Niekedy pred x-stimi rokmi som konečne obdržala trvalé pracovné povolenie v Nemecku. Ten papier mi odrazu otváral dvere dovtedy neznámych trinástych komnát. Nie síce v každom paláci, ale pre začiatok som bola nadmieru spokojná ... teda navonok.
V tých časoch sa naše diplomy v Nemecku ešte neuznávali a i keby, prevládal u mňa pocit, že z päťročného štúdia mi už dávno všetko vypŕchalo z hlavy.
Viacerí ma nahovárali, aby som si spravila diferenčné skúšky na uznanie papierov, no týmto smerom som nejavila extra ambície. Nechcela som, aby skúšajúci zistili, čo všetko som už pozabúdala
a absolvovať svoj odbor ešte raz som veru netúžila.
Nuž som svoje kroky nasmerovala na Úrad práce. Šla som sa dobrovoľne nahlásiť. Nárok na podporu som, samozrejme, nemala žiaden, ale dúfala som v nezištnú pomoc pri hľadaní zamestnania.
(Odvtedy som navštívila spomínanú inštitúciu ešte niekoľkokrát, ale nikdy viac sa jej nepodarilo vylepšiť môj prvý dojem.)
Na informáciách ma poslali na oddelenie pre mňa určené. Nepamätám si, či nás rozdeľovali na základe priezviska, mestskej štvrti, kde nezamestnaný býval a či na základe farby očí.
Presne si však pamätám na reakciu zamestnankyne úradu. Vysvetlila som jej, že som síce ukončila školu v tom a v tom odbore, ale rada by som prešla radšej ... a tu som jej presne vymenovala
činnosti, kde by som sa cítila ako ryba vo vode. Nech vidí záujem a vytvorí si o mne tú najlepšiu mienku!
Ani na mňa nepozrela. Úplne jej stačil pohľad do lajstrov na stole, aby stručne skonštatovala, ako by jej moje samovoľné rozhodnutie narušilo zaužívaný poriadok ... a keďže som ukončila
chémiu, bude ma evidovať pod chémiou a z tohoto odboru budem dostávať aj ponuky. Bodka.
V jeden z nasledujúcich dní som sa stretla s Mahtab, aby som sa jej posťažovala na tému „Ako (ne-)funguje Arbeitsamt“.
A práve mojej Peržanke vďačím za svoj kariérny štart v Dojčlande. Ktohovie, ako by sa všetko odvíjalo, nebyť jej...
V ten deň si Mahtab pozorne vypočula ponosy sklamanej kamarátky na neschopný tabuľkový Úrad práce. Nestihla som načatú vetu zavŕšiť nahnevaným pohľadom, keď ma opäť raz prekvapila svojou
spontánnou reakciou.
„Katarína, pamätáš si do akej firmy som minule nastúpila?“
Tak áno, matne som si spomínala, že zasa raz „opantala“ výrečnosťou a zjavom nejakého zákazníka vo firme, keď mu účtovala objednávku a on jej ponúkol promptne miesto vo svojej vlastnej
firme.
„No a neviem, či som ti hovorila, že sa v podstate jedná o menšie chemické laboratórium a ja pre nich robím iba vyhodnotenie gélov na počítači. Ale tak prídeš ma tam akože navštíviť ... a ja
viem, že hľadajú novú pracovnú silu za jedného kolegu, ktorý práve u nich skončil. Stačí sa milo usmievať a čo ty vieš? Možno vezmú i teba.“
Zasmiala som sa schuti nad jej neutíchajúcim optimizmom a nechala sa nahovoriť aspoň na tú návštevu. Netúžila som sa stať členom skúmavkového tímu.
Ale to by ste museli poznať Mahtab. Len čo som v dohodnutú hodinu strčila nos do jej kancelárie, zdrapla ma za límec kabáta a nasilu dotiahla do kancelárie šéfky.
Bez akéhokoľvek upozornenia nás prítomných na ňu zhurta spustila:
„Frau T., tak toto je tá moja kamarátka, o ktorej som vám už minule rozprávala. A vy si teraz rozmyslite, aké miesto jej môžete ponúknuť vo firme!“
Ešte i dnes sa schuti smejem, keď si spomeniem na túto epizódku.
Nepoznám nikoho iného, kto by si niečo podobné a takto spontánne dovolil ku svojmu nadriadenému v Nemecku.
Ale to bola typická Mahtab. Aj pre toto ju ľudia buď milovali alebo nenávideli.
A Fr.T. našťastie patrila do tej prvej skupiny.
Ihneď nás usadila do kresiel vo svojej kancelárii. Takýto vývoj udalostí som absolútne neočakávala. Asi i preto som kamarátku Trému nechala odpočívať doma. V živote by mi na um neprišlo, že
teória Mahtab o milom usmievaní sa sa dá tak bleskovo uviesť i do praxe.
Nemala som pripravený ani plán A a nieto ešte plán B. Nuž sme pokračovali Mahtabinym plánom C.
A ja som s kľudom Angličana odpovedala na otázky, nemohla som predsa nič stratiť ani nič pokaziť. Maximálne získať. Mahtab sa po celý čas starala o uvoľnenú atmosféru a Fr.T. sa vďačne
pridala ku jej vtipkovaniu.
Keď ma vyspovedala zo základných informácii, rozhodla sa ku rozhovoru prizvať aj šéfa oddelenia, z ktorého nedávno odišiel jeden zamestnanec.
Spomínaný šéf bol okrem iného aj priamym zástupcom Fr.T. Nepatril ku osobám s rečníckymi schopnosťami, ale i on mi položil niekoľko otázok.
Na konci rozhovoru som cítila, že zrazu nevedia akosi ukončiť túto niekym iným naplánovanú audienciu. Aj keď súrne potrebovali ďalšiu pracovnú silu do labáku, novú pracovnú pozíciu ešte
neodsúhlasili majitelia firmy. Boli traja a práve jeden z nich ponúkol Mahtab ono zamestnanie.
Takže sme sa rozlúčili známou vetou: my sa vám ešte ozveme....
Prvý pohovor som mala tým pádom úspešne za sebou, zostávalo už iba poslať žiadosť o zamestnanie. Spätne. To sa tiež tak často nevidí. Najprv pohovor a potom žiadosť.
Bola som vďačná osudu, že mám zrazu všetky potrebné vstupy pre spísanie motivačného listu. Kým iní musia vymýšľať krkolomné konštrukcie svojich priam nadprirodzených schopností, aby vyrazili
dych zamestnancom príslušného personálneho oddelenia, ja som sa predovšetkým poďakovala za príjemnú atmosféru počas nášho rozhovoru a za prípadné poskytnutie možnosti, stať sa členom ich
kolektívu.
Chvíľu trvalo, než moju žiadosť odklepla i trojica majiteľov, hlavne kvôli tomu, že práve v tom čase sa konal v Mníchove známy veľtrh chemického priemyslu, ktorého sa zúčastnila i firma, a
tak boli všetci zamestnaní organizáciou okolo nej a účasťou na nej.
Hrou osudu som už o dva mesiace nastúpila na miesto, kam by som sa sama dobrovoľne nikdy neprihlásila. Ale hviezdy to tak chceli, nuž som ich poslúchla.