Snáď jedna z najznámejších túr na severnom ostrove. V podstate sa dá absolvovať iba tak, že sa na štart doveziete a zasa z cieľa odveziete autobusom, keďže začiatok a koniec trasy sú od seba dosť vzdialené a v turistických sprievodcoch sa neodporúča nechať auto na hociktorom z uvedených miest bez dozoru.
Podľa múdrej knižky sme absolvovali výlet mimo sezóny, keď je ešte relatívne "prázdno" na trase. Hmmm... 1000 turistov pred nami, 1000 turistov za nami a autobusy dovážali stále ďalších nadšencov pešej turistiky. Aj tento fenomén bol pre mňa niečim, čo som ešte v živote predtým nezažila.
Predstavte si, že dennodennne prechádzate dlhé kilometre ostrovmi, no nestretnete takmer živej duše (iba niekoľko operencov na prednom skle) a zrazu sa na turisticky známom a frekventovanom mieste napriek predošlým zhodným prívlastkom vyrojí zdravému rozumu nepochopiteľné množstvo ľudských bytostí. A dokonca sa s niektorými i poznáte, lebo ste ich stretli o 300 km ďalej na nejakom inom výlete a s radosťou sa navzájom zdravíte ako starí dobrí známi.
Ale poslúchnuť sprievodcu sa napriek masám ruksakových sapiensov oplatilo.
Na Turangi-Tongariro absolvujete počas jedného dňa prierez všetkými možnými poveternostnými podmienkami, od -5°C v sopečnom krátri až po +30°C v palmovom pralese na konci výletu. Ale o skutočnom rozpätí teplôt mnohí vôbec netušili. Súdiac podľa ich sporého oblečenia, nečítali pokyny pozorne.
V noci pršalo, a tak sme nevedeli, či ísť alebo neísť na plánovanú výpravu. Autobus nás vyzdvihol o 7:30 spred campingu. A zaplnili sme ho úplne a doslovne. Hlavne muži vyzerali nepohodlne vtesnaní do priestoru úzkych sedadiel.
Obozretný šofér nám počas jazdy ukázal, kde nás po túre vyzdvihne.
Na začiatku bolo zamračené, ale nie zima. Všade navôkol sa rozprestierala lávová krajina, ja ju nazývam mesačná.
Už z diaľky človek rozpoznal dlhý rad, stojaci v zástupe na WC. Drevené (kadi-)búdky mali snáď všade, tj. ani v tých najodľahlejších kútoch sveta sa nezabudlo na potreby turistu - hlavne keď široko-ďaleko nebolo ani kúska kríku, za ktorý by ste sa skryli, zato zovšadiaľ vás sledovalo tisíc-krát-dva zvedavých očí. A hoci bol domčúrik na obrázku v plnom nasadení, čistota podobných zariadení bola všade na jednotku. Aj kúsok pod krátrom.
Prvé prudké stúpanie dalo zabrať. Starí, mladí - všetci sa svorne hrnuli k vrcholu spotení a zadychčaní. Hmla a zima pribúdala každým metrom. Keď som videla tých pár odvážlivcov (alebo to boli greenhorni či Severania?), ktorí machrovali v kraťasoch, zamrazilo ma v kostiach i za nich. Oni sa asi až tak nepotili.
Neskôr nám začal pod nohami škrípať i sneh - to už sme sa nachádzali v kráteri sopky. Mala som pocit, že práve križujem obrovitánský štadión (iba lopta a skandujúci fanúšikovia chýbali).
Pri ďalšom stúpaní zasa pribudla hmla. Bránila nám v dokumentácii. Ale v momente, ako sme dosiahli vrchol hrebeňa, sa ako na povel rozostúpila a nám sa naskytol krásny výhľad na Red Krater - aktívny vulkán - a 3 tyrkysové plesá pod nami.
Pri podobných úkazoch sa v mnohých z nás aspoň nachvíľu prebudí paparazzi. Začali sme vyťahovať fotoaparáty a každý jeden z prítomných sa snažil zachytiť túto krásu do budúceho fotoalbumu.
Potom prišlo na rad prudké klesanie, sťažené podkladovým materiálom. Zostup bol dosť náročný a nepríjemný, čo okúsil aj môj zadok. A nielen môj. Auaaa. Napredovali sme, lepšie povedané, šmýkali sa v sopečnom popole. A v ňom sa nieto kde zachytiť. Ak neudržíte rovnováhu, letíte. Môžete iba tajne dúfať, že miesto dopadu nebude príliš tvrdé.
Popol o desiatky metrov nižšie vystriedal opäť sneh, klesanie vystriedalo krátke stúpanie. Pomaly sme sa dostali do krajiny, kde sa zasa začal ukazovať život v podobe rastlín a kríkov. Tu už sme, našťastie, klesali po vrstevniciach a pod nohami sme konečne zacítili pevnú pôdu.
Zrazu sa niekde zvrchu zjavila helikoptéra a ja som mierne spanikárila, lebo som tŕpla, či nám nechce pristáť priamo na hlavách. Frizúru mi piloti svojim manévrovaním nezničili, iba mierne rozcuchali ako dôkladne vrtuľou rozvírili okolitý vzduch a prach. Zaparkovali kúsok odo mňa.
Neskôr sme zbadali turistickú chatu a zistili, že helikoptérami rozvážajú nové kadibudky. Asi bolo nutné zvýšiť ich počet pred blížiacou sa sezónou.
Pri chate sme si spravili krátku prestávku a následne sa vybrali ďalej. Po pár krokoch sme sa stali hlavnými hrdinami úsmevnej scénky, keď muž išiel ako prvý, ja za ním a za mňa sa akýmsi nedopatrením zaradila dosť veľká skupina. Mlčky sme šliapali hodnú chvíľu za vodcom, aby sme neskôr pobavene zistili, že sme akosi zišli z chodníka. A zvyšok cesty si muža všetci členovia husieho radu doberali, že si ho dobre zapamätajú, aby za ním už nikdy ani omylom nepochodovali ... a to som im neprezradila príhodu z Bay of Island.
Po pár metroch sme objavili ďalšie prejavy vulkanickej aktivity okolia - všade sa parilo zo zeme. A čo nasledovalo? Samozrejme, zbierka snímok do zásoby! No tým farbám by ste zaisto neodolali ani vy.
Na poslednej prestávke sme dumali, ako dlho ešte môže túra trvať. Pod nami sa v diaľke rozprestieral nekonečný zelený prales. Pri dumaní sme zistili, že neďaleko nás oddychujú i naši holandskí známi z výletu na Bay of Island. Tak sme sa zvítali a vymenili niekoľko skúseností a zážitkov.
A potom sme sa vydali na poslednú časť cesty. Zašli sme za skalu, čo nám ju skrížila a zrazu nás pohltila - ani neviem ako - zeleň pralesa. Hneď sme zabudli na zimu v krátri, načúvali sme zurčaniu potôčika, tešili sme sa z vodopádu, fauny, flóry a zrazu... zrazu sme stratili kontakt s ostatnými - tých 1000 ľudí pred nami a 1000 za nami sa, bohviekam, vyparilo. Boli jednoducho fuč. A ja som začala pochybovať, či ideme správne... s vodcom, akého som mala. Dokonca som pochybnosťami nakazila i jeho. Veď i on zaregistroval, ako hustý prales kolo nás skryl v sebe každú živú dušu, každý pohyb.
Až keď sme po riadnej chvíli objavili o kus ďalej na trávičke na slniečku odpočívať zvyšných, zmorených novozélandských vandrovníkov, ukľudnili sme sa - teda hlavne ja - a potom spoločne čakali na autobusy, ktoré nás odviezli späť do kempingu či ku iným turistickým prístreškom.