26.4.2018
Na tvorbu veľkonočných hniezd som vybrala akrylové farby. Ako prví prišli prváci. Než si dievčatá sadli za stôl, prikázala som im vyzliecť pulóvre a dať ich bokom, aby si ich nezafarbili. Chlapci sa radšej hrali opodiaľ. Keď Ustráchaná domaľovala, šla si umyť ruky, neutrela si ich do uteráku, ale sadla si na pohovku a tam si ich nebadane dôkladne osušila. Z kvapiek vznikla stopa menšej mláčky a Afričan sa jej začal vysmievať, že sa pocikala. Francúz sa pridal. Pre istotu som narýchlo skontrolovala nohavice, či sa jej naozaj nestala nehoda a potom ich zahriakla, nech okamžite prestanú, inak bude zle nedobre.
Čo čert nechcel, o pár minút sa strhla hádka a dva čisto biele zvršky odložené v bezpečnej vzdialenosti boli zrazu akrylovozelené. Jeden z nich patril Podšívke, ten toho schytal dosť. Ako na
potvoru ho dostala iba deň predtým ako darček od kohosi známeho. Druhý mal odtlačky prstov a patril Ustráchanej.
Hromovým hlasom som všetkých zvolala ku sebe a pýtam sa, ako je to možné. Začali sa medzi sebou hádať a každý upodozrieval každého. Nakoniec z hádky vyšli dvaja podozriví. Francúz a Ustráchaná.
Obaja zvaľovali vinu na toho druhého. Ťažko mi bolo robiť rozhodcu. Situácia sa však vyvinula tak, že Afričan, Podšívka a Francúz sa spoločne a dosť nepríjemne pustili do Ustráchanej, pričom opäť
začali posmešne zaťahovať do hádky príhodu o pocikaní. To som si rovno mohla hodiť mincou, nech rozhodne za mňa ona.
Do toho Francúz spustil známu pesničku:
- No samozrejme, ja môžem hovoriť, čo chcem, mne i tak nik neverí.
(Musím podotknúť, že ani nieto divu. Patrí ku tým deťom ako i Afričan, ktoré si NIKDY nedokážu priznať svoju chybu a vždy je vinný niekto iný, len nie oni, aj keď ich človek prichytí priamo pri
čine.)
Afričanovi a Podšívke som prikázala mlčať a podozrivú dvojicu som vzala so sebou na chodbu. Najprv som sa obrátila na Ustráchanú a vysvetlila jej, že teraz keď sme sami, bez ďalších svedkov, môže
mi povedať, ako to naozaj bolo. Aby sa zasa nenechala uniesť nesprávnym smerom, trochu som jej napomohla v rozpamätaní sa.
- Takže deti tvrdili, že Francúz vzal pulóver a vyhodil ho do vzduchu. Ten spadol na zem, ty si ho zdvihla a zopakovala všetko po ňom. Lenže pulóver padol omylom a nešťastne do farieb. A ty si sa
bála priznať... Také nešťastie sa môže stať každému. Je to smola, ale vtedy treba priznať pravdu a nie zvaľovať vinu na iných. Ak sa niečo podobné stane, mrzí ma to, ale naozaj ma nahnevá, ak
niekto klame. Čo ty na to? Bolo to nejako tak, ako som to práve opísala?
Začala vzlykať.
- Áno, bolo to presne tak. Ale ja som sa strašne bááála. A oni sa mi vysmievali.
- Vidíš, ja som to vravel, že mi nik neverí - spustil víťazoslávne Francúz.
- Povedala som ti v triede, že ti neverím??? - zazrela som naň prísne.
- Nie - sklopil zrak.
- Išla som to s vami riešiť extra na chodbu bez ďalších svedkov?
- Áno...
- Tak prečo zavádzaš, že ti nik neverí?!? Kto prvý vzal pulóver zo skrinky?
- Ja.
- Patril tebe? Spýtal si sa, či ho môžeš vziať?
- Nie, ale do farby ho hodila Ustráchaná.
- Keby si nezačal, asi by jej vôbec nenapadlo chytiť ho. Vina padá na oboch. Ten pulóver bol úplne nový a zo snehobielej už zelenú nevyperú. Ak sa mama Podšívky rozhodne, že chcú náhradu, pôjde
to z poistenia vás oboch. To aby ste vedeli, že musím informovať obe vaše mamy. Teraz sa Ustráchaná ospravedlní tebe, že ťa krivo obvinila. Potom sa obaja ospravedlníte Podšívke, že ste sa bez
dovolenia hrali s jej pulóvrom a nakoniec.... A nakoniec ty s Afričanom a Podšívkou namaľujete Ustráchanej kvietok na zmierenie, lebo napriek môjmu vyslovenému zákazu ste ďalej šírili nepravdivú
informáciu, že sa pocikala. A ak sa jej aj druháci na váš podnet začnú neprávom vysmievať, budú kresliť i oni. A teraz na chodbe zostaneme my dvaja!
Francúz na mňa pozeral prekvapene, keď som Ustráchanú poslala do triedy.
- Teraz sa skús vžiť do mojej situácie. Spomínaš si, ako predvčerom prišla ku nám do triedy moja kolegyňa a pýtala sa ťa, či si vylial vodu na chodbe?
Pozeral na mňa vystrašene, lebo už tušil, čo mám na mysli.
- Trikrát sa ťa spýtala, či si to spravil. Ty si trikrát vehementne popieral príhodu, že v žiadnom prípade TY nie. Až keď doviedla svedkov, spomenul si si, že možno náhodou sa tá voda vyliala von
z fľaše tebe. Lenže chlapci videli, že sa nejednalo o náhodu, ale že si naschvál polieval podlahu. A teraz mi prezraď, ako sa mám spravodlivo zachovať, keď niečo takéto zažijem alebo uvidím alebo
si vypočujem?
Začal sa usmievať, ale odpoveď nenachádzal.
- Už veríš, že je ťažké uveriť jednému z dvojice, ktorá sa háda, a každý si pritom tvrdí svoje?
Prichytený pri čine iba ticho pritakal... (doslovne som videla, ako mu sklapol hrebienok).