Na budúci týždeň hlásia u nás prvý tohtoročný sneh a pri pomyslení naň sa mi v pamäti vynára spomienka na úsmevnú príhodu s našim francúzskym priateľom Thiérrym. S ním ich máme, popravde, hneď niekoľko úsmevných, ale táto sa týka práve témy nasledujúcich dní.
Pred tými plus-mínus 15 rokmi, keď som ho spoznala, bol nepriamo kolegom môjho muža, teda pracoval na inom oddelení rovnakej firmy a jeho vtedajšia partnerka (dnes manželka) žila naďalej v Paríži a na striedačku sa navštevovali.
Pri jednej z jej pravidelných vizít v Mníchove sme sa rozhodli, že pôjdeme opäť raz na spoločný výlet do Álp. Sú iba toť kúsok od nás. Sto či trochu viac kilometrov po diaľnici sa dá
hravo zvládnuť počas víkendových dní.
V to ráno sme si za cieľ našej cesty zvolili Garmisch-Partenkirchen. Jeho okolie mám rada. Chodím doň čerpať energiu. Ako každý večne sa náhliaci mešťan. Nachádza sa tam niekoľko krásnych zákutí a často sa priamo v ňom organizujú rôzne skokanské (a i iné) medzinárodné súťaže.
Pod skokanským mostíkom sme si vybrali jednu z možných trás smerom do kopca. Nech sa pľúca prevetrajú. Dorazili sme do cieľa vysokohorského stúpania, občerstvili sa, oddýchli si a príjemne unavení sme sa zasa vydali na spiatočnú cestu.
Thiérry je mi niečo ako mladší brat. Čo sa bláznovstiev týka, fungujeme na rovnakej vlnovej dĺžke. Len u neho sa huncútstva dospelých detí príležitostne končia i tragickejšie... dokonca i otrasom mozgu.
Onoho dňa nám cestu skrížila nejaká dráha. Neviem, akému športu presne slúži, ale Thiérry sa pokúšal všetkých presvedčiť, že tentokrát poslúži jemu na rýchlejší transport smerom dole. A snažil sa nás svojimi, ničím nepodloženými argumentami nahovoriť, aby sme sa pridali.
So smiechom sme odmietli, že mi radšej po svojich a vlastným, čiže nezrýchleným tempom, vychutnávajúc ticho a krásy okolia.
Thiérry zasa naopak tvrdil, že jeho rozhodnutie je jednoznačne tým najsprávnejším a názorne predvádzal, o akú zábavu prichádzame. Vykrikovali sme navzájom po sebe, kým náš Francúz nezačal pomaly ale iste naberať na rýchlosti po zľadovatelej, šikmej ploche.
S istotou tvrdím, že smiech mu zamrzol na tvári práve v okamihu, keď sme zašli za x-tú zákrutu onoho výletného popoludnia. Tá nám totižto poskytla pohľad na ďalší priebeh oboch trás. Naša išla vpravo, jeho sa stočila presne naopak, naberala na spáde, čo už sranda nebola a jej koniec bol v nedohľadne.
Začali sme kričať, aby spomalil, aby nepokračoval, aby brzdil, aby... nech jednoducho urobí všetko preto, aby sa dostal na pevnú zem ku nám, ak mu je život milý.
Ten pohľad na divoko šermujúceho a pomaly sa strácajúceho kamaráta bol vskutku božský. My sme sa zadúšali smiechom, inak sa ani nedalo. To bol a je proste náš Thiérry. A on sa snažil do ľadu zabodnúť všetky nechty, čo mal k dispozícii, zakusnúť sa doň snáď i zubami, keby mu ich príroda nadelila aspoň toľko, čo žralokovi.
Po ťažkom boji s hmotou šmykľavou a studenou sa mu nakoniec podarilo nejako dostať ku okraju dráhy a zachytiť sa na mantineli. Za jeho pomoci sa vyšplhal na najbližšie bezpečné miesto a veľmi opatrne a bez zbytočných siláckych komentárov sa presúval smerom ku nám. Statočne odolával našim podpichovačným vsuvkám a po dobe, ktorá sa jemu isto zdala byť nekonečnou, mohol s hlbokým výdychom zahlásiť:
Zbohom rýchle ľadové dráhy, prenechám vás radšej profíkom s potrebnou výbavou (napríklad trénovanejším olympionikom...) a ja sa zasa pridám ku zvyšku nezáživnej výpravy!
V to ráno sme si za cieľ našej cesty zvolili Garmisch-Partenkirchen. Jeho okolie mám rada. Chodím doň čerpať energiu. Ako každý večne sa náhliaci mešťan. Nachádza sa tam niekoľko krásnych zákutí a často sa priamo v ňom organizujú rôzne skokanské (a i iné) medzinárodné súťaže.
Pod skokanským mostíkom sme si vybrali jednu z možných trás smerom do kopca. Nech sa pľúca prevetrajú. Dorazili sme do cieľa vysokohorského stúpania, občerstvili sa, oddýchli si a príjemne unavení sme sa zasa vydali na spiatočnú cestu.
Thiérry je mi niečo ako mladší brat. Čo sa bláznovstiev týka, fungujeme na rovnakej vlnovej dĺžke. Len u neho sa huncútstva dospelých detí príležitostne končia i tragickejšie... dokonca i otrasom mozgu.
Onoho dňa nám cestu skrížila nejaká dráha. Neviem, akému športu presne slúži, ale Thiérry sa pokúšal všetkých presvedčiť, že tentokrát poslúži jemu na rýchlejší transport smerom dole. A snažil sa nás svojimi, ničím nepodloženými argumentami nahovoriť, aby sme sa pridali.
So smiechom sme odmietli, že mi radšej po svojich a vlastným, čiže nezrýchleným tempom, vychutnávajúc ticho a krásy okolia.
Thiérry zasa naopak tvrdil, že jeho rozhodnutie je jednoznačne tým najsprávnejším a názorne predvádzal, o akú zábavu prichádzame. Vykrikovali sme navzájom po sebe, kým náš Francúz nezačal pomaly ale iste naberať na rýchlosti po zľadovatelej, šikmej ploche.
S istotou tvrdím, že smiech mu zamrzol na tvári práve v okamihu, keď sme zašli za x-tú zákrutu onoho výletného popoludnia. Tá nám totižto poskytla pohľad na ďalší priebeh oboch trás. Naša išla vpravo, jeho sa stočila presne naopak, naberala na spáde, čo už sranda nebola a jej koniec bol v nedohľadne.
Začali sme kričať, aby spomalil, aby nepokračoval, aby brzdil, aby... nech jednoducho urobí všetko preto, aby sa dostal na pevnú zem ku nám, ak mu je život milý.
Ten pohľad na divoko šermujúceho a pomaly sa strácajúceho kamaráta bol vskutku božský. My sme sa zadúšali smiechom, inak sa ani nedalo. To bol a je proste náš Thiérry. A on sa snažil do ľadu zabodnúť všetky nechty, čo mal k dispozícii, zakusnúť sa doň snáď i zubami, keby mu ich príroda nadelila aspoň toľko, čo žralokovi.
Po ťažkom boji s hmotou šmykľavou a studenou sa mu nakoniec podarilo nejako dostať ku okraju dráhy a zachytiť sa na mantineli. Za jeho pomoci sa vyšplhal na najbližšie bezpečné miesto a veľmi opatrne a bez zbytočných siláckych komentárov sa presúval smerom ku nám. Statočne odolával našim podpichovačným vsuvkám a po dobe, ktorá sa jemu isto zdala byť nekonečnou, mohol s hlbokým výdychom zahlásiť:
Zbohom rýchle ľadové dráhy, prenechám vás radšej profíkom s potrebnou výbavou (napríklad trénovanejším olympionikom...) a ja sa zasa pridám ku zvyšku nezáživnej výpravy!
(niekedy 2000 alebo 2001)
*