- Mama, pamätáš si, keď sme v tábore robili pizzu?
S úsmevom som prikývla. Myslím, že práve na tento zážitok zúčastnené deti dodnes spomínajú veľmi radi. Niektoré preto, lebo sa pri spoločnom kuchtení mohli realizovať ako nikdy predtým, iné sa zasa presvedčili, že k víťazstvu častokrát vedú spletité cestičky a jedným zo základných pravidiel je nevzdať sa pri prvom nezdare.
- A pamätáš si, že sme ako družstvo vyhrali, hoci nám pizza spadla na zem?
- Aj to si pamätám.
- V tej zemi museli byť nejaké tajné prísady, ktoré výslednému dielu vylepšili chuť...
- Kdeže, zlatko, v inom bola pointa.
Tá súťaž bola veľmi veselá. Predurčená mottom tábora. MAFIA. Deti si najprv museli v rôznych hrách vybojovať jednotlivé suroviny. Vedúci sa s nimi rozostavili kade-tade v blízkom okolí chaty. Na lúke či v lese. Po splnení úlohy bolo ešte potrebné uhádnuť, čo dané stanovisko ponúka. Ak súťažiaci neuhádli, museli ísť odznovu. Vylučovacou metódou a náhodným tipovaním postupne zapĺňali nákupný košík.
Ja som bola strážcom kečupu. Keďže sa mládenci a devy nejako dozvedeli, kto z vedúcich akú surovinu vlastní, nelenili sme a narýchlo si ich na poslednú chvíľu vymenili. Spôsobili sme tým zábavný chaos, narušili ich premyslené, taktické plány. Deti sa snažili získať čo najlepšiu kombináciu základných zložiek. No a čo čert nechcel, práve družstvu môjho syna spadlo už hotové cesto na zem. Jeho členovia najprv hrôzou skameneli, ale prehrať nechceli. A tak zachraňovali, čo sa dalo.
Pri vyhlasovaní výsledkov stáli sklamaní vedľa svojich súperov a sami pre seba zhodnotili, že zápolenie dobabrali. Pomaly sa teda zmierovali s posledným miestom.
Lenže nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Porotcovia boli síce prísni, ale predovšetkým spravodliví a nestranní... čiže sme nakoniec predsa len svorne uznali, že tá ich pizza je jednoducho najlepšia!
A prečo? Nuž lebo z cesta museli zrezať zahlinené časti, tým pádom sa im objem zredukoval na presne taký, aký bol primeraný na pečenie, a tak nás výsledná chrumkavá chuť dostala do kolien. Cestá zvyšných družstiev boli na zadanú úlohu akosi príliš hrubé. Nikde pritom nebolo vopred stanovené, koľko z nich musia k pečeniu použiť.
To ste mali vidieť výskajúcich a šťastím žiariacich víťazov.
A poučenie z príbehu? Nikdy sa nevzdaj pred koncom!
Nič nie je stratené iba preto, lebo si to sami nahovárame. Pre trpezlivých ma život prichystané svoje vlastné prekvapenia.
A tak sa aj zo zahlineného cesta môže vykľuť la(-buť)hodná pochúťka :)