(30.5.2011)
Vari dnes naozaj štrajkujú všetky automaty & Co.?
Že prečo?
Mala som dnes namierené na úrad. Včera som zistila, že je najvyšší čas, aby som sa opäť zamestnala, pretože inak mi hrozí akútne odumretie šedej mozgovej hmoty. Nevedela som napumpovať koleso od
bicykla. Ešteže som bola v tej pivnici sama a nechala mojej zlosti voľný priechod... .
Zúrivo som opustila relatívne nový dvojkolesák, ktorý na prvý pohľad vyzeral, akoby ho postihol defekt. V skutočnosti som ho zdefektovala ja.
Našťastie si ten bicykel neskôr všimol aj MM. Dozvedel sa odo mňa, že tá pľacatá guma nie je to, na čo to vyzerá a ja som si po jeho objasnení istých faktov mohla vydýchnuť - nie, nie som až tak
nešikovná či blbá - ten ventil je špeciálny a k nafúkaniu je potrebný nejaký dodatočný úkon, ktorý ešte nepoznám.
Tým pádom som dnes ráno išla na úrad autom. Nenáhlila som sa, všetko som si vyrátala tak, aby som mala čas na hľadanie parkoviska, čo je v tých končinách celkom slušné zamestnanie - ale rátala
som i so šťastím.
Parkovisko sa mi podarilo nájsť celkom výhodne. Ešte som mala asi dvadsať minút času, a tak som ho elegantne zdržiavala, aby som nemusela platiť veľa parkovného. Spokojná s priebehom udalostí som
sa vybrala ku automatu. Najprv som si prečítala tempom spiacej krásavice inštrukcie, veď času bolo ešte stále dosť a nik náhliaci sa za mnou nepodupkával.
Vybrala som pomaly z peňaženky mince, trikrát ich obrátila v prstoch a efektne vhodila do modrej skrinky. Skrinka ukázala sume zodpovedajúci čas, dokedy môžem používať parkovisko. Zatlačila som
podľa návodu zelený gombík, ako to robím vždy a ... a čakala na lístok. Namiesto toho mi automat vypľul späť moje peniaze.
- Ty mašina jedna škaredá, čo sa ti nepáči???- pomyslela som si a úkon zopakovala. Vhodiť mince, zatlačiť zelený gombík ... a naspäť boli moje peniaze. Ešte raz som si prehliadla pokyny, pozrela
časy, kedy je parkovanie platené a kedy nie... a odznovu.
Po treťom pokuse som to vzdala. Jazyk som síce nevyplazila, ale myslela som si svoje - keď nedáš ty, dá iný... a prešla kľudným krokom ku ďalšiemu automatu asi o 30 m ďalej.
Situácia sa zopakovala. Pomaly som začala pochybovať o svojom zdravom rozume. A minúty na hodinkách neúprosne ukrajovali z mojej naplánovanej časovej rezervy.
Napadla ma ďalšia myšlienka: odbehla som ku zaparkovaným autám, pozrieť, či majú oni nejaké lístky za sklom. Hmmm, bolo to tak 50:50. Niektoré mali parkovacie lístky, iné špeciálne povolenia a
dve nemali nič. Tak som sa snažila odhaliť niekde nejakú tabuľu, ktorá oznamuje pasantom, že automaty dnes nepracujú.
V narastajúcej nervozite som prebehla na druhú stranu cesty. Čo teraz??? Auto sa mi do ruky, ani do vrecka nezmestí.
Za múrom na druhej strane som počula bučanie na smrť odsúdených kráv (je tam totižto bitúnok) a pred múrom som hľadela ja ako "teľa na nové vráta", tj. na tretí automat v poradí a vedela sa
vcítiť do ich bezvýchodiskovej situácie.
Myslíte si, že sa stroj zľutoval nado mnou? Mýlite sa. Hral so mnou tú istú hru, ako jeho súkmeňovci na opačnej strane.
Hanba- nehanba, oslovila som prvého chlapa, čo išiel okolo. Nebol to žiaden matcho, snažil sa mi pomôcť, ale s pokrčenými plecami skonštatoval, že ani on nemá moc pokoriť tieto nevysvetliteľné a
nadprirodzené sily.
V mojom začarovanom kruhu sa nachádzal ešte štvrtý automat, ale ani ten nepopustil. Alebo jeden za všetkých, všetci za jedného!
Nakoniec som to vzdala, zavolala som kamoške, jej muž má na tom mieste firmu, a tak som auto odparkovala u neho. A basta.
Na úrad som prišla s 10-minútovým meškaním a vyplazeným jazykom, ale úradníčka sa po vysvetlení nado mnou zľutovala. Nie, nedala mi parkovací lístok ... ale ani nefrfľala a zdvihnutý ukazovák
zasa zaklapla na pôvodné miesto .
A ja som si predsavzala, že nabudúce si vopred naštudujem (ne-)fungovanie parkovacích automatov alebo sa naučím pracovať s novým ventilom na bicykli.