- Povedz mi, prečo to robíš? Veď je to práca navyše a ja viem, že ty to dokážeš i inak!
Nato sa ozval jeden chlapček, že veď i čierna je farba.
- Áno, je, ale to potom býva v zadaní inak napísané - pridala som k vysvetlivkám.
- Ale ja som predsa kreslila šedou - nedala sa len tak ľahko odbiť Podšívka.
Takže teraz majú okrem čiernej zakázanú i "šedú" ceruzku ...
- Lebo moje priezvisko je Neplecha. A krstné meno Šašo.
Odpovedala tak suverénne, že som sa musela začať smiať.
- Samozrejme, veď je u nás v skupine. Pre všetkých mám nachystané ... ale to je pekné, že myslíš i na brata!
- Áno, tu v družine áno. Ale doma sa dosť hádame. Vieš, ja som expertka v pokúšaní.
(No to teda. Tento týždeň zasa spustila slzy na gombík, keď sa hádala s nejakým chlapcom, aby v priebehu 2 sekúnd pootočila hlavu ku mne a prešla do širokánskeho úsmevu, lebo reagovala na nejakú moju otázku z úplne iného súdka. Oni sa stopercentne s Južanom našli cez tie ich herecké náreky. Veď vrana k vrane sadá...)
A v pokúšaní - tentokrát mojej trpezlivosti - pokračovala aj pri domácich úlohách. (Včera bol ale zdivočelý okrem dvoch poctivcov kompletný zvyšok.) To je až neuveriteľné, aké extra chyby či čmáranice si ona nevymyslí, len aby na seba upozornila.
- Katarína, stratila som gumu. Môžeš mi prísť vygumovať posledný riadok. Omylom som písala so zatvorenými očami.
Veď áno, všetci občas píšeme OMYLOM naslepo, že?
Neverí mi?
Podšívka ešte akosi nepochopila, že to myslím vážne.
Pred začatím domácich úloh som jej pripomenula, že odo dnes začíname s doučovaním, ak bude naďalej vymýšľať.
Prvá jej výhovorka - dnes nemusí robiť v družine úlohy, lebo zajtra je sviatok.
Odvelila som ju rázne do triedy, aby také na mňa neskúšala. Aj keď je sviatok.
Nuž si vzala aktovku, sadla na zadok a prinútila sa napísať nemčinu.
Druhá výhovorka - ona nevie, kde má úlohu z matematiky. Asi jej ju pani učiteľka nedala.
Na zjavnú lož zareagovali okamžite všetci prítomní prváci, nech si nevymýšľa, lebo triedna sa nahlas pýtala, komu ešte chýba papier. Vraj ho určite dostala.
Tieto jej pokusy poznám, tak som nakázala, aby mi dala aktovku, že ju sama prehliadnem.
Zrazu vidím, že kým kontrolujem vnútro, snaží sa ona nebadane rýchlo schovať akúsi stránku.
Keď ju vyzývam, nech mi ju ukáže, začne habkať.
- Ale to nič nie je. Žiadna úloha. Nič nadnes.
Tak sprísnim hlas a ona mi ju neochotne podáva. Stačí jeden pohľad a ja zisťujem, že musí prerábať bývalú (odfláknutú) úlohu. Príkaz stojí jasne napísaný červeným perom navrchu. Pod ním podpis
učiteľky.
Posielam ju naspäť na miesto, aby sa okamžite pustila do práce, a oznamujem jej i okoliu, že na dve-tri minúty odchádzam za pani učiteľkou (ich trieda je o dve miestnosti ďalej) vypýtať jej nový
exemplár.
Pani učiteľka nemá, nanešťastie, žiadnu náhradu, ale i ona predpokladá, že Podšívka úlohu schválne zapatrošila. Zniesla zo sveta. Odčarovala.
Vraciam sa nazad a narýchlo zvažujem novú taktiku.
- Ja ti celé zadanie dobrovoľne prepíšem a prekreslím na papier.
- Ale čo ak tomu potom nebudem rozumieť? - spustí zaliečavo.
- Nevadí, máme doučovanie. Tam ti to vysvetlím... - odvetím s chladom Angličana.
- Nie, som si istá, že tomu budem rozumieť - mení názor veľmi rýchlo.
- Skvelé rozhodnutie!
Úlohu vyrieši priam bleskovou rýchlosťou.
A ja už viem, že pozajtra beží ten istý scenár, ale v modrom! Musím uznať, dievča ma výdrž.
Napriek tomu sa nevzdávam a dúfam, že spolu to do konca roku dáme!!! Či už školskéko a či kalendárneho... trpezlivosti vrámci robenia DÚ mám na rozdávanie.
xxx
A potom ma rozosmiala jedna scénka ako zo skeču. Afričan a Francúz dvakrát vbehli do triedy s otázkou, kedy bude konečne Podšívka hotová, aby sa s nimi mohla hrať. Po tých dvoch razoch som bez
pardónu zamkla triedu. Spolu s nami v nej sedela učiteľka druhákov, od ktorej mám tiež jedného chlapca a dievča. Keď si uvedomila, čo som spravila, flegmaticky zahlásila:
- Človek si ani neuvedomuje, na čo dobré sú zámky v triedach. Na mojich predošlých miestach pôsobenia sme túto možnosť, bohužiaľ, nemali.
Zasmiali sme sa. Ona sa venovala ďalej oprave úloh, ja zvyšku, teda štyrom deťom, čo ešte dokončovali úlohy.
Zrazu sa postavil (práve) jej žiak, že už je hotový. Je to taký macko s dosť veľkou nadváhou. Zbalil si veci a pobral sa ku dverám. Otvárajú sa smerom von a on zabudol, že sú zamknuté... Svojimi
šesťdesiatimi kilami do nich plnou peckou napálil. Ako sa vraví, stena mu dala druhú. Zadunelo to a on si vzápätí uvedomil, čo sa stalo. Našťastie si neublížil, iba sa začal podarene smiať. Nuž
som sa pridala.
xxx
A potom som sa spýtala Tichej vody, ako to bolo s tými kľúčmi. Ona ich naozaj schovala a nechala ma dve hodiny hľadať. Sama som bola prekvapená, resp. zaskočená skutočnosťou, že práve jej -
najpedantnejšej, najkorektnejšej, najspoľahlivejšej - niečo podobné skrzlo v hlave. V rýchlosti som jej vysvetlila, prečo sa niečo podobné už nesmie opakovať, ale ešte to budem musieť v
najbližších dňoch doplniť o ďalšie detaily.