Ako dieťa či tínedžerka som zbožňovala sledovať televízne silvestrovské programy. České. V ktorých sa (páni) herci a herečky - Menšík, Zázvorková, Filipovský, Bohdalová & co - podelili o svoje veselé príhody z detstva a mladosti s divákmi z celej republiky. Čo zažili, čo navystrájali. Smiali sme sa s nimi do popuku celá família.
Lenže s niekdajšou skvelou generáciou hercov akosi vymrel i rozprávačský talent, a tak si dnes pri spoločných rodinných stretnutiach radi pripomíname perličky z vlastnej dielne.
Problémy, čo sa školy a učenia týka, so mnou doma nikdy nemali. To však neznamená, že som mame parkrát nepripravila krušné chvíle v iných sférach nášho spolunažívania.
Spomínam si na jednu príhodu zo škôlky. Bola prvá a posledná svojho druhu v mojom životopise (zatiaľ). Kamarátka Janka s peknými dlhými copami ma hnevala. Asi veľmi, lebo som jej v zlosti ten jeden cop o čosi skrátila. Nemala ma zlostiť, keď som držala v ruke nožnice, že? Zaisto som vtedy dostala i na zadok, a tak som zanevrela na kadernícke povolanie.
A čím som ako dieťa najviac trápila mamu ja? Okrem večne roztrhaných punčocháčov i láskou ku zvieratám. Nebudem tu spomínať všetky príhody. Stačí, keď uvediem dve, ktoré sú i po rokoch
pravidelne na pretrase u nás.
Vždy som zachraňovala zvieratká z ulice a aspoň raz do mesiaca prosila mamu, či by mi nemohla kúpiť psa. V tom čase sme sa tiesnili v dvojizbovom byte s kopou iných starostí, a tak mama neoblomne zamietala žiadosti maloletej dcérky z tzv. pásovej výroby, na tému domáce zvieratká.
Jedného dňa ma niekto z rodiny zobral na výstavu a preteky psov na petržalskom závodisku. Zostala som stáť pri jednej sympatickej pani z Brna, ktorá priviezla spolu so svojimi závodnými whipetami aj prenádherné šteniatka a pustila sa s ňou do reči. Narozpávala som jej niečo v zmysle, že prehovorím rodinnú radu a určite si to ŠEDÉ kúpime. Pani mi dala svoju adresu a ja som jej bez vedomia dospelých napísala dlhý list. Nepamätám si, čo v ňom presne stálo, ale viem, že mamina takmer skolabovala, keď ako prvá čítala odpoveď z neznáma. Podotýkam, psy boli čistokrvné. S patričnou predajnou cenou za kráľovský rodokmeň (a odbehané kilometre rodičov).
Lenže mňa predošlá skúsenosť od lásky ku zvieratám neodradila. A keď sa niečo nedá vybaviť oficiálne, treba prejsť do ilegality.
Odhadom som dovŕšila asi 11 rokov a svet gombičku som vnímala po svojom. Naivnými, detskými očami. So spolužiačkou, ktorá mala podobné sny a problémy s rodičmi, sme sa rozhodli, že si vychováme samé a tajne vlastných psíkov. V jednom starom opustenom dome hneď za našim dvorom, kde sme sa dennodenne hrávali. Podarilo sa nám zohnať dvoch bastardíkov, ktorých sa majitelia potrebovali zbaviť, ale už asi po dvoch úmorných dňoch sme zistili, čo značí starostlivosť o živé tvory a že je nad naše sily. Nik z rodinných príslušníkov ani len omylom netušil, čo my dve stvárame. Pravdupovediac, nemali šancu za tú chvíľu odhaliť naše blúznenie. Veď starý, opustený dom bol dobre schovaný za divokou húštinou. A my sme sa naučili nebadane ku nemu zakrádať. Inak povedané, mali sme šťastie, že nik z nás detí v tých časoch nebol viacmenej rodičmi kontrolovateľný. Aspoň nie v tej dobe, keď sme sa šli von hrať.
Po dlhom zvažovaní sme nakoniec v škole požiadali ďalšiu spolužiačku, ktorá sa s mamou a bratom chystala cez víkend na dedinu k babke, aby ich vzali so sebou. Psíkom zaisto bude na vidieku lepšie, mysleli sme si a dohovorili sa s Adrianou, že ich tam nechá. Vymysleli sme si príhodu, ktorej uverila i jej mama. (Telefónne linky ešte neboli na konci minulého storočia natoľko rozšírené, aby si ju mohla narýchlo overiť u našich.)
Lenže babka psíkov odmietla, a tak ich vnučka, lepšie povedané jej mama, v nedeľu o desiatej večer doniesla, nič netušiac, späť ku nám.
Ja už som v tom čase spala ako zarezaná, a tak som nezachytila začiatok rozhovoru pred našimi dverami, ktorý sa rovnal ďalšej infarktovej situácii:
- Dobrý večer, doniesli sme vám naspäť psov.
- Akých psov????
- No predsa vašich, naša babka ich nechce...
- ?????
Dodnes si živo pamätám na scénku, keď ma z vyhriatej postele vytiahla mama. Už v tme som vycítila nebezpečný nárast jej tlaku na 300/500, a tak som o pár metrov ďalej v pyžame na chodbe spriadala koktajúc bájky o pôvode dvoch malých chlpáčov. Márne hľadajúc juh a sever a dúfajúc, že dobre mierenou fackou sa trestanie skončilo.
Mama nočný šok predýchavala niekoľko dní či týždňov... vtedy neveriac, že o pár rokov sa predsa len dokáže na príhode zabávať, akoby z kresla počúvala obľúbeného pána Menšíka.
A ja som už iba nesmierne zvedavá, ktoré "infarktové" situácie budeme musieť riešiť my, aby sme sa po rokoch na nich s chuťou zasmiali.
Zatiaľ to nevyzerá na odvetu, hranica 11 je preč a doteraz nám Michael nedoniesol domov slona... A ja tak túžobne čakám, že ma začne otravovať aspoň s tým psom. Veď má predsa moje gény, či?!?
A čo publikovateľné ste vyvádzali svojim rodičom vy?