Na našej škole je zastúpená i ruská menšina z celého mesta. Keď sa kedysi rozhodovalo, kam ju prideliť, padlo konečné rozhodnutie kompetentných na nás, pretože neďaleko školy sa nachádza i Ruské
kultúrne centrum a vraj i detí vo štvrti bolo kedysi pomenej.
Minulý rok nastúpilo do družiny i jedno dievčatko, ktoré akoby z oka vypadlo kreslenej postavičke zo známej a obľúbenej rozprávky "Medveď a Máša". Výzorovo presná kópia roztomilej Máši, no
povahovo malá, brutálna Nikita :-D Už niekoľkokrát som spod jej pästí zachraňovala viaceré deti. Ak sa nahnevá, utekajú preč z hroziaceho modrinového dosahu rovnako rýchlo chlapci či dievčatá.
Včera som prišla do práce približne pätnásť minút pred začatím šichty. Pršalo, tak som sa pristavila pri kolegyniach, ktoré stáli skryté pod prístreškom. Z toho miesta som mala dobrý výhľad na zelený ostrovček v strede školského dvora. Pri bambusoch stála Máša Nikitová s ďalšími dvoma spolužiačkami. Ruská družina funguje nezávisle od nás, keďže deti navštevujú poobede povinne i hodiny ruštiny a ešte čohosi iného, ale pri konfliktoch a úrazoch si priateľsky vypomáhame s tamojšími kolegami.
Bambusové trstiny i napriek opakovaným zákazom pani riaditeľky magicky priťahujú všetky deti a tentokrát zaujali Mášu. Začala ich ohýbať. Najprv iba trochu, systémom ´nič sa nedeje´, potom sa odvážila o čosi viac a nakoniec ich prinútila skloniť špice úplne k zemi. Práve som sa chystala zakročiť, keď tu zrazu prááásk. Máša si sadla na najdlhší, odhadom asi štvormetrový výhonok, aby vzápätí vystrašene vyskočila a pokúsila sa čo najrýchlejšie a hlavne nenápadne vzdialiť z miesta skazy, dúfajúc, že ju nik nevidel, ako ho zlomila. A nielen ona, i jej dve kamarátky sa vystrašene rozpŕchli do priestoru. Ako keď sa operenci naľakajú nečakaného výstrelu zo vzduchovky. Na rozdiel od Máši, ktorá zdúchla ako gáfor či dobre trénovaná Nikita, ma jej kamarátky na poslednú chvíľu zaregistrovali a zastali. Je zaujímavé sledovať mimiku detí, keď ich prichytíte pri čine. Tým dvom som nemohla príliš prehovárať do svedomia, keď vlastne nič vyčítaniahodného neurobili. Máša sa zatiaľ plížila skrčená za kríkmi, cítiac vo vzduchu závan hubovej polievky. Vykročila som smerom k nej a ukazovákom naznačila, kam sa má vybrať. Rozumej ku mne. Odula spodnú peru a škaredo na mňa gánila. Nič nové pod slnkom. Malé Rusky sú dosť tvrdé oriešky a o nej to platí trojnásobne.
- Teraz vojdeš pekne do budovy a školníkovi zahlásiš, čo sa stalo s bambusom.
- Nie! - odvetila stroho, krútiac pritom vzdorovite blonďavou hlávkou.
- Ale áno. Bambusy nie sú na hranie. Práve naopak, je vyslovene zakázané sa s nimi hrať, lebo sú krehké a slúžia na skrášlenie dvora a ty si ten najvyšší zlomila. Sledovala som ťa, a tak viem, že to nebolo ani trochu náhodou. Ak porušíte pravidlá, aj to sa stáva, ale je férové sa potom priznať a nie zbabelo utiecť z miesta činu.
- To oni ma nahovárali, aby som si sadla... - pozrela nahnevane na kamarátky.
- Oni ťa môžu i tisíckrát nahovárať, no ty si stále tá posledná a máš preto právo rozhodnúť sa i proti vôli kamarátov a povedať jasne NIE! Ak sa naopak pridáš k ich návrhu a stane sa napríklad to, čo sa stalo pred chvíľou, musíš znášať i dôsledky.
Asi päť minút sme sa tam takto dohadovali, mňa tlačil čas a pomaly som sa vzdávala úspechu misie, keď ma zrazu prekvapila vetou:
- Dobre, pôjdem, ale musia ísť i oni dve. To oni ma nahovorili!
Považovala som jej rozhodnutie za nevídaný pokrok, a tak som súhlasila, že so sebou zoberieme i jej spolužiačky. Ako psychickú podporu pre Mášu. Keď sme im oznámili, čo ich čaká a neminie, začali sa nahlas v trojici hádať po rusky, koho to vlastne bola vina.
- Devušky, pajdjom! - zavelila som, aby si Máša uvedomila, že rozumiem jej rodnému jazyku, dokonca i skutočnosť, ako sa ponosuje na školníkovú ženu, ktorá keď zakričí, všetky deti razom stuhnú a Nikitu minulý týždeň riadne spucovala za nejakú inú čertovinu. Zdá sa mi, že dievčinka si zmenu reči v tom rozrušení vôbec nevšimla.
Keď sme vstúpili do auly školy, ako na zavolanie nám vyšli naproti školník so ženou. Tak som načala rozhovor.
- Tu dievčatá prišli čosi nahlásiť.
Máša, čakajúc pokarhanie, sklonila hlavu a nezrozumiteľne zamumlala dve-tri vety.
- Čo vravíš? Ja ti vôbec nič nerozumiem!
- Zlomila som bambus ... ale oni ma prinútili si naň sadnúť - začala s opisom malá druháčka. Keď skončila, zahľadela sa do očí školníkovej ženy, čakajúc studenú sprchu nelichotivých slov.
- Hm, vieš, že bambusy máte zakázané chytať! Ale cením si, že si sa priznala.
Z Máši sa akoby šibnutím čarovného prútiku stala aspoň na sekundu Nastenka. Tvár sa jej prenádherne rozjasnila do širokánskeho úsmevu a ja, súdiac z jej šťastného výrazu, predpokladám, že to bola jej prvá skúsenosť, keď za neplechu nedostala vynadané, ale naučila sa, že s pravdou sa dá i ďalej zájsť.