... a pokúsim sa cez prázdniny dokopať ku svojmu dávnejšiemu predsavzatiu. Po dnešku sa jednoducho pohár naplnil a ja mám pocit, že je načase zasa raz zdvihnúť kotvy, lebo upomienkové výkričníky ma už prestávajü baviť!
Pred týždňom sme dostali do skupiny praktikantku. 15-ročná, sympatická dievčina zo susedného gymnázia a prvý dôvod pokračujúceho príbehu. Tým druhým je Južan.
Raz som pri úlohách náhodne započula, ako zákerne sa ku nej správa. Nedala som však nijak najavo, že som ako jediná jeho podpásovku zachytila, pretože sa jednalo o situáciu, ktorú si mohla (a možno i chcela) vyriešiť sama, bez prípadných svedkov a hlavne som nechcela dať podnet zvyšku "papagájov", aby sa pustili do napodobovania jeho nevhodného správania. Lenže predvčerom, keď som musela nachvíľu odísť na sekretariát, sa vraj situácia zopakovala. Tentokrát do ticha domácich úloh, za účasti mojej kolegyne (tá mi to i prerozprávala) a zvyšku prítomných, a tak som sa dnes rozhodla rázne zakročiť (včera boli deti na celodennom školskom výlete a družina sa tým pádom nekonala). Vziať si Južana bokom, zakývať výchovne ukazovákom "no-no-no" a oznámiť mu moje rozhodnutie ohľadne konzekvencií.
Preto akonáhle dnes vošli jeho spolužiaci ku mne do triedy, poslala som ich hneď na dvor ku kolegyni s krátkym vysvetlením, že si s NÍM potrebujem prehovoriť osamote.
- Ale on dnes nebol v škole. Je chorý - zahlásil Severan.
- Ako chorý? Veď keď som pred chvíľou kontrolovala listinu absencií, jeho meno som tam neobjavila.
- Ale on je naozaj chorý - potvrdil informáciu i Tretí muškatier.
Nuž som im viac neprotirečila a uspokojila sa s ich presvedčivými výpoveďami.
Asi 5 minút nato stojím na chodbe pred triedou a udivene pozerám do vyškľabenej tváre Južana.
- Ty tu, prosím ťa, čo robíš??? Veď si vraj chorý?!?
- Áno, ale už mi je dobre, a tak idem do družiny!
Do mňa sťaby sto čertov vošlo. Podobná situácia sa totižto odohrala asi pred 4-5 týždňami. Už vtedy som chcela zareagovať podobne, no počkala som na najbližšie tímové stretnutie, aby som si postup nechala potvrdiť šéfkou. Aby sme sa na ňom dohodli spoločne i so zvyšnými kolegyňami.
- No to teda nie!!! A ako si sa sem vôbec dostal?
- Mama ma doviedla a zahlásila u (kolegyni).
V tom momente prvotného šoku mi nenapadlo, že kolegyňa presne ako ja iba začínala šichtu a pravdepodobne vôbec netušila, čo je vlastne vo veci (aspoň pevne dúfam).
Zhlboka som sa nadýchla a vravím:
- Kto nie je doobeda v škole, nie je ani poobede v družine. Rýchlo bež dole, snáď tam mama ešte bude a ja jej hneď volám, aby ťa vyzdvihla.
- Ale ... - zamrzol mu víťazoslávny úsmev na tvári.
- Žiadne ale! Bež a ja už aj volám mame.
Urazene sa otočil a ja som v návale zvýšeného tlaku v kontaktoch nakoniec predsa len našla to správne číslo.
Mama sa prihlásila okamžite, ale moju správu, že si ma prísť nazad vyzdvihnúť syna nedokázala len tak zľahka prehltnúť. Lámanou nemčinou najprv čosi splietala o tom, že to nie je možné, lebo ona nie je doma (veď hej, keďže bola iba na pár metrov od školy), potom sa ma snažila prehovoriť, aby som spravila výnimku a ponechala si ho aspoň tento posledný krát a vraj nabudúce už nie...!!!
Zostala som neoblomnou, vecnou, ale najradšej by som do slúchadla zakričala: SPAMÄTAJ SA!
Rozhovor ukončila slovami, nech ju teda počká na dvore, že ide po neho...
Lenže o chvíľu už stála na treťom poschodí pred dverami triedy, pokúšajúc sa o novú taktiku.
(to be continue)