Pred dvoma rokmi som písala, ako syn vyhral celoročný, putovný pohár ako najlepší džudista oddielu, pričom body získavajú mládenci a dievčatá za účasť na tréningoch, na turnajoch, za víťazstvá na nich, ale i za správanie. O prvé miesto vtedy súperili dvaja kandidáti. Ostatní boli v hodnotení ďaleko za nimi. A my sme sa až v deň vyhlasovania výsledkov dozvedeli, že najväčší konkurent sa asi dva mesiace predtým presťahoval s rodičmi do iného mesta a tých niekoľko stovák kilometrov mu zabránilo bojovať do úspešného konca...
A tak Šťastena rozžiarila tvár nášmu junákovi. A keby ste videli ako... 150 wattová žiarovka by mu závidela, keby mohla.
(Priznám sa, rozžiaril i mňa.)
Nasledujúci rok sa tréningové termíny prekrývali so skúškami v zbore, takže už na začiatku bolo jasné, že pohár poputuje niekomu inému. A hoci to vedel hneď od prvého dňa, predsa len sa snažil podať čo najlepší výkon a z pôvodného 18.miesta sa nakoniec prebojoval na pekné, hoci medzi športovcami najviac zatracované, 4.miesto, tzv.zemiakové.
Už v ten večer po vyhlásení výsledkov si napevno zaumienil, že do roka a do dňa bude opäť jeho meno vygravírované na pliešku cennej trofeje. Všetko nasvedčovalo tomu, že svoj zámer dotiahne do zdarného konca.
Lenže nastal čas splatenia dlhu. Raz nám niečo Šťastena dopraje, inokedy zasa vezme. Lebo v podstate všetko na tomto svete funguje na princípe rovnováhy. Čierny a biely. Jing a jang. Svetlo a tma. Ber a dávaj.
Takmer do konca sa držal na prvom mieste. Potom došlo k nečakaným, ba až turbulentným zmenám v súbore. V skratke zhrnuté: koncertnému, štvrtému ročníku zrazu chýba dvadsať hlasov na vystúpenia. Z 90 sa scvrkli na 72. Vraví sa tomu objektívne príčiny. A tak museli nastúpiť na scénu (o rok skôr než plánovane) tretiaci. Chýbajú predovšetkým sopránisti. Pri počte vianočných koncertov - do týždňa 4 až 6, v niektoré dni dokonca dva naraz - sa zrazu sen o víťazstve začal pomaličky rozplývať. Michael si za tri týždne odspieval 9 vystúpení v troch spolkových republikách. Nacestovaných má vyše dvetisícpäťsto kilometrov a čím viac ich nazbieral na svoje konto svetobežníka, tým viac sa vzďaľoval od svojho pôvodného predsavzatia.
Tušila som, aké konzekvencie budú nasledovať. A tak som ho pomaly pripravovala na to, čo ho čaká. Nielenže príde o prvé miesto, ale nezíska asi ani druhé či tretie... keďže aj v deň posledného, rozhodujúceho turnaja stál na pódiu úplne kdesi inde a prišiel tým o veľmi cenné body.
Aby táto životná lekcia nebola až natoľko trpká, vysvetlila som mu, že musíme férovo priznať, chlapec, ktorý najviac siahal po víťazstve, si ho naozaj i zaslúži. Lebo je fakt dobrý, čo sa turnajov týka. Asi najlepší zo všetkých. A človek si musí vedieť v istých prípadoch určiť priority. U neho prevážil jednoznačne spev.
No a včera sa rozhodlo. Akonáhle sme prekročili prah športovej haly, dobehli ku nám traja chlapci, ktorí boli na poslednej zverejnenej, bodovacej listine hneď za Michaelom a priam vychŕlili tú rozhodujúcu otázku: Zúčastnil si sa posledného turnaja???
Keď zahlásil, že nemohol, zvýskli od radosti. Pochopili, že je rozhodnuté.
A potom som obďaleč pozorovala, ako im Michael už vopred gratuluje k víťazstvu.
Keď mu tréner na krk zavesil medailu za 4.miesto, neuniklo mi, že ho predsa len zamrzela strata vytúženej pozície, ten smútok v očiach nedokázal zatajiť, no bral to športovo.
(A ja by som mu tak zo srdca dopriala aspoň to tretie miesto, lebo body, ktoré mu nakoniec chýbali, boli naozaj iba tie stratené kvôli vianočným vystúpeniam. Už aj z toho dôvodu, že to bolo pravdepodobne posledný krát, čo mal možnosť zabojovať o umiestnenie na prvých troch miestach. Od budúceho roku pribudnú vystúpenia, bude častejšie chýbať na tréningoch. No doma nakoniec tatovi zahlásil: Ale ja by som tie koncerty veru nemenil za žiadny pohár.)
A má nový cieľ. V čase voľna spoznal bližšie chlapca, ktorý po skončení tretieho ročníka prešiel rovno do koncertného zboru bez čakacej doby (trvá asi pol roka a dlhšie). V ten večer prišiel za mnou a vraví: Mama, on je teraz môj vzor!
Nuž tak sa necháme prekvapiť.