Medzi tohtoročnými prváčkami som, našťastie, dostala i dve rozkošné dievčinky. Sestru tej prvej som mala predošlé tri roky a tak je pre mňa celkom zaujímavé porovnávať, v čom sú si podobné a v čom zasa odlišné. Ale iba preto, že tá staršia sa dlho predlho nedokázala zaradiť do kolektívu. Bola taký samorast, ktorý som večne mala v pätách. Môj vlastný tieň nebol tak vytrvalý v tesnom prenasledovaní svojho zdroja ako ona. Trvalo jej mesiace, než sa konečne odo mňa odlepila a rok, než sa začala hrať s dievčatami. S chlapcami dokonca dlhé dva roky. Dodnes to však považujem za veľký úspech v jej prospech. Družina ju naučila žiť v kolektíve a s kolektívom.
Keď som dostala jej sestru, povedala som si - kópia v zelenom :) Po prvom týždni som dokonca zašla za jej učiteľkou, či vôbec rozpráva. Po troch týždňoch už kecá ako vodopád, keď sa jej na niečo spýtam. Zlaté dieťa! Chvalabohu mi nešliape na päty, ale takisto si nevie nájsť spriaznenú dušu. Ani nepredpokladám, že by ju objavila v Podšívke, no rada by som, keby sa spriatelili s mojou treťou prváčkou. Ku nej najlepšie pasuje slovíčko Ustráchaná. Ustráchanú fascinuje Podšívka, lenže tá sa posledné dni kompletne preorientovala na chlapcov a tí sú k Ustráchanej dosť hrubí, ako ju pravidelne odstrkujú. Chcú mať Podšívku iba pre seba a niečo im na jej kamarátke nesedí. Nepomáha ani moje dohováranie. A tak je Ustráchaná ako piate kolo na voze.
A prečo to vlastne píšem? Lebo mi postupne deň za dňom dochádzajú isté súvislosti. Prvý zážitok som s ňou mala na preliezke. Deti sa hrali na dvore a zrazu ku mne dobehli, aby som jej išla pomôcť, lebo nedokáže zliezť dolu. Snažila som sa ju navigovať, čo robiť, aby sa ku mne dostala bližšie. No ona bola ako skamenená od strachu. Deti sa ju snažili prehovoriť spolu so mnou, ukazovali jej, ako zliezajú oni, nič však nepomáhalo. Ku koncu už reagovala spupne. Naveľa sa dala nahovoriť. Zrejme tam nechcela prežiť zvyšok života. Brala som to tak, že má strach z výšok.
No neskôr sa podobné situácie párkrát zopakovali a ja som pochopila, že nesúvisia ani tak s výškami, že v tom bude niečo iné...
Potom ju jedného dňa vyzdvihla mama z družiny. Chodí iba občas, lebo vyzdvihovanie inak pripadá na jednu z dvoch opatrovateliek, preto sa vídame málokedy.
Ustráchaná zbehla dolu, aby sa s krokodílymi slzami vrátila za dve minúty zasa hore. Vraj stratila svetrík a mama sa bude veľmi hnevať, ak ho nenájde. Hľadala ona, hľadala sestra, hľadala som ja. Svetríka nikde. A tak vzlykala ďalej, až mi srdce trhalo. O chvíľu došla hore i mama.
Upodozrievala snáď polovicu školy. Dcéru sprdla, že si nedáva pozor na (drahé) veci. A potom jej adresovala niekoľko viet, po ktorých som onemela.
Zrazu som pochopila, prečo je Ustráchaná ustráchaná.
Nejde mi o to, aby sme na tomto mieste odsúdili chovanie matky (poznám i druhú stranu mince - ale tú tu teraz nebudem uvádzať - takže čiastočne chápem jej správanie a strach o dcéru), preto ani jej slová nezverejním - ide mi skôr o to, aby si tí, čo si príspevok prečítajú, lepšie premysleli, aké "posolstvo" odovzdávajú svojim ratolestiam ďalej. Čo také nevhodne zvolené slová spôsobujú v tých malých hlávkach. Akú šarapatu.
Ona si absolútne, ale absolútne neverí. (Už sa ale nedivím, prečo.) Tým pádom sa pri mnohých hrách svojim jednaním automaticky a nevedomky vyčleňuje z kolektívu.
O niekoľko dní neskôr som mala službu v telocvični. Zhodou okolností prišla aj jej sestra . Pozorovala som u nej podobné správanie. Utvrdili ma v tom i jej spolužiačky, ktoré ju pri jednej príležitosti so smiechom napomínali:
- Prosím ťa, už prestaň, ty máš vždy zo všetkého strach!
Našťastie natrafila na tolerantné kamarátky.
A ja teraz zvažujem, či si s mamou pohovoriť, alebo to nechať tak...
Mimochodom, svetrík sa našiel. Mama si ho nevšimla, keď kontrolovala aktovku. Bol zhužvaný na jej úplnom spodku.
Jeden z príkladov, ak niekto nevie, čo mám na mysli:
Nelez na tú preliezku, spadneš, ublížiš si! = nesprávne posolstvo
Drž sa pevne oboma rukami na tej preliezke. (Popríp. pochváliť: Ty máš ale silu v rukách!)