzácnejšiu trofej a už
vtedy si zaumienil, že o rok neskôr vyhrá i tú nasledujúcu - nie ako začiatočník, ale ako právoplatný, ostrieľaný člen oddielu.
Keď prvýkrát - niekedy v marci - vyvesili dlhý poradovník, jasal radosťou nad vedúcou priečkou. V auguste takisto. Zbieral usilovne body na svoje konto ako škrečok potravu do vačkov. Nevynechal
tréningy, dával na nich pozor, účastnil sa turnajov.
Lenže potom prišla nečakaná zmena. Vybrali ho do zboru a tréningy džuda, ktoré sa zrazu križovali so speváckymi termínmi, sme museli obmedziť na polovicu.
Aké nekonečné bolo jeho sklamanie v momente, keď som sa ho snažila pripraviť na možné dôsledky ... predovšetkým pohľad na hodnotenia súperov na nasledujúcich pozíciách ho trápil. Zrazu sa príliš
rýchlo približovali ku jeho poctivo naškrečkovanej hranici.
Potom prišla nasledujúca rana. Turnaj, na ktorý sa najviac tešil, sa dátumovo zhodoval s prvým vianočným koncertom. Neúčasť na ňom znamenala v preklade vlastne mínus body.
Srdiečko mi krvácalo, keď som videla, ako ho tieto nečakané zvraty mrzia.
Hoci bol voči ním bezmocný, aspoň navonok ich znášal hrdinsky.
No a nakoniec sme sa jedného dňa dočkali aj vytúženého mikulášovského večierka s odovzdávaním celoročných putovných pohárov. Michael už tri noci kvôli tomu nespával.
Napätie v ňom vrelo ako voda v hrnci nad plameňom. Keď začali s vyhlasovaním výsledkov od 18. miesta, takmer na zadku neobsedel!
Po desiate miesto žiaden Michael .... po tretie miesto ešte stále žiaden Michael ... a keď ani na druhom mieste neodznelo jeho meno, tak to už priam skákal v lavici.
Bo on vám to prvé miesto a vysnívanú putovnú trofej naozaj vyhral.
Pričom ho život naučil jednu veľmi dôležitú vec. Že sa nikdy netreba vzdávať vopred. Lebo flinta do žita nepatrí a nik netuší, ako sa s kým osud zahrá.
V tomto prípade sa zahral i s jeho najväčším "konkurentom", o čom sme do onoho večera ani za máčny mak nechyrovali. Jeho otec dostal pracovné miesto v Hamburgu, takže sa tam niekedy v septembri
odsťahovali a to, že figuroval v listine, bola iba zhoda náhod. Lebo záverečný stav bodov sa vyhlasuje tradične až v decembri na spoločnom posedení s Mikulášom. Dovtedy ho tréneri udržiavajú v
prísnej tajnosti.
Dodnes ma hreje spomienka na jeho rozžiarenú tvár. Veď ja sama som žiarila minimálne raz toľko... Aspoň tak tvrdili okolostojaci.