Po tohtoročných turbulentných vianočných prázdninách som sa naozaj tešila naspäť do školy ku svojim Papagájom! A keďže nám nasnežilo a celú Európu má viacmenej pod svojou mocou Snežné, mrazivé kráľovstvo, rozhodla som sa dnešný deň začať výletom do Anglickej záhrady. Včera som rýchlo rodičom naťukala správu, aby ráno vystrojili svoje ratolesti do školy potrebnou polárnou výbavou. Nech sa deti vyšantia dosýtosti. A keďže naša mailová komunikácia za tie tri roky, čo ich mám, funguje na jednotku s hviezdičkou, všetci splnili pokyny do bodky.
Prví dvaja - z celkového počtu desať - vybehli von z triedy frfľajúc, že nikam nechcú ísť. Samozrejme, priečilo sa im naťahovať oteplováky.
Ale podobné, krátkotrvajúce vzbury už dobre poznám. Najprv sa im nikam nechce a potom ich kolenačky prosím, aby konečne išli dnu. Rovnaký scenár i dnes. Nedokázali sa ani po dvoch hodinách odlepiť od lákavého snehu. Tak som ich nechala na ňom prilepených a kochala sa pohľadom na ich neutíchajúcu radosť. Navzájom zo seba na striedačku tvorili snežné múmie. Dohliadala som iba na pravidelný prísun kyslíka pre nabielo balzamovaných.
- Ben, je všetko v poriadku? Dýchaš ešte?
- Katarína, neboj, on nie je mŕtvy, on kričí iba tak, - odpovedal za neho pohotovo nezasypaný, voľne dýchajúci Frank.
Po istej chvíli sa na lúke zjavili i naše dve ex-papagájky - dvojičky s Omou. Boli na ceste domov, ale s radosťou si spravili prestávku pri nás. Kým oni sa šli hrať so spolužiakmi, zapriali sme si s ich babkou šťastný nový rok a pustili sa do družnej debaty. Ona ma mala vždy rada, tvrdila, že pri mne sa aspoň dievčatá naučia poriadku (lebo nik s nimi nerozpráva tak prísne ako ja) a zakaždým keď ma stretne, pravidelne ma vyspovedá, čo mám nového. Dnes zostala s nami až do konca. Po pár minútach zbadala Piu, najmenšiu dievčinku so skupiny.
- Preboha, s ňou sa čo stalo?????????
- Reagujete presne ako ja, keď som ju po škole zbadala na chodbe. Najprv som sa jej bála spýtať, či spadla do horúcej vody, no ona - zhovorčivá deva - každému okamžite zvestovala, že včera zašli na nejakú oslavu a tam sa konalo i detské šminkovanie. Jej nová maska sa jej tak páčila, že si ju doma odmietla nechať zmyť a šla v nej i spať. Ráno mala dvojitú, spuchnutú a načerveno sfarbenú tvár. Oči sa jej podarilo otvoriť až cestou do školy a to tiež iba trochu. Prudká alergická reakcia...
Nechcela som dodať, že takto nejako si predstavujem Quasimoda. Ale trpela som s ňou.
Nato Oma pridala hneď dve príhody. Jedna sa týkala jej známeho, ktorý skončil v nemocnici. Keďže sa i u neho jednalo o prudkú otravu, pri ktorej takmer prišiel o život, došlo ku vyšetrovaniu, kto/čo ju zapríčinilo. Či nedošlo ku trestnému činu. Istú dobu trvalo, kým sa záhadu podarilo vyriešiť. Dotyčný pán hrával vo voľnom čase golf. V inkriminovaný deň zašiel do klubu a pri hre si zapálil cigaretu. Práve potreboval niečo urobiť, ale nemal ju kam položiť. A tak ju dal na pár sekúnd na trávnik. Trávnik bol deň predtým postrekovaný nejakým prípravkom na lepší rast stebiel. Zvyšky z neho sa dostali na cigaretu. Cigareta putovala do úst. A fajčiar vzápätí do nemocnice. Takmer doplatil životom na jeden neuvážený ťah. Nebezpečný jed v jeho krvi bol látkou z postreku...
Ďalšie dva prípady sú takisto na zamyslenie, keď na nete dookola čítam, ako sa ľudia neuvážene napchávajú pravidelne antibiotikami, akoby to boli lentilky. Oma začala rozprávať o svojich dvoch bývalých kolegyniach.
- Tie dopadli oveľa horšie. Sú z nich žijúce trosky. Jedna je na pol tela ochrnutá. (Diagnózu druhej som nezachytila, lebo som práve kontrolovala prísun kyslíka múmiám.) Po svete jazdili oveľa častejšie než ja a pravidelne do Indie, kde nakupovali látky na nové kolekcie. (Oma bola kedysi úspešná dizajnérka). Ja som mala šťastie, že vždy, keď som nastúpila do novej redakcie, znižovali náklady na zahraničné cesty. V Indii kolegyne pravidelne ochoreli a aby dokázali fungovať - veď tam boli pracovne - potláčali choroby antibiotikami. Neriešili príčinu, iba tlmili dôsledky. Dnes už majú doktori na liečbu iný názor. Vedia, že ATB sú chybou, ale vtedy sme boli naivné a napchávali sa nimi pravidelne. Skutočnou príčinou sa nik poriadne nezaoberal, a tak sme ju tabletkami vlastne neporazili, iba zatlačili na čas do úzadia. Vírusy pretrvali v krvi a po rokoch napadli mozog a iné orgány. U nás v rodine sú ATB už dlhšiu dobu tabu. Telo musí bojovať minimálne tri dni bez pomoci chemikálii (samozrejme pod dohľadom, či sa stav nezhoršuje).
Jej rozprávanie mi pripomenulo prípady detí z inkubátorov (presný ročník som zabudla), ktorým sa - vtedy nevedomky - nesprávne nadávkoval kyslík, čo viedlo vo vyššom veku k poškodeniu zraku. Tieto skryté dôsledky sú halt hnusoby hnusné...
Záverečné zamyslenie prenechávam na čitateľa samotného.