27.4.2018
Dnes ich bolo iba osem, no pazvuky horšie než včera. Pred obedom som ich nechala hrať sa hore, po obede ich vyhnala ujúkať von! Francúz mal opäť deň, keď po každej lotrovine nahodil výraz neviniatka, ktorý človeka znalého privedie na bod varu, a zaklamal rovno do očí a hneď trikrát: ale ja som nevedel, že sa to nesmie, mne to nik nepovedal...
Samozrejme, že napr. schovávať sa do skríň (navyše pamiatkovo chránených) je vec bežná a každodenná, že?
Na dvore sa pochytil s Afričanom. Všimla som si hádku takmer vzápätí, ako vzbĺkla a ponáhľala sa ku nim. Afričan plakal. Vyzvedala som dôvod a vraj mu Francúz vylepil bezdôvodne facku. A on na to, že to nie je pravda, že prvú facku mu dal Afričan. Ten sa rozohnil, ako to dokáže iba on, tak som zavelila, aby stíchli obaja. Tušila som, kde stojí vinník. Obrátila som sa ku Francúzovi:
- Dnes si mi trikrát zaklamal a ty to vieš! Ja som vás z diaľky pozorovala. Teraz si skús ešte raz rozmyslieť, kto dal komu facku a potom mi znovu rozpovedz, ako to naozaj bolo.
Pozrel na mňa a prvýkrát nespustil protest číslo dva, ale iba zahanbene zahlásil:
- No dobre, tak tú facku som mu dal ja.
Podali si ruky, Francúz sa ospravedlnil a hrali sa spolu ďalej.
xxx
Po tom, čo sa mi triedna učiteľka prvákov sťažovala, aké má s nimi posledné dni problémy, som si dnes pri úlohách na mušku vzala Podšívku a Francúza. Tým, že bola malá skupina, mohla som sa im venovať. Najprv som gumovala u Francúza, potom u Podšívky. Francúz je svojimi znalosťami na úrovni druhej triedy, u neho sa jedná o "vystrkovanie rožkov" z nudy. Iné je to u Podšívky. Ak bude ona naďalej pokračovať vo svojej ignorácii školy, lebo si myslí, že bozkávanie jej v živote postačí, tak to bude musieť zmeniť družinu... Tentokrát som jej oznámila - a myslím to smrteľne vážne - že v pondelok zostáva so mnou na doučovaní minimálne desať minút a precvičíme si pekné písanie (rodičia sú iba radi, s nimi som to už dávnejšie prediskutovala a hneď súhlasili). Prehĺtla nasucho. A v pondelok prehĺtne znovu, keď pochopí, že to naozaj! Po dokončení pravopisu zahlásila, že je hotová.
- A čo matematika???
- Jééj, na tú by som úplne zabudla.
- Ak si myslíš, že ti to uverím, tak si na omyle!
Na chvíľu som musela z triedy von a ona toho využila. Nechala si nadiktovať výsledky od Francúza a Tretieho muškatiera. Strčila mi víťazoslávne papier do ruky a bežala preč.
- Madam, nazad! Takou rýchlosťou by si to sama nedala! Tak mi teraz pár príkladov zodpovieš spamäti, aby som si overila, či to aspoň ovládaš.
Potom som objavila chybu. 8+4=13. Keď jej pri prerátaní vyšla dvanástka, kázala som riadok opraviť.
- Katarína, ale ja som zabudla, ako sa píše dvanástka...
- Naozaj? Nevadí, tak ku tým desiatim minútam v pondelok pridáme ďalších desať, kde si spoločne preopakujeme číslice.
- Katarína, nemusíme. Práve som si spomenula!
- Aha!
xxx
No a posledná príhoda sa týkala dievčatka, ktoré je rozkošné, ale viacmenej sa nijako extra neprejavovalo. Iba ak svedomitosťou. Lebo na šibalstvá bolo nesmelé. Až do dneška.
Kedysi som mala jeho sestru. Sestre trvalo rok a pol, než sa začala začleňovať do dievčenského kolektívu a vyše dvoch rokov, než začala normálne komunikovať s chlapcami. Prvé mesiace mi bola doslovne tieňom a dýchala mi na krk. Od istej doby som bola nútená vysloviť jej zákaz, priblížiť sa ku mne na menej než tri metre.
No a moja prváčka bola jej slabším odvarom. Po týždni som zašla za učiteľkou, či vôbec rozpráva, lebo u nás iba krútila alebo kývala hlavou. Ale keď potom začala po troch týždňoch rozprávať, tak sa jej slová valili z úst sťa vodopád.
Dnes po obede som sa vybrala na dvor a zistila, že mi chýbajú kľúče. Pýtala som sa detí, hľadala po celej miestnosti. Nakoniec som to vzdala, že neskôr odštartujem druhý pokus. Po úlohách som opäť všetkých vyspovedala, nanovo prezrela skrine, ruksak, jednotlivé kúty a škáry a kľúčov nikde. Kolegyňa sa pridala ku hľadaniu, ale tiež neúspešne.
Už sme sa pomaly chystali ku odchodu, keď som zbadala ako dievčinka čosi prežúva. Pristúpila som ku nej a zvolala: Otvor ústa!
Ona ich prekvapene otvorila a pýta sa: Prečo?
- Lebo ty si tie kľúče práve tajne zjedla! Ukáž brucho! Pozri, tam zreteľne vidno ich obrysy.
Začali sme sa smiať všetky tri. Ja som čosi povedala smerom ku kolegyni a prváčka zrazu ku mne podišla a vraví s rukami za chrbtom:
- Ktorú chceš? Pravú či ľavú.
Lapila som ju za obe ramená a vravím: Obe!
- To nejde, môžeš iba jednu.
Ukázala som na ľavú.
- Tam nič nie je!
- Tak pravú.
A ona ku mne vystrela ruku s mojimi kľúčmi.
- Pozri, čo mám - a začala sa škeriť.
- Kde boli??? - zvolala kolegyňa.
Nič, iba chichúňanie.
- Tak kde boli? - pridala som sa ja.
- Ja som ich schovala.
A nám obom sklapla sánka. Neveriacky sme na ňu hľadeli. Podľa jej úškrnov predpokladám, že ich asi naozaj ukryla. Ona zatiaľ vyšla von a my sme pokračovali v diskusii, či je to vôbec možné. Než sme sa stihli spamätať, vyzdvihla ju mama. Zamávala nám z druhého konca chodby.
Odo dnes ju volám Tichá voda. A v pondelok ju vyspovedám, lebo ešte stále sa mi sánka nevrátila na pôvodné miesto!