Z hlavy vám už s presnosťou nepoviem, kedy som ho uvidela na tábore prvýkrát. Musela by som si zalistovať v záznamoch. Nazvime ho Paľko. Ak sa nemýlim, mal vtedy päť-šesť rokov. Nik z nás nepoznal jeho presné diagnózy. Viacmenej sme ich vycítili, čo ale zvládne každý veľmi rýchlo, ak dlhšie pracuje s deťmi alebo získal od prírody cit na rozpoznanie podobných prípadov.
Predpokladám, že jeho mama si ich nechcela nahlas priznať, preto ich neoznámila ani nám, a nahlásila ho nielen s dôverou v systém, ale i s vedomím či túžbou, nejako mu pomôcť. Pomôcť navyknúť si na kolektív.
Na začiatku pobytu vznikali mnohé konflikty. Zvyšné detváky sa sťažovali na jeho správanie, vyjadrovanie. Boli momenty, keď sa mu i vysmievali.
Výhodou našich táborov je, že sme jedna veľká rodina, ktorá sa s menšími obmenami stretáva každý rok (už 30 rokov), a tak každý presne vie, čo, ako a kde funguje ... nielen stavanie stanov, pomocné práce v poľnej kuchyni, nočné služby, ale i hry. Stačí vysvetliť pravidlá a deti sa akoby šibnutím čarovného prútika vžijú do zadelených úloh. Takmer ako herci v divadle.
Pre Paľka to prvýkrát bolo úplne nové, priam zastrašujúce. Väčšinou pravidlá nikdy nechápal, telesne kvoli postihnutiu úlohy nezvládal a mnohé hry ho privádzali do zúfalstva. Akonáhle zvyšok družstva začal plniť úlohu, kľud sa zmenil na dočasnú hektiku, predošlé relatívne ticho vystriedali hlučné, súťažné pokriky a na Paľkovi bolo vidno, že by sa najradšej (nadávajúc) schoval do ulity. Občas sa dokonca stával agresívnym, ale to bol takisto iba obranný reflex. V podobných prípadoch ho vzal niektorý z vedúcich za ruku, sadol si s ním na stanovisko a chlácholiac ho vymenoval za strážcu "pokladov" tej ktorej hry. Získaním tak dôležitej úlohy sa Paľko väčšinou nielen ukľudnil, ale i osmelil, pokrikoval na spoluhráčov a zadával im príkazy, čo majú vykonať, kam sa rozbehnúť, aby získali prípadné body pre družstvo, atď.
Čo sa jeho osobných vecí týka, nazvala by som ho Polepetko. Mnohokrát nevedel, čo mu patrí, čo nie. Bolo zbytočné, ukazovať mu kusy oblečenia, lebo on by snáď i na sukňu pritakal, že je jeho.
Pamätám si, že pri prvej túre sme zvažovali, čo s ním. Už sme poznali jeho frfľanie a nevôľu pri fyzicky namáhavých činnostiach. My dospelí sme si ho striedali medzi sebou a nejako sa nám ho podarilo naštartovať na neuveriteľný výkon. Dokonca predčil mnohých iných. Odvtedy mu vždy pripomenieme, že keď chce, všetko zvládne!
Takisto nočné hry s jeho účasťou boli pre nás výzvou. Tú prvú, tuším, od strachu vzdal.
Čo sa ostatných detí týka, po istej potýčke sme si s nimi vážne pohovorili a vysvetlili im tú časť, ktorú sme pokladali za dôležitú. Od tohoto momentu konflikty skončili. Teda tie, ktoré by končili výsmešným poukazovaním na jeho "inakosť".
Dodnes nezabudnem na scénku, keď si deti pripravovali divadlo. Paľkova skupina si vytiahla tému "škola". Aj jeho sa snažili zapojiť do účinkovania, ale bolo to takmer beznádejné. Nedokázal si zapamätať vety, nedokázal si zapamätať úlohy z matematiky, ktoré v tej scénke riešili. Ale deti sú veľmi vynaliezavé. Nechceli ho vylúčiť z divadla, a tak niekto navrhol, že si možno zapamätá príklad 0+0=0. Podarilo sa!
Počas minuloročného tábora som sa pri jednej náročnej hre prihlásila, že si ho zoberiem na starosť ja. Že s ním budem behať a prípadne ho stiahnem z obehu, ak mu opäť bude súťaženie príliš hlučné.
Nuž poviem vám, po prvom odbehnutom polkolečku som to s jazykom vyplazeným po zem vzdala ja. Veď on vám bežal "jak ďábel" - hore svahom, dolu svahom - (vysvetľovala som si to tak, že kým jemu za rok sily pribudlo, mne naopak ubudlo), zavíjal na plné pecky spolu s ostatnými súpermi a nič a nikto ho už nevyvádzal z miery. S otvorenými ústami som naň hľadela a nechcela veriť, že to je ten istý Paľko!
Naučil sa fungovať v kolektíve. Samozrejme, že nikdy nebude telesne zarovno so svojimi rovesníkmi, ale správaním sa medzi nich plne integroval.
Aj mentálne bude vždy pozadu, na tom nič nezmeníme, ale dokáže sa vyjadrovať tak, že mu rozumieme.
Keď sa ho teraz pýtam na zapatrošené ponožky či trenky, viem, že mu už môžem dôverovať, keď pritaká, že ten kus mu patrí. Nočné hry sú pre neho malinou a na výletoch síce zafrfle, ale iba presne toľko, koľko ktokoľvek iný z prítomných turistov.
Paľko pred pár rokmi dostal šancu zaradiť sa a on ju využil. Aj vďaka jednej fantastickej osobe, ktorá už roky tieto tábory organizuje. A ja som rada, že som mohla byť svedkom jeho neskutočnej premeny, lebo pomohla i mne spraviť jedno dôležité rozhodnutie v práci. S podobným "Paľkom".