Dnes som sa cítila ako Popoluška, keď pred ňu macocha vysypala strukoviny, aby ich do rána pretriedila... Nevšimla som si, keď chlapci vyprázdnili dve plné krabice
legokociek na zem, lebo hľadali nejakú postavičku. Keďže dievčatám dnes robenie úloh trvalo dlhšie a ja som sa im musela aj intenzívnejšie venovať, nezbadala som ani, ako ubehol čas.
Len čo som zbadala tú legopohromu na zemi a zistila, že nám zostáva posledných 10 minút, vyhlásila som promptne - skôr než sa mi rozpŕchnu - úlohu dňa: za každú kocku, ktorú nájdem na zemi po
15.30 odrátam celej skupine 2 body z konta (zbierajú ich na koncoročný výlet). Čisto teoreticky by mohli prísť o 128 904 bodov, čo by zasa značilo, že by ma do konca školského roku museli nosiť
na rukách, aby získali nejaké nové body.
Zázraky sa dejú!
Zázraky sa dejú!
Za 10 minút boli všetky kocky nazad v krabiciach. Veď aj makali ako fretky... a na pomoc si vzali i lopatku.
Zajtra im oznámim, že za kolektívnu usilovnosť si naopak pripisujú 10 bodov naviac... lebo nečakaná odmena je tou najvhodnejšou motiváciou do budúcnosti.
Zajtra im oznámim, že za kolektívnu usilovnosť si naopak pripisujú 10 bodov naviac... lebo nečakaná odmena je tou najvhodnejšou motiváciou do budúcnosti.
(7.3.2017)
Jedného dňa ma prišiel do triedy navštíviť môj bývalý družinár, vtedy tretiak. Pozerá chvíľu na mojich prvákov s otvorenými ústami a potom zahlási:
"Katarína, hrozné. S nimi to musí byť tak vyčerpávajúce..."
Potom znovu chvíľu pozerá a zahlási:
"Ale presne ako u nás. Chlapci robia neporiadok a dievčatá po nich musia upratovať..."
"Katarína, hrozné. S nimi to musí byť tak vyčerpávajúce..."
Potom znovu chvíľu pozerá a zahlási:
"Ale presne ako u nás. Chlapci robia neporiadok a dievčatá po nich musia upratovať..."