Deň prvý
Tentokrát sa prekvapivo nič neudialo. Nik neštrajkoval na trase mesto-letisko, a tak sme dorazili načas do cieľa. Nik nenechal stáť batožinu v letištnej hale bez dozoru, a tak žiadne
protiteroristické komando s nemeckými ovčiakmi neuzavrelo časť haly, aby nám zvýšilo hladinu adrenalínu. A dokonca sa ani neopakovala infarktová situácia s neplatným pasom, čiže sme smeli
prejsť kompletnými kontrolami a zakotviť v čakacej oáze menom lounge ešte v ten istý deň.
Pred vstupom do lietadla som si na pár sekúnd podozrivo premeriavala pilotov, ktorí práve pozorne kontrolovali prístroje vo svojej kabíne. Kedysi som totižto zvykla vravieť: keď budeme sedieť
na pridelenom mieste, začnem sa tešiť na cestu. Od istej doby som podmieňovaciu vetu pozmenila na: keď pristaneme...
Už z lietadla sa nám naskytol nádherný výhľad na Londýn. Krátko pred pristávaním sme prešli niekoľkými turbulenciami, pri ktorých iba deti trochu výskali vzrušením. (Tiež pravidelne pomáhate
pilotom pri brzdení vlastnými nohami?) Počas letištných vstupných kontrol, či vlastne na každom kroku neskôr som s úsmevom konštatovala, že predstavitelia bývalých anglických kolónií sú
naďalej jasne prezentní.
Ako prvé sme sa snažili vysomáriť z cestovných lístkov na miestne metro. To londýnske je najstaršie na svete. Je to na ňom poznať. A neviem si vôbec predstaviť, ako fungovalo vo svojich
začiatkoch s parnou lokomotívou v tých hĺbkach. Ja už len pri chvíľkovej predstave lapám po dychu...
Metro je vlastne skratkou slovíčka Metropolitan, i keď miestni mu s obľubou hovoria tube = rúra. Odvodené od vzhľadu.
Čo sa orientácie v podzemnom labyrinte týka, myslím, že sa v ňom vysomári naozaj každý. Jednotlivé trasy sú rôznofarebne rozlíšené a navyše majú i svoje špeciálne pomenovania. Aj únikové
cesty sú dobre značené. Len kto trpí klaustrofóbiou, bude premiestňovanie katakombami znášať o čosi horšie. V nich som si nanovo uvedomila, že ak by sa ľudstvo muselo z akéhokoľvek dôvodu raz
presťahovať pod zem, tak bye-bye vážení, nerátajte so mnou...
Ako prvé odporúčam zabezpečiť si tzv. Oyster card, čo je miestna, prenosná električenka. O hodne ňou skrešete poplatky za dopravu. Ak sme správne pochopili inštruktáž v informáciách, na deň vďaka nej neprecestujete viac ako čosi vyše 6 libier (iba milionári sa nebudú pridŕžať dobre mienenej rady).
Cestovať pritom môžete krížom-krážom. Karta platí na metro i autobusy a dobíjať sa dá na každej stanici v automate. Ak sa rozhodnete pre obyčajný, jednorázový cestovný lístok, musíte ho mať aj pri východe z metra. Vlastne je jedno čím, odtiaľ sa musíte "odhlásiť" vždy a bez pardónu. V autobuse sa naopak iba "prihlasujete", preto sa nastupuje prednými dverami a šofér je zároveň kontrolórom. Aj na staniciach stoja pri automatoch tzv. pomocníci, ak by ste si nevedeli rady, alebo sa niečo neočakavané udialo. A čo sa financií týka, veru dbajte na ne, bo Londýn sa nenadarmo radí k jednej z najdrahších metropol sveta. Mne samotnej mnohé ceny vyrážali dych, keď mi vyprázdňovali vrecká.
Počas nášho krátkeho pobytu v hlavnom meste kráľovstva som sa márne snažila pochopiť, ako sa dá pohodlne cestovať metrom napr. s takým kočíkom. Snáď existuje nejaký tajný systém, ktorý ovládajú iba miestne matky s deťmi a telesne postihnutí, lebo zaisto nie je sranda vláčiť objemnú batožinu, kočíky so živým nákladom či behať s nohou v sádre miestnym labyrintom. I priamo v metre nie je podľa mňa jasne dostupný hocaký systém pre uľahčené nastupovanie/ vystupovanie ... alebo som ho aspoň za tých šesť dní neobjavila. Niekde ste prinútení z metra na nástupište spraviť viditeľný krok dohora, inde zasa nadol, na jednej stanici boli zasa vozne dlhšie než samotné nástupište, a tak posledné dvere zostali, samozrejme, zatvorené... Smola vám turisti, ak to neviete vopred.
V ktorési ráno som listovala londýnskym sprievodcom a medzi rečou ukázala mužovi na obrázok kráľovskej gardy (to tí červenozaodetí mužíci s poschodovými čiernymi čiapkami) ... že by som ju rada videla v akcii, len neviem kde a ako. A asi o tri hodiny neskôr mi mašírovala priamo pred nosom. Šli sme pozrieť na výmenu stráží pred Buckinghamský palác a netušili, že na pravé poludnie robia celú parádu aj s kompletnou jazdeckou gardou a dvoma delami v doprovode kapely. Zda sa, že z kasární vyhnali aj posledného schopného chlapa. Na prehliadku sa zbehlo snáď celé mesto. Nájsť na poslednú chvíľu správne miesto, odkiaľ uvidíte aspoň trošilinku parády nie je vôbec ľahké. I preto som si neskôr zbožne priala, aby William venčil psa pred Kensingtonským palácom, bo sme bývali hneď za rohom... čo i kameňom dohodíš (no pes asi práve nemusel). Na druhej strane som bola rada, že ma nik nepokutoval, keď som opäť raz fotila niečo zakázané, pretože som nadšením (naozaj) prehliadla informačné tabule.
Ale poviem vám, Londýn je neskutočne pulzujúce mesto. Už chápem, prečo sa Mníchovu hovorí dedina. Nie neľutujem. Nemenila by som za nič na svete. Ja som radšej dievča z dediny a popravde, ten mestský hluk všade na okolí ma ubíjal, ale i fascinoval zároveň. V Londýne nájdete všetko. Vysoké mrakodrapy, ktoré utláčajú medzi sebou skvosty z minulosti. Kráľovskú jazdu, ale i typické taxíky či poschodové autobusy. Dopravu vľavo a stále existujúce červené, telefónne búdky. Múzea zadarmo, ale i vstupné, že vám nestačí mesačná výplata. Bezdomovcov, spiacich priamo na Trafalgar Square, no zároveň i princezné z Indie. Puby s neopísateľnou atmosférou a zaujímavé reštaurácie, kde nikomu neprekáža typická strava so zlou povesťou. Hluk na uliciach, ale i pohodu v Hyde Parku. Harryho Pottera a davy fanúšikov od 0 do 99, ktorí sa chcú odfotiť na 9 3/4. Stravu naporcovanú v plastoch a chlapov v oblekoch, čo si na nej pochutnávajú cez obedňajšiu prestávku. Tisíce schodov a metro so šarmom prehistorických vagónov. Iba to počasie nebolo typicky londýnske... nejako nám celý čas svietilo slnko.
Náš hotel mal skvelú polohu, hneď pri Kensingtonskom parku, ale neodporúčala by som ho. Keď sme totižto došli na recepciu, dali nám kľúč od izby číslo 25. Na konci schodov na prvom poschodí som
zahliadla číslo 26. Aj som sa potešila, že nemusíme ďaleko/vysoko šliapať, ale niekto si dovolil nemiestny kanadský žartík. Stúpali sme po schodoch s ťažkými kuframi a za pololietajúcimi dverami
sme cez okienko zrátali asi päť izieb, ale na žiadnej nestálo číslo 25. Tak sme stúpali ďalej. Nasledujúce pololietajúce dvere, pohľad dnu cez okienko, ale naše číslo opäť nikde. Schody sa
zúžili, my už sme funeli ako ježko v kope lístia. A ja som zrazu akosi šípila, že ani na ďalšej plošine nič nebude (nepochopila som systém prideľovania čísel jednotlivým cimrám), ale potom som
zbadala užšie schody a tam zboku iba posledné dvere. Hurá!!! Lenže keď sme ku nim dorazili, rozčarovane som sa muža spýtala, či sú to schody do neba. Ďalšie lietajúce dvere a zasa ništ! Keď už i
chodba bola taká úzka, že väčší kufor pomaly do nej nepasoval a na schodík pasovala iba polovica chodidla, dorazili sme šťastne zničení do cieľa. A naša izba ako úplne posledná na konci.
Takže šesť poschodí bez výťahu žiadna sranda. A keďže sme plánovali obehať polovicu Londýna, tak ani ako tréning sme niečo podobné nepotrebovali.
Blízkosť Kensingtonského parku som ocenila hlavne po tom, čo som zistila, aký je Londýn na mnohých miestach hlučný, preasfaltovaný a preľudnený. Tento park je prepojený s ďalšími - Hyde Park,
Green Park a St.James´s Park. Tvoria tzv. zelené pľúca Londýna a prepájajú Notting Hill s Westminster-om. Podľa oficiálnych údajov sú to viac než štyri kilometre dĺžky. No ale po šiestich
poschodiach to človek cíti/vidí inak.
Ešteže sa v parku vyskytujú na každom kroku tie ich krotké veveričky a privedú vás na iné myšlienky.
Ja som bola v parkoch dokopy trikrát. Prvýkrát sme nezvládli Speakers´Corner. Bol na opačnom konci, než sme sa práve nachádzali my. Keďže sme sa o ňom učili už za socializmu, chcela som ho zažiť na vlastné oči... nuž ale sklamal ma. Predstavovala som si ho akosi úplne inak (vznešenejšie ) a spätne tvrdím, že sme miesto rečníkov mohli úplne vynechať z programu. Dnes teda klasifikujem ako zbytočnú zachádzku.
Harry Potter a 9 3/4
... to aby bolo jasné motto nášho londýnskeho výletu. Kdeže Royals & Co., finanančníci či iní uličníci (Jack t.R. & Co.) Nie, nie... my sme behali po stopách najznámejšieho čarodejníka
posledných desaťročí.
Tentokrát si smel cieľ dovolenky vybrať náš syn. A toho aktuálne zaujímal práve Harry Potter. Každý diel má prečítaný 3 až 5-krát. Už doma si pripravil listinu, kam všade v Londýne zájdeme.
My sme si s mužom tiež mylne navrávali, že jeden deň obetujeme na výlet niekam na vidiek. Ha-ha-ha. (A to podotýkam, on už bol v Londýne viackrát, takže vedel do čoho ide, nie ako ja čistý
zelenáč...)
Z tých "naj" atrakcií sme si vybrali tie, ktoré nás osobne najviac zaujímali a každý deň určili novú trasu na deň nasledujúci. Prispôsobenú našim pľuzgierom, počasiu a iným neznámym (napr. či
ešte potom zvládneme výstup na šieste poschodie ). No po troch dňoch chodenia som zahlásila, že mne mapovanie Londýna stačí, že ja by som už aj domov mohla ísť, tak zničene som sa cítila.
Predovšetkým si treba zistiť vstupy a vstupné do jednotlivých múzeí či galérií alebo kostolov. Nechápem systém, akým to domáci podelili - niekde je vstup zdarma, inde taký, že padáte na zadok.
Existuje tzv. londýnsky pas alebo Sightseeing-City-Card - ak viete, čo chcete, zrátajte si vstupy jednotlivých miest a zvážte, či nie je výhodnejší práve tento
akoželístokna60atrakcií.
My sme ho nemali a myslím si, že by sme sa iba uštvali k smrti, kebyže ho kúpime!
Deň posledný
Keď niekam cestujeme, tradične si zaobstaráme nejakého papierového sprievodcu (a nielen jedného...). Nebolo to inak ani pred cestou do Londýna. Aj som ho chcela načas preštudovať, ale akosi ma
zamestnávali iné povinnosti, a tak som si povedala, že stačí študovať priamo na mieste... no ale určite nie na mieste, akým je práve Londýn. So svojimi 8 miliónmi obyvateľov a nekonečnými
prekvapeniami a obrovitánskymi múzeami a trhmi a pamiatkami a parkami a.... (Mimochodom, syn sa snažil porovnávať veľkosti a dopracoval sa ku otázke, koľko v ňom žije ľudí a hneď nato porovnával
i s Mníchovom a následne so Slovenskom. Pri druhej odpovedi sa na mňa pozrel - nahodil neveriacko-šibalský úsmev a dvakrát si preveroval, či má Slovensko naozaj menej obyvateľov ako hlavné mesto
UK - nie moc mu to šlo do hlávky.)
Nuž a raz, ležiac na posteli v hotelovej izbe, som si nalistovala info o časti, kde sme bývali - známy to Notting Hill - a tam upozorňovali čitateľov na raritu názvom Portobello Market.
Samozrejme, že som návrh predniesla svojim dvom chlapom, veď spomínaná ulica ležala iba kúsok od nášho hotela. A tak sme sa tam jedného dňa vybrali. Lenže som nevedela, že ten deň nie je priamo
dňom známeho trhu. Ono tam i napriek nesprávnemu dňu bola nejaká jeho menšia odroda. Na konci ulice sa muž zahľadel do mapy, bo sme chceli ísť ďalej do mesta, a tak hľadal najbližšiu stanicu
metra, keď zrazu okolo nás prechádzala nejaká staršia pani.
"Trh?" spýtala sa za pochodu sama od seba. Ona si myslela, že my ho hľadáme a ja som si myslela, že ona ho hľadá. Tak som ju priateľsky nasmerovala do ulice. No ona si ďalej s ukážkovým úsmevom
húdla svoje. "Áno, áno, ste tu správne, len on býva v sobotu..." a šla ďalej.
Sobota bol vlastne náš posledný deň v Londýne, a tak sme sa rozhodli, že využijeme blízkosť a než nasadneme na metro smer letisko, zbehneme sa ešte pozrieť na ten údajne známy trh.
Ľudia, poviem vám, už podľa prúdu turistov sme pochopili, že je to naozaj niečo "E" ako extra. Doposiaľ ma v živote ohúril iba jediný trh, ktorý sme objavili takisto náhodne pri ceste domov z
dovolenky v Slovinsku, keď sme sa stavili v Ljubljane, a tam práve niečo veľmo oslavovali. A pri tej príležitosti rozostavali v centre mesta stánky.
Trh na Portobello Road ma teda očaril po druhýkrát v živote. Bez premýšľania som zahlásila, že raz sa naň istotne vrátim. Národa bolo na ulici ako v British Museum alebo na Picadelly Circus. A
aké skvosty tam ponúkali!!! Veru škoda, že sme posledné naše peniaze prejedli večer predtým v indickej reštaurácii ...
Okrem toho všetko závisí aj od správneho načasovania jednotlivých programov. Od správnosti vybrania trás, od postavenia slnka na oblohe, od počasia, atď, atď, atď.
Lebo:
- keby nám neznáma Londýnčanka neprezradila, že trh na Portobello Road býva až v sobotu, nikdy by sme neodhalili jeho skutočné čaro - i keď naša prvá návšteva bola tiež ok
- vo štvrtok zašli chlapi na Harryho Pottera do miestnych štúdií, ja som zatiaľ poobede a na vlastnú päsť odhaľovala tajomstvá Soh-a a China Town-u. V Soho som objavila nejaký extra trh s všakovakým občerstvením, časť ulice bola uzavretá. China Town žil zasa turistami, zovšadiaľ vyváňalo jedlo, dokonca výklady reštaurácii vyzerali presne ako v Číne, na jednom mieste som sledovala zvláštny prístroj na pečenie sladkých rybičiek... v piatok som tie čarovné a slnkom zaliate miesta chcela ukázať zvyšku našej výpravy. Len ten správny čas sme nevystihli. Dorazili sme niekedy po desiatej a práve vtedy tam dodávky dovážali nový tovar. Číňania ho vykladali a to bolo asi tak všetko. Žiadni turisti, žiadna atmosféra. A stroj na rybičky čistili a pomaly montovali dokopy... a navyše začalo pršať.
3.chceli sme sa raz vybrať po Temži loďou, a tak sme výlet spojili s návštevou Greenwich-u. Opäť som raz následne musela skonštatovať, že sme si peniaze radšej mohli ušetriť. Plavba nestála za veľa, čo sa okolia týka a loď ani nemala príliš miesta na palube. Museli sme sedieť vnútri za sklami. Na lodi chcem, aby mi vietor strapatil vlasy, aby som cítila v ovzduší molekuly vody a nie sedieť kdesi vnútri za zafúľanými oknami. Možno sme iba vystihli zlý typ plavidla. Aj preto sme späť išli metrom. Vedieť, čo ma čaká, idem i prvú cestu metrom. Mali sme z neho nádherné výhľady. Muž mi neskôr povedal (ale prečítala som si potom i na internete), že tie miesta boli kedysi prístaviskom a teraz tam vybudovali obytné štvrte s rôznymi pub-ami a skvelými zákutiami. A parkujú tam jachty, takže som mala taký benátkovsky pocit. Niekto na internete odporúčal, odviesť sa do tých miest metrom a sadnúť si úplne dopredu. Do prvého vagónu. Kvôli fantastickému výhľadu. Mňa osobne fascinoval. Vznášali sme sa na trati v istej výške nad mestom. Mať tak viac času, idem na ten výlet metrom ešte raz.
4. striedanie stráží pred Buckinghanským palácom - to už som ale písala, že som o jeho priebehu mala úplne inú predstavu - rozmýšľala som v o dosť menších rozmeroch
5. otváranie Tower Bridge - časy si treba naštudovať na stránke - a i tak sme to nakoniec nestihli
6. Westminster Abbey - zhodou okolností som sa opäť na internete dozvedela, že práve do kostolov sa dá vojsť zadarmo, ak tam idete v čase omší. Samozrejme, že musíte v kľude sedieť a
nesmiete fotografovať, ale za tú atmosféru sa to oplatí.
7. Každý odporúča, ísť sa večer poprechádzať vysvieteným Londýnom - videla som foto, určite to stojí zato, lenže ... lenže stmievalo sa až okolo pol desiatej a ja som do postele pravidelne
zaľahla už o deviatej. S nohami, ktoré prešli do kľudového režimu, akonáhle prekročili prah hotelovej izby a vypovedali poslušnosť. Postele mali totižto tak malé, že som spala na tej (akože)
väčšej ja so synom. Obetovala som sa, ale nevyspala sa.
Snáď ešte tak rozkaz/pozvánka kráľovnej by ma dostali z postele.
PS: v Londyne neočakávajte veľké hotelové izby, pokiaľ nie ste aspoň natoľko známi ako napríklad rodina Beckhamovcov a pokiaľ si sami nevyberiete /nezafinancujete tie 4*, tak sa radšej pripravte na všetko možné i nemožné (napr. sprchu a WC v jednom = WC vtesnané priamo pod sprchu - 2in1).
