Na poslednom tímovom stretnutí nám šéfka oznámila, že podľa nových direktív potrebuje dve dobrovoľníčky, ktoré sa iniciatívne zúčastnia povinného protipožiarneho školenia.
Poznáte ten moment? Pohľady prítomných zrazu mieria kamsi do neurčita, smer plafón či podlaha, len aby sa vyhli kontaktu s očami pýtajúceho/-cej sa a ticho v miestnosti sa dá krájať, ale nik z
vlastnej vôle nezdvihne ruku, aby ho prerušil ... a tak po chvíli kolegyňa zahlásila: Kati, ideme?
- Ok, zapisujem si - poponáhľala sa s odpoveďou predvídavá šéfka, len aby mi zabránila včas znegovať výrok.
Nahlas som sa nadýchla a vôbec sa netvárila nadšene. Veď najhoršie obdobie, čo sa extra termínov týka, je u nás v škole vždy december a koniec júna/ celý júl. A tento rok sa ku nim pridali ešte
výnimočné udalosti a ďalšie extra povinnosti. Preto bol môj zamračený pohľad pochopiteľný.
Na druhej strane - keď už som stála na listine "dobrovoľníčok" - povedala som si: dievča, nikdy nevieš, na čo ti to raz bude dobré...
Včera večer si kolegyňa telefonicky overovala, či som mentálne pripravená na nasledujúci deň. Rozumej dnešok. Radostná odpoveď vyzerá pravdepodobne inak, ale zato sme srandovali na tému, či si
vziať veci na prezlečenie, keby došlo ku nejakej nepredvídanej nehode pri praktických cvičeniach.
"Postavíme sa ku dileme optimisticky, nič sa neudeje a tak nebudeme ani nič potrebovať!" - ukončila som chvíľkové zaváhanie, ignorujúc skutočnosť, že vôľa niekedy nestačí.
Na školenie sa dostavilo dokopy 16 mužov a žien. Čakalo nás asi 2,5 hodiny teórie a po nej hodina praktických cvičeni s hasiacimi prístrojmi na dvore.
Stáli sme v polkruhu, v ktorého strede náš školiteľ reguloval plamene v kotli a každý z nás ich postupne musel uhasiť. Vyskúšali sme si pritom tri rôzne druhy prístrojov: vodný, penový a snehový
(CO²). A na chvíľu som sa opäť raz cítila ako Mr. Bean. Hlavne, že sa zvyšok skupiny schuti zasmial...
V prvom kole si rad za radom každý prvý člen vzal vodný, každý druhý penový prístroj. V druhom kole zasa naopak. Že budú prístroje ťažké, s tým som rátala, ale že až tak, s tým už nie. Pred
spustením prúdu som si prvý z trojice musela prehodiť z ruky do ruky, aby som ho aj poriadne nadvihla. Ešteže vládlo bezvetrie.
Práve som sa pripravovala na svoj druhý výstup s vodou, keď chlapík predo mnou zahlásil, že pena u neho sa minula. Nuž som zostala stáť a čakala, než školiteľ vymení prázdny za plný hasiaci
prístroj. Žienka, stojaca za mnou, sa ihneď pustila do akcie, nečakajúc, kým ja dokončím načaté. Odtrhla poistku a ďalej postupovala podľa návodu. Zatlačiť gombik na vytvorenie tlaku a prvý pokus
- vystreknúť zmes bokom, aby vyskúšala, či všetko funguje. ako má. Lenže! Lenže ona, hľadiac smerom nadol, namierila hadicu bezmyšlienkovite na mňa a zatlačila páku. Ihneď som zabudla na záťaž v
ruke a skákala spolu s ňou ako Jánošík pri jánskych ohňoch. Odniesli si to moje topánky. Nechala som sa presvedčiť, že beloba na nich je nezávadná - a neznáma atentátnička sa mi nasledujúcich päť
minút aspoň tisíckrát ospravedlňovala.
Nakoniec sme si vyskúšali snehový (a najhlučnejší) pohlcovač ohňa (nepohlcuje ale jeho energiu ako ten vodový, čiže po chvíli môže oheň opäť vzbĺknuť, ak je dosť tepla/energie v pahrebe) a ja som
iba dúfala, že tentokrát mi nik svojou nepozornosťou neprivodí škaredé omrzliny (bo po príhode s prstom na
začiatku roka by som do jeho konca už asi odo dnes nevystrčila päty z domu). Inak v miestnostiach pod 10m² sa nemá používať z dôvodu ohrozenia života udusením (CO²).
Na poslednú z možností - práškový hasiaci prístroj - sme sa s dostatočným odstupom iba pozerali. Vraj sa používa výnimočne - kvôli hmle, ktorú vytvára a irituje tak ľudí v ohrození, čo si ju
mýlia s dymom z ohňa a utekajú preč, hoci možno práve cez ňu - i keď účinkuje dráždivo - vedie cesta do bezpečia. Navyše, keď sa usadí, vytvorí neskutočný povlak (=bordel), nebezpečný
predovšetkým pre prístroje. Prach do nich vnikne a soli obsiahnuté v ňom spôsobujú neskôr koróziu.
A čo som sa naučila nové?
Nehrať sa za každú cenu na hrdinu (v prípade ohňa to u mňa, tuším, ani nehrozí). Oheň sa snažiť zahasiť iba vtedy, ak ma neohrozuje jeho páľava a vytvorený dym. V opačnom prípade sa utiahnuť do
bezpečia a zvyšok prenechať požiarnikom (alebo osudu), lebo iba v jeho počiatočnej fáze máme šancu zvrátiť priebeh pohromy.
Ak unikám z miestnosti, kde horí, snažím sa zavrieť za sebou dvere/okná (ak sa dá), aby som zamedzila prístup kyslíka, čím sa oheň snáď udusí aj sám. (O dusení ohňa vie vari každý, na súčasné
zatváranie dverí som doteraz nikdy nepomyslela. Utekala by som bezhlavo a čo najrýchlejšie preč. Pritom na všetkých dôležitých miestach sú namontované protipožiarne dvere a ich funkciou je istý
čas odolávať nenásytným plameňom.)
Na horiace oleje do kuchyne si čo najskôr zakúpim hasiaci sprej. S označením GS. A som rada, že nám ukázal doplnkový reklamný spot. Lebo presne na túto explozívnu tému sme sa minule bavili s Michaelom a myslím, že ju bral na ľahkú váhu. Doma by som sa o názornú ukážku určite nepokúšala, ale tu si nebezpečenstvo
hasenia oleja vodou (od 1:14) mohol vďaka profíkom prehliadnuť z bezpečia obývačky.
Hasiť pokrievkou sa pri pohľade na hrozivé a horúce plamene asi nie každý odváži a školiteľ nás upozornil, že aj protipožiarna deka nie je až tak stopercentne istá, ak sa hasič dobrovoľník
nestrafí presne. Lebo ak sa záchranárska pomôcka ponorí do oleja, zachytí sa tento prípadne na nej a ak oheň nezadusíte stopercentne, začne horieť na deke (teda nie samotná deka, iba zvyšky
oleja).
(25.6.2018)