Dovoleniek som za tých pár rokov svojej pozemskej púte zažila neúrekom. Na väčšinu z nich spomínam veľmi rada, vyskytli sa však i také, ktoré nebežali podľa pôvodných želaní. No určite nezabudnem na tú absolútne prvú, brigádnicko-turistickú, kde som smela vyletieť z rodného hniezda úplne sama. Síce tiež nebežala podľa plánu, skôr sa jednalo o riadny chaos (aspoň na začiatku), ale splnila účel.
Mali sme sladkých pätnásť a prvú triedu gymnázia úspešne za sebou. So spolužiačkou Dankou sme si výborne rozumeli a už počas školského roku toho veľa veselého zažili. Ani neviem ako, jedného dňa sa ma spýtala, či nechcem ísť s ňou na mesačnú brigádu do Tatier, spojenú po víkendoch s vysokohorskou turistikou. A že iba my dve. Na celý júl. Jej ponuka znela veľmi lákavo a v časoch socializmu bola cesta do Tatier pre dve stredoškoláčky a prvýkrát z dosahu starostlivých rodičov takmer ako "80 dní okolo sveta". Tatry som dovtedy poznala iba z obrázkov či čiernobielej televízie. No netrúfala som si odhadnúť odpoveď svojej mamy. Ako zareaguje na toľko voľnosti na severnom konci republiky?
Dankina sa preto v ktorýsi večer telefonicky spojila s tou mojou, aby sa osobne zaručila za správny a bezproblémový priebeh našej nastávajúcej výpravy.
Veď brigádu predsa po známosti vybavil jej ex-manžel, Dankin otec. Ubytovanie a strava stopercentne zabezpečené v Tatranskej Lomnici. Zamestnávateľom nie je nik iný ako Komunálne služby mesta a tie majú všetko pod kontrolou. A nám dvom rozumným dievčatám predsa môžu plne dôverovať...
Jej mama bola rečovo zdatná, a tak tá moja nakoniec tiež privolila. Netuším, či s ťažkým a či s ľahkým srdcom, aké pocity zažívala a čo jej bežalo hlavou pri odsúhlasení slovenských veľhôr na celý, predlhý mesiac (niečo sa mi marí, že sa dokonca jednalo o plných šesť týždňov). Radosťou a vzrušením som isto posledné hodiny pred odchodom ani zaspať nedokázala. Zrazu som sa cítila straaašne dospelácky.
Keď nastal ten správny čas, zbalili sme oblečenie, mapy a potrebnú výbavu do batohov a Dankin otec nás autom odviezol do Lomnice. Zastavil pred objektom nášho budúceho zamestnávateľa. Nachádzal sa na okraji mesta. Naokolo boli iba husté lesy, ktoré v nás oboch vzbudzovali dojem, že sme dorazili na koniec sveta. Za plotom stála prízemná budova. Vošli sme dnu a hľadali niekoho, kto by "prebral" pod dohľad - ako to vravieval Julo Satinský? - dve čučoriedky. Ale z prekvapenej reakcie prítomných sme veľmi rýchlo usúdili, že nás akosi nikam nevedia zaradiť.
Áno, brigádnikov majú niekoľko, ale to sú samí vysokoškoláci. Žiadni stredoškoláci "zvonku". Stredoškoláci sú iba miestni.
My dve sme zostali čakať pri batohoch, obávajúc sa predčasného a hlavne neslávneho ukončenia dobrodružstva. Dankin otec sa zatiaľ narýchlo snažil vniesť poriadok do vzniknutého chaosu. S niekym intenzívne telefonoval. Keď vyšiel ku nám, ani sme nedýchali. A taký svieži kyslík mali v ponuke na okolí!
Mne i Danke spadol kameň zo srdca, keď nám oznámil, že napriek štartovacím problémom je predsa len všetko v poriadku.
Jednalo sa vraj iba o drobné nedorozumenie a my sa nachádzame na konečnej zástavke našej výpravy. A do roboty nastupujeme hneď na nasledujúci deň. Že príde šéf a podrobnosti nám vysvetlí osobne.
Ubytovali nás priamo v prízemnej budove, pred ktorou sme netrpezlivo čakali na svoj ortieľ. Ešte nám medzi rečou oznámili, že na susedných izbách bývajú štyria vysokoškoláci z Bratislavy a šiesti z Košíc. Šesť mládencov a štyri devy. Aj oni brigádovali v Lomnici. Na rozdiel od nás ale vykonávali dozor na miestnych parkoviskách. Keďže už dovŕšili osemnásť, smeli narábať i s peniazmi, vyberať ich od turistov. Nám pridelili úpravu mestských parkov. Samozrejme pod dohľadom a taktovkou skúsených zamestnancov. Pracovná náplň žubrienok zahŕňala predovšetkým hrabanie trávy na okolitých, pokosených pozemkoch. Poviem vám, nie je nič krajšie, ako vdychovať v pracovnej dobe vôňu pokosenej trávy a mať za chrbtom vysokánske štíty hôr.
Ubytovacia časť budovy bola v čase nášho príchodu prázdna. Dankin otec sa s nami rozlúčil, zaželal príjemný pobyt a na záver nám dal ešte niekoľko dobre mienených, otcovských rád a pobral sa nazad. Na úmornú, spiatočnú cestu do Bratislavy. My dve sme si najprv vybalili obsah batožiny a potom poď ho na spoznávanie okolia. Zamestnanci z kancelárie nám prezradili skratku lesom do centra. Cez akési sídlisko sme sa dostali ku autobusovej stanici. Kúsok od nej sa nachádzala i tá železničná. Pred mapou mesta a okolia sme tuho zvažovali, ktoré turistické značky pôjdeme cez víkend otestovať ako prvé. Plnými dúškami sme nasávali dovtedy nepoznanú slobodu - teda v podobných rozmeroch nepoznanú - a nikým a ničím neobmedzovanú voľnosť. Nie, neplánovali sme ju nijako zneužiť. Práve naopak, vážili sme si, že nám rodičia umožnili, čo nám umožnili, že sa rozhodli v pravý okamih popustiť popruhy a my sme ich prejavenú dôveru nemienili ničím sklamať. (Dodnes som pevne presvedčená, že ak sa môj syn bude v živote správať ako jeho mama, tak sa nemusím ničoho báť.)
Pri pohľade na neznáme okolie a všeobecný ruch v ňom som mala pocit, že som zrazu narástla – prinajmenšom - o desať centimetrov. Keď sme sa vrátili na ubytovňu, spoznali sme postupne i našich spolubývajúcich. Štyroch matfyzákov z Bratislavy, štyri právničky z Košíc a dvoch ekonómov, taktiež z Košíc. Hneď sa zaujímali, kto sme, čo sme a takmer okamžite si nás “adoptovali”. Vzali pod ochranné krídla a to všetci do jedného. Naša prítomnosť priniesla pozitívnu zmenu aj do ich spolunažívania. Dovtedy boli podelení na dva tábory. Dusnú atmosféru sme vycítili aj my dve greenhorky, dala sa doslovne krájať. A hoci sme sa v hlavnom meste narodili iba ja s Dankou, vôbec nám neprišlo na um (ani vtedy, ani neskôr), že by to mohol byť nejaký bonus navyše. Vyššia kasta, a nová životná skúsenosť pre mňa. Bolo vskutku zaujímavé pozorovať, akú konkurenciu už kedysi vytváralo medzi mladými ľuďmi povedomie, kde presne študujú. To oni sa „kastovali” navzájom. Bratislava a východ. Situácia sa zmenila, keď sa medzi nimi zjavili nevinné, usmievavé, uspievané stredoškoláčky. Nie okamžite, ale postupne a pomaličky. Stali sme sa chránenkyňami západu i východu. Nám to celkom lichotilo a oni sa tiež časom navzájom učlovečili. Keď im to služby dovolili, pridal sa ku nám aspoň jeden/jedna z nich na výlet. Keď nemohli, museli sme im vopred nahlásiť, kam máme namierené a hlásiť i čas odchodu, presnú trasu a plánovaný čas príchodu… áno mama, áno tata… Ale i tak to bolo od nich veľmi milé.
Aké však bolo naše prekvapenie na druhý deň po príchode, keď sme zistili, že nik "z dozornej rady" Komunálnych služieb o nás nejaví nejaký hlbší záujem. Prácu nám pridelili, to hej, ale žiadnu pestúnku, či lepšie povedané niekoho, kto nám prísnym hlasom stanoví, kedy musíme ísť večer do postele, kedy je nočný kľud. A už vôbec sa nik nestaral, či budeme mať čo jesť. Strava v pobyte zahrnutá nebola. Nejako sa nám tá organizovaná letná brigáda nevyvíjala podľa päťročného plánu.
A tak sme s Dankou naškrabali všetky drobné, čo nám mamičky dali akože na prilepšenie a zistili, že ak nebudeme nič jesť, možno i prežijeme. Na prvé dni sme si bratsky podelili zásoby z domova. Vzhľadom na nový vývoj situácie by som ich označila za "relatívne skromné". Okrem toho sme prezieravo zbehli do miestnych potravín a podľa cien si vytvorili ten najradikálnejší diétny lístok. V rozprávkach nás predsa učili, že prežiť sa teoreticky dá i z lásky ... alebo zo vzduchu. A zhodli sme sa, že tento nečakaný vývoj udalostí by asi mohol zostať i našim drobným tajomstvom. Ak sme teda nechceli, aby nám niekto zo zákonitých zástupcov predčasne ukončil toľko dobrodružstva a vyzdvihol nás o tridsať dní skôr, než bolo pôvodne v pláne. Mali sme šťastie, že v tých časoch neexistovali kontrolné mobily, svet všadeprítomného internetu a i telefonovanie domov sa nám javilo zrazu príšerne drahé, a preto pri občasnom, povinnom hlásení muselo rodičom vystačiť aj sedem ťažko dešifrovateľných slov: máme sa fantasticky! Nič nám nechýba…ahoooj.
Dodnes si pamätám, ako sme si delili kôrky chleba, len aby sme mohli chodiť na výlety po okolí. Aby sme si za čo mali kúpiť cestovné lístky na tatranskú železnicu. Kdesi na štítoch nám veselí českí turisti podarovali šťavnaté hrušky. A starali sa o nás i vysokoškoláci. Nielenže nás občas brávali so sebou do svojich služieb na tatransko-lomnických parkoviskách, oni nám zo svojich tringeltov varili špagety a iné hravo zvládnuteľné jedlá, hrali s nami po večeroch karty, na plné hrdlo vyspevovali slovenské ľudovky za sprievodu Dankinej zobcovej flauty a občas opekali na ohnisku špekačky. Jeden z matfyzákov sa venoval horolezectvu. Vzal nás liezť na skaly. Prvýkrát som si navliekla na seba horolezeckú výstroj a prvýkrát uviazala dračiu slučku. Keby ma mama videla, ako zlaňujem s prilbou na hlave... netrúfam si odhadnúť, koľko dní by lapala po dychu. Keď sme si s Dankou jedného dňa zvolili nevedomky veľmi náročnú trasu (tuším) na Teryho chatu, prišlo jej z tých výšok akosi nevoľno a ja som jej cestou dole musela doslovne ukladať nohy zo skaly na skalu. Ale prežili sme. Jeden z ekonómov z Košíc vlastnil džíp. Nepamätám si, pod akou značkou jazdil, ale bola to vtedy ozajstná rarita. Párkrat nás na nej vzal na zábavné jazdy po okolí a na ktorési z miestnych kúpalísk. Na jednom z ďalších výletov nás sprevádzali dvaja z vysokoškolákov. Zmeškali sme posledný autobus, a tak sme riadne unavení museli naspäť pešo. Zrazu sa zo zákruty oproti nám vyrútilo auto. Brzdy zaškrípali a nám sa zazdalo, že jedno z jeho kolies je akosi rýchlejšie než zvyšok auta. Žeby halucinácia z vyčerpania? Nuž veru nie. To sa len jedno z kolies samostatne vybralo na skusy do sveta a takmer do nás vletelo. Ani tu sa, chvalabohu, okrem riadneho šoku nikomu nič nestalo, aj posádka vozidla prežila.
Zažili sme v najmenších veľhorách sveta i kopec iných radostí, novôt a zaujímavostí. Nasmiali sa do popuku, vyspievali do nemoty, naučili sa cielene stravovať, nakladať rozumne s i tak skromnými financiami, vysomáriť sa z tisícov spojov na informačnej tabuli, rozoznať sever od juhu, jednať samé za seba, plánovať trasy náročným terénom, sledovať pozorne okolie a nápomocné značky, vydržať vždy až do cieľa. Tešili sme sa z každého kamzíka a svišťa, ktorí nám zapózovali pred fotoaparátom. Dokonca sme výrazne schudli (ale mne to isto neuškodilo s mojimi viac než len pár kilečkami navyše).
Tatry sa takto vlastne pre mňa stali štartovacím mostíkom ku dospelosti, kúrou pre dušu, telo, sebavedomie a začiatkom pre budúce výpravy. Nielen po Slovensku.
A o rok sme sa tam vrátili. Tentokrát ako ostrieľané Tatranky. S potrebnou zásobou peňazí a skúseností z roku predošlého.