Mister X

O niekoľko mesiacov neskôr

Na tanečnej zábave v našom vysokoškolskom klube sa mi nalepil na päty Pavol. Hoci tiež chodil na rovnakú fakultu, nepoznala som ho, lebo bol Bratislavčan, navyše o dva roky starší a takí (sme) bývali väčšinou v hoteli "Mama".
Na diskotéku prikvitol so spolužiakom, ktorý robil so mnou v klube (a v tých časoch mi bol i celkom sympatický), a tak sme sa v trojici bavili takmer celý večer.
Asi o dva dni nato som venčila môjho štvornohého miláčika na pravidelnej trase, keď sa zrazu oproti mne zjavila známa postava. Na tváre mám dobrú pamäť.
"To nie je možné, čo by tu robil?" preletelo mi hlavou.
Asi som sa naň dívala intenzívnejšie, než sa na slušné dievča patrí, lebo takisto spozornel a neistým krokom sa ku mne približoval.
"Teba odniekiaľ poznám... Ale odkiaľ?" prihovoril sa mi ako prvý.
"Svadba... pred pár mesiacmi... v Piešťanoch...?" pomohla som mu niekoľkými základnými indíciami a on sa chytil. Chvíľu sme sa neviazane bavili. Prezradil mi, že ich firma vyhrala nejaký projekt v Bratislave a on bol poverený jeho realizáciou. A hneď sa ma spýtal, či by som s ním na druhý deň večer niekam nezašla, pretože v meste nikoho nepozná, a po práci sa pravidelne nudí a potešilo by ho aspoň trochu rozptýlenia.
Nepamätám si, ako sa mu podarilo získať môj súhlas na stretnutie, naďalej ma nijako neohúril, ale naveľa som predsa len privolila.
Príhodu som spomenula aj mamine a v tom momente ešte netušila, že ďalší, kto mi skríži cesty, bude Pavol z diskotéky.
O čosi neskôr zazvonil u nás doma telefón. Zdvihla som ho a na druhej strane sa ozval neznámy mužský hlas.

"Dobrý deň, tu je Pavol, mohol by som hovoriť s Katkou?"
Pavol? Aký Pavol? Poznám aktuálne nejakého???..., preháňalo sa mi narýchlo hlavou, a tak som tie myšlienky vypustila aj do éteru.
"Pri telefóne... ale ja žiadného Pavla nepoznám!"
"Nepamätáš, stretli sme sa v klube... minulý týždeň."
"Hmmm??? A kto ti prezradil moje telefónne číslo?"
"Spýtal som sa Milana, ako sa voláš priezviskom, viem aj, kde bývaš, a tak som si ho našiel v telefónnom zozname sám."
Matičko skákavá, ďalší chlap, na ktorého som vôbec nemala náladu. Po chvíľke rozhovoru ma pozval na rande, no ja som slušne odmietla.
Netuším, čo to bol za týpka, ale javil sa byť nepríjemne vytrvalým. Nezostal pri prvom pokuse. Od onoho momentu u nás neustávalo drnčanie telefónu a Pavol chcel stále so mnou hovoriť. Nakoniec som našim doma preventívne zakázala zdvíhať slúchadlo, lebo ani zatajovanie už nepomáhalo. Jeho neodbytnosť mi bola natoľko proti srsti, že som sa rozhodla ísť radšej na to prvé rande, nech prídem na iné myšlienky.

"Katka, už budú zachvíľu tri...musíš sa zberať na schôdzku!" ozvalo sa z kuchyne.
"Ale mami, keď on je mi tak nesympatický... ja vyrazím až o hodinu, a keď ho, nebodaj, stretnem nabudúce, tak mu poviem, že som ho tam už nenašla. Takto vlastne nebudem klamať, ale nepoviem ani celú pravdu..."
Mamina iba pokrútila hlavou nad mojou logikou a nechala ma tak... Asi som jej až moc pripomínala jej vlastnú mladosť.
Presne o hodinu neskôr som sa vybrala do mesta. Musela som niečo zohnať v Priori na Kamennom a cesta viedla i okolo dohovoreného miesta stretnutia. Sebavedome som si vykračovala a žiarila radosťou nad svojim hviezdnym plánom, keď mi odrazu sklapla sánka. ON tam sedel na múriku. Neverila som vlastným očiam a rýchlo listovala v pamäti, kedy sme sa to vlastne plánovali stretnúť, ale chybu vo svojom prijímači som nenašla.
Vstal, pristúpil ku mne a s kľudom Angličana mi vysvetlil, že keď som nechodila, on nemal i tak nič iné na programe, a preto sa rozhodol, že zostane aspoň pozorovať okoloidúcich.
Pregĺgla som nasucho, pravdepodobne som skonštruovala narýchlo i nejakú dôveryhodnú výhovorku... a ocitla sa na nechcenom rande.
Na moje prekvapenie sme celú dobu nachádzali spoločné témy na rozhovor, schuti sa nasmiali a ja som sa cítila veľmi príjemne, takže keď ma pozval na ďalšie rande o deň neskôr, súhlasila som bez dodatočného vymýšľania.
A viete ako som dopadla?
Na druhý deň som šla na návštevu ku spolužiačke do Petržalky. Poprosila ma, či by som jej nepomohla. Mala objednaný nový, menší televízor a potrebovala ho s niekým ochotným preniesť domov. Ubezpečila ma, že to nebude dlho trvať, lebo obchod sa nachádzal iba niekde "za rohom". Asi zabudla počítať rohy, keď tam išla prvýkrát. A to som si navyše ako na potvoru v ten deň obula nové topánky. Z 15 minút sa vykľula aspoň hodina, počas ktorej som trpela ako kôň (môže mať vôbec kôň otlaky na kopytách?) a vďaka ktorej som na ďalšie rande meškala (už iba) 30 minút...
Asi mu to až tak nevadilo, lebo odvtedy sme sa stretávali pravidelne a ja som snažila strafiť aspoň do všeobecne zaužívanej akademickej štvrťhodinky.

(Teda iba do doby, keď sme sa zasa prestali stretávať...)