V novembri 2003 sme sa vybrali na druhú stranu našej zemegule. Do "Krajiny bieleho oblaku". Na spoznanie dvoch nádherných ostrovov sme si naplánovali 4 týždne. Z tepla domova sa dôkladne
svedomito pripravovali na vysnívanú expedíciu, zvažovali plán cesty, čítali po večeroch sprievodcu NZélandom, aby sme nakoniec na mieste sklamane zistili, že to vlastne nestačilo. V
knihe autor síce upozorňoval na skutočnosť, že sa treba na mnohé túry nahlásiť, ale chýbalo dôkladné či zrozumiteľné vysvetlenie prečo. Zrozumiteľné pre nás, ktorí sa s niečim podobným stretli po
prvýkrát (hoci môj muž mal už vtedy precestovanú polku sveta), lebo NZ právom patrí do extra triedy.
Takmer všetky zaujímavé trasy sa nedajú absolvovať ako jednodňové výlety. Musíte naozaj zarátať ten počet dní, ako je uvedený v sprievodcovi, prípadne získať i oficiálne povolenia. Často treba
vopred kontaktovať správcov špeciálnych chát, ktoré na trase zabezpečujú pre turistov strechu nad hlavou a disponujú iba omedzeným počtom nocľažísk. Trasu nemôžete začať z ľubovoľného miesta
alebo ju hocikde ukončiť. Keď je uvedené, že ide z bodu A do bodu K, tak si ju i presne takto odkráčate.
A v mnohých regiónoch na pobreží treba poznať časy prílivu a odlivu. V prípade odignorovania informácii vám svojvoľné zmeny môžu narušiť vaše predošlé prácne plánovanie. No napriek týmto drobným
prekážkam či nedostatkom sme zažili a videli veľa neskutočného. Dodnes tvrdím, že to bola jedna z naj- dovoleniek s najpestrejším programom, aký si len človek dokáže predstaviť.
Leteli sme z Mníchova smer Dubai, odtiaľ do Singapuru, Sydney a Aucklandu. Už pobyt na letiskách v Dubai a Singapure pripomínal rozprávku z "1000 a 1 noci", kde sa v letištnej budove na neveľkom
kúsku priestoru striedali jednotlivé národy sveta v priam nepredstaviteľných farbách (ktoré našinec síce zahliadol kdesi v TV, ale naživo je to úplne o inom) a exotických kostýmoch. Mne vyrážali
dych hlavne tie indické. Na Arabskom polostrove ma okrem nich naviac fascinovali i nádherne vypracované, zlaté šperky, hoci na zlato ma inak nik nenaláka.
Pri pohľade z lietadla bol emirát mozaikou malých oáz s palmami a bazénmi, roztrúsenými v mori piesku. Všade piesok, piesok a ešte raz piesok. Do Singapuru sme prileteli večer, lepšie povedané za
tmy. Fascinovane som hľadela na nádherné, ba priam rozprávkovo vysvietené mesto. No a tamojšie letisko stojí takisto za prechádzku.
Keď sme sa blížili do Sydney, usilovne som z výšky cez miniokienko hľadala kengury a koaly. Jeden nikdy nevie. Čo sa dialo po pristátí, si absolútne nepamätám - stav totálneho delíria malo na
svedomí nekonečné putovanie. Prežila som ho iba vďaka počítačovým hrám, pri ktorých som čiastočne odignorovala, že sme na nohách (alebo nacpatí do economy-sedadiel) už vyše 30 nekonečných hodín.
Ak budem týmto smerom letieť ešte raz, tak jedine s povinnou prestávkou na prespatie.
V Aucklande som opäť trochu ožila. Asi od radosti, že sme konečne v cieli! Zarazilo ma, keď som zrazu začula na letisku blačať ovce. Na moje prekvapenie to nakoniec nebola žiadna živá atrakcia pre turistov, iba vskutku originálny klaksón letištných vozidiel. Pri preberaní batožiny sa k nám nečakane rozbehol hliadkový, služobný pes a "vrhol" sa priamo na dievčinu vedľa mňa!- Tak už ju dolapili, pašeráčku drog a pritom vyzerá celkom sympaticky! - preletelo mi unavenou hlavou. V prvom momente som si neuvedomila, že pri uštekanom hlásnikovi sa jedná o plemeno bígla a kto týchto psov dobre pozná, vie, akí sú to neskutoční pažroši. Na Nový Zéland sa totižto nesmú priviesť žiadne potraviny. Ani zrnko ryže. Okamžite vám bude strážcami poriadku odobrané. Spomínaná dievčina jedla ešte v lietadle jablko, ktoré mala podľa vlastnej výpovede odložené v batohu a špeciálne cvičený pes "chytil" stopu. A pre nás to bol rukolapný dôkaz, že prísne kontroly nie sú výmyslom rozprávkarov.
Z letiska sme sa taxíkom odviezli na adresu, kde sme si vyzdvihli náš budúci domček na štyroch kolesách. Boli sme príjemne prekvapení, keď na jeho tachometri svietilo necelých 60km. Žiaril
čistotou a voňal novotou. Práve ho priviezli z predajne. Iba jeho prevodovka trochu haprovala, čo sme zistili neskôr. Ale inak sme boli prví, kto ho krstil na cestách Zélandom. Naložili doň kufre
spolu s ruksakmi a poď ho do najbližšieho nákupného centra zásobiť sa základnými potravinami a vodou.
V Acklande sme si na prvé dve noci rezervovali izbu v hoteli, aby sme sa zotavili z predlhej cesty a oddýchli si pred nasledujúcou. V najväčšej metropole Nového Zélandu sme navštívili Domain s
múzeom a vystúpením Maoriov, podmorský svet, pochodili sme nádherné mestské parky. Chovali v nich i voľne sa pohybujúce domáce zvieratá a mne sa páčilo, keď mi popred nohy zrazu prebehli sliepky.
Ako v iných (napr.európskych) mestách veveričky...
Mesto ako také ma dosť sklamalo. Mužovi pripomínalo americký štýľ. Moja nepotvrdená teória znela: architekti vzali kocky ako náhradu budúcich stavieb, vyhodili ich do vzduchu nad mapou Aucklandu a tam, kam dopadli, postavili neskôr v reáli jednotlivé budovy. A nikoho z kompetentných nezaujímalo, či tam alebo onam vzhľadovo/ významovo pasujú. Vyššie sily a gravitácia rozhodli...
V podmorskom svete sme zastihli kŕmenie tamojších obyvateľov. A tak som prvýkrát - a vlastne i posledný - videla naživo, ako papká raja.
Ona papká s úsmevom.
Po dvoch dňoch sme sa vybrali na sever ostrova. Mierili sme k Bay of Island. Najprv si zvykali na dopravu vľavo. Cesty sú tu relatívne prázdne, ale napriek tomu sa treba mať na pozore. A to pred miestnymi zvermi a vtáctvom. Nie, nie sú jedovaté. Ony sú inak nebezpečné. Vyplašené chúďatá, nezvyknuté na autá, vbehnú rovno pod kolesá alebo sa (doslovne) "rozpľasknú" na prednom skle. Aj na tom nami požičanom ukončilo niekoľko operencov svoj dovtedy rajský život. Občas sa podobné nečakané kolízie končia v priekope, keďže prudké nárazy vyľakajú snáď každého. A to už je potom iba krôčik ku strhnutiu volantu do nesprávnej polohy. Zabrániť tomu však nijako nemôžete.
Počas našej vyše 6000 km trvajúcej cesty touto jedinečnou krajinou sme sa v 2003-om naučili:
- Nový Zéland má dľa oficiálnych údajov 40 mil oviec na 4 mil obyvateľov, ale nikde ich nevidno - ani jedných a takmer ani druhých (takže keď som po tisíckach kilometrov zazrela prvé stádo tých štvornohých, prinútila som muža zabrzdiť, nech mám aspoň nejaký dôkaz, že ich naozaj na ňom chovajú a rada by som vedela, kam poschovávali ten zvyšok)
- ovocie a zelenina sú tu príšerne drahé
- vždy treba mať na doraz natankované auto, hlavne keď mierite na odľahlé miesta - no a keď aj pumpu nájdete, neznamená to automaticky, že tam i natankujete
- ak cestujete autom, pravidelne nechytíte žiaden signál v rádii, preto si nabaľte so sebou viaceré kazety, bo spevom si na 6000 kilometroch nevystačíte
- vtáci a iné zvery sú sebevrahovia
- na každom aj tom najodľahlejšom mieste, tj. i vysoko v horách na turistickom chodníku, nájdete super čisté WC (kde by sa snáď dalo aj z podlahy jesť)
- kempingy sú tu fantastické (ca 24 nz$/noc- Top 10 Holiday Parks-zľava s Club Card)
- turistické výlety sa ťažko plánujú na poslednú chvíľu, mnohé trasy trvajú i niekoľko dní, nemôžu sa ľubovoľne prerušiť alebo sa nimi dá ísť iba jedným smerom, atď.
- po 17:30/18:00 hodine sú mestá vymreté, obchody a reštaurácie zatvorené (okrem pár výnimiek)- často sme potom museli jesť v Mc`Donaldovi
- jedlo v reštauráciách chutí ako z rozprávky "Soľ nad zlato" a ja tajne tipujem, že kráľ z nej určite pochádzal z NZ - ani koreniny tu poriadne nepoznajú - chutilo nám iba v tých ázijských
- vhodnejšie je pricestovať s ruksakmi ako s kuframi- kvôli túram, ak ich plánujete absolvovať
- najživšie mesto: Queenstown- môj tajný favorit- známy vďaka športovým atrakciám pre turistov