Koncert a diakon

Minulú sobotu som absolvovala svoj úvodný krst s novým zborom. Dirigentka súhlasila, že nemusím spievať spamäti, nuž som prisľúbila účasť na omši, na ktorej sa okrem nás podieľali ešte ďalšie tri zbory. Všetkých nás zastrešuje kostol (teda katolícka cirkev), kde sa bohoslužba konala. Po nej sa pokračovalo tzv. letným festivalom priamo pred farou.

Keďže mi zabudli včas oznámiť dresscode, musela dirigentka i po druhýkrát zatnúť zuby a pristúpiť na kompromis, teda prehliadať moju čiernu sukňu s markantným bielym vzorom. Na druhej strane, vo výške, kde sme stáli, bil do očí maximálne poletujúcim anjelom.

Spievať v ktoromkoľvek kostole má svoje ťažko napodobiteľné čaro vďaka ich povestnej akustike. Veď i minule som ľutovala, keď som prišla takmer na koniec omše, ktorú spevom sprevádzal Michaelov zbor. Tí malí profesionáli sú tisíckrát lepší než my, amatéri. Pri ich anjelských hláskoch naskočila husia koža snáď aj mojej kabelke a ja dúfam, že kým nášho junáka dobehne mutovanie, ešte aspoň raz budú vystupovať práve tu. Vtedy už prídem zaisto načas. Ale o inom som chcela...

Nikdy som neprechovávala prehnanú náklonnosť ku Bohu, skôr naopak. Dlhú dobu som s ním bola na nože. Už ako dieťa som tvrdila, že ak by vôbec nejaký existoval, nedokázal by sa len tak nečinne prizerať na toľko bezprávia, páchanom na mne. V opačnom prípade to musí byť niekto/niečo bez kúska citu... alebo až príliš zatrpknutý jedinec.

Neskôr som na protest voči všetkým krivdám, čo napáchala katolícka cirkev, dokonca vystúpila z jej falošných radov a ak som občas predsa len pokukovala týmto smerom, tak iba vďaka mierumilovnému Budhovi.

Aj z toho dôvodu som pôvodne neplánovala zostať na oslave dlhšie. Okrem krátkeho posedenia so zboristkami ako vhodnej príležitosti na bližšie zoznámenie sa. Lebo v utorok po skúške o pol desiatej večer mieri väčšina z nás, zmohnutá celodennou únavou, čo najrýchlejšie a čo najkratšou cestou domov. A tak sme si najprv zakúpili čo-to z občerstvenia a pobrali sa spoločne ku dvom posledným stolom. Už za krátku chvíľu som sa o svojich spolusediacich dozvedela relatívne veľa. Či privátne, či pracovne. Pri stole sme sa zišli dve cudzinky (ja a jedna Írka), zvyšok boli Nemky.

Po krátkej chvíli sa do našej uzavretej spoločnosti votrel akýsi počerný pouličný muzikant s akordeónom. Bol minimálne dvoma osobami slušne upozornený, že si neprajeme jeho kultúrnu vložku, keďže my sami sme mali v ponuke okrem akordeónu aj gitaru a flautu (a hlasovo minimálne náš zbor). Upozornenie ignoroval a po odohraní pesničky vytiahol odkiaľsi pohárik a drzo sa začal dožadovať peňazí.

Jeho jednanie sa znepáčilo jednému zo služobníkov božích - najprv som si myslela, že je to miestny kňaz, ale nebol - a tak ho rázne vyzval, aby opustil priestor fary. Po tomto menšom incidente, keď nezvaný hosť na nás istú chvíľu naďalej urazene zboku gánil, si strážca poriadku prisadol ku nášmu stolu a ja som zažila jeden z najveselších večerov v spoločnosti úplne neznámej osoby za posledných x-rokov.

Vekovo sme boli, tuším, rovesníci a hneď na začiatku rozhovoru vysvitlo, že je ženatý a má tri deti. Chvíľu som zmätene uvažovala, pod koho vlastne patrí kostol. Či predsa len nie je evanjelický. Ale nie, nie je. Náš vtipný spoločník nám krátko nato vysvetlil, ako je to s diakonmi. Ak sa oženia ešte pred vysvätením, mali šťastie. Po vysvätení sa už ženiť nesmú. O nemanželských deťoch druhej skupiny sme radšej taktne mlčali...

Zato nás zabával inými postrehmi zo života otca troch detí a diakona zároveň. Zhodli sme sa, že ak chce mať rodič aspoň chvíľu kľudu od potomstva, najlepším úkrytom je jednoznačne WC. Naopak s tézou, že ak deti odídu do školy prírody, začnú nám už po prvom dni chýbať, nesúhlasil. Vraj to musí byť iba (jemu neznámy) problém matiek.

Do jeho pracovných povinností spadajú i posledné rozlúčky so zosnulými na pohreboch či výuka katechizmu na školách. Z prvej kategórie nám spomenul nezabudnuteľný zážitok z pohrebu príslušníka akéhosi kovbojského klubu. Keď v ten deň nič netušiac vstúpil do miestnosti, kde sa rozlúčka konala, dych mu po prvé vyrazil pohľad na 70 Indiánov a kovbojov a po druhé, keď začali ako na povel spievať - aj povedal čo, len ja názvy mnohých piesní nepoznám, no podľa reakcie prítomných okolosediacich som pochopila, že patrí do kategórie slzy spúšťajúcich.

Vzápätí sa reč zvrtla na to, že práve kvôli pohrebom už niektoré pesničky nedokáže počúvať. Stále dookola to isté. Nato sa zapojila jedna naša altistka, že presne vie, o čom hovorí. Ona vraj vďaka koncertom neznáša Oh, Happy Day, načo sa ku nej diakon nahol a pohotovo doplnil: Nuž túto verziu si, našťastie, pozostalí na pohreboch až tak často nevyžadujú!

Občas sme v rozhovore prešli i na vážnejšie témy a jedna jeho veta na aktuálne dianie v našich zemepisných šírkach stála naozaj za zamyslenie:

Dnes nie je problém dožiť sa vysokého veku, dnes je problém smieť zomrieť!

Cez tému detí sme sa preniesli i do školských lavíc, kde sme boli zbehlí práve my dvaja. Začalo to jeho "sťažnosťou", že keď sa dostaví domov z kancelárie, kde rieši problémy ľudí, čakajú ho doma hádky jeho troch detí. TROCH detí, z toho dvoch puberťákov! Z jeho úst vyzneli (nielen) tieto slová horekovania ako ukážka z komédie storočia S tebou mě baví svět. Mal proste dar rodeného rozprávača.

Tentokrát som sa do rozhovoru musela zapojiť : Presne z tohoto dôvodu som si vybrala svoje zamestnanie ja! Domov prichádzam s radosťou, lebo si vravím - konečne iba JEDEN, namiesto sedemnástich!!!

Z výuky katechizmu nám prezradil, že uprednostňuje vyučovanie so staršími puberťakmi, ktorí ho odo dverí provokatívne vítajú vetou - Boh neexistuje - a on sa s nimi pustí do siahodlhej diskusie, než prvákom až štvrtákom donekonečna omieľať: kde máš pero?, odlož si veci do tašky, keď chceš niečo povedať, prihlás sa...

(A ja som sa zrazu necítila byť až takou harpiou na tých svojich šarvancov.)

Potom sme spoločne spievali (dostali sme hárky s notami a textami aspoň 20 piesní - Beatles, Country Roads, Five Hundred Miles,...) a rozprávač sa osvedčil aj ako nádejný spevák, a tak mu ďalšia z prítomných pripomenula, že ho už minule volala do našich radov. Nech posilní (čo do počtu slabšiu) chlapskú sekciu.

Začal sa vehementne vyhovárať, s cieľom opäť nás rozosmiať, pretože to, čo vravel, i tak nebola pravda.

- Ja som tak zlý spevák, že keď sa kdesi strafím do jedného tónu, určite zachvíľu omylom skĺznem niekde inde o štyri nižšie.

- Ale to vôbec nie je problém - nezdieľala som jeho mienku - my sme štvorhlasný zbor, dirigentka ti určite povolí výnimku, že môžeš voľne putovať od hlasu ku hlasu ... u nás sa to v tom množstve stratí.

(Na tykaní sme sa spoločne dohodli už na začiatku konverzácie.)

Tentokrát sa musel smiať on.

Potom sa začali rozprávať o akomsi charizmatickom farárovi, ktorý vraj na omši nepotrebuje žiaden mikrofón a ovečky vláka do košiara už len svojim zamatovým hlasom, podlamujúcim kolená.

Diakon zrazu slastne privrel oči, položil pravú ruku na ľavú a začal nimi šúchať po stole ako strémovaná puberťáčka, priťom ma pobavil nielen voľbou nasledujúcich slov, ale i ich priam hereckým podaním: To sú tie sexi hlasy, ktorým strčíte do ruky kalendár a poviete, čítaj dátumy alebo dni, všetko jedno, ale hlavne čítaj!!!

Tu sme svorne pomedzi smiech museli priznať, že každá už aspoň raz v živote niekoho podobného stretla ... no tip s kalendárom ani jedna z nás doteraz nepoužila. Ale kým dýchame, nikdy nie je neskoro, že?

A nakoniec nám náš zábavný spoločník chcel priniesť niečo na pitie. Postupne vymenoval všetko z ponuky, ale čas pokročil a my sme už pomaly pomýšľali na odchod domov. Nuž rozbehol pokus číslo dva. Pokus o vtipný návrh, no neodhadol správne, koho má oproti sebe.

- A čo tak vedro so sangriou?

- Tak na to vedro so sangriou si ja veru počkám! - prijala som výzvu so smiechom, udrúc pritom primerane päsťou do stola. Vediac, že maximálne sa dočkám toho vedra. On iba nasucho pregĺgol, zaklipkal očami a začal sa smiať, bo s podobnou reakciou nerátal.

Z detstva si ešte stále veľmi dobre pamätám kňazov, ktorí ma svojimi demagogickými kázňami už vtedy nehorázne rozčuľovali (jeden taký slúžil v Šenkviciach). Samozrejme, že som neabsolvovala ukážky cirkevných obradov u všetkých existujúcich kňazov, aj tretina by bola bohapustým klamstvom, ale čo i len trochu sympatickejší mi nebol ani jeden z tých, čo som spoznala. A to je čistá pravda. Až v Nemecku som sa stretla s ľudskejším prístupom. Presne takým, akým sa cirkev mala už dávno prihovárať svojim ovečkám, ak o ne nechcela prísť. Darmo je teraz plakať nad rozliatym mliekom, či lepšie: prázdnymi košiarmi. No možno je to dané i tým, že tu som si vypočula kázne evanjelických farárov počas rodinných akcií, keďže väčšina familie môjho muža žije v západnom a severnom Nemecku, ktorí vďaka vymoženosti založiť si rodinu aj vedia, o čom rozprávajú, o čom kážu. Lebo nepoznám žiadne iné povolanie či poslanie, kde nie je potrebné nabrať nielen vedomosti z učiva rokov minulých, ale ich aj ďalej rozširovať praktickými skúsenosťami a novými poznatkami.

Lebo ľudia mne podobní vycítia, čo ide od srdca a čo sú iba bláboly. Či už neškodné a či nehorázne. Alebo ako diakon povedal:

- Kým boli omše vedené v latinčine, nemusel si nik z kňazov lámať hlavu, čo povie veriacim v kostole, bo i tak jeho naučenému textu nik nerozumel. Teraz je to inak, teraz si musíme veľmi dobre premyslieť, akú kázeň v nemčine im ponúkneme...

Mňa už síce (katolíci) nazad neprilákajú ničím, ale podobných príjemných večerov sa aj v budúcnosti rada zúčastním.