15.4.2017
Včera som cestovala nazad domov. Na viedenskej - riadne stiesnenej - autobusovej stanici som sa ešte rozhorčovala nad systémom, akým tam (ne-)informujú cestujúcich o spojoch - cez jednu neveľkú obrazovku, kde pol na pol do zblbnutia beží tá istá reklama a pomedzi ňu striedajú písomné info o odchádzajúcich autobusoch a príslušných nástupištiach. Ak sa rýchlo nezorientujete, máte smolu. Opäť hľadíte na nezaujímavú reklamu. Hovoreného slova o prípadných meškaniach sa dočkáte iba od zneistených cestujúcich, keď medzi sebou prehodia pár slov. Hlásenia cez amplión kompletne absentujú. Viva, hlavné mesto! Desať minút pred plánovaným odchodom autobusu som vyšla na nástupište, kde už postávalo dosť ľudí. Priala som si získať dobré miestečko na dlhú cestu, čo ma čakala, nuž som musela s kožou do prievanu. Či sa mi to páčilo a či nie.
Chvíľu som pozorovala mladíka, opodiaľ predávajúceho kávu, minerálku a nejaké slané drobnosti na tak nehostinnom, chladne tmavom mieste. Aj ja veľkú časť pracovnej doby trávim na čerstvom vzduchu, na rozdiel od neho som si však zárobkom vždy istá a častokrát sa vyhrievam na slniečku.
Nechcelo sa mi vyberať mobil z tašky, ale z nervózneho podupkávania okolostojacich som vycítila, že autobus mešká. Bojovala som s dilemou, či nechať svoje kufrisko vonku bez dozoru a narýchlo vbehnúť dnu skontrolovať obrazovku, prečo spoj nechodí. Nedalo mi, vbehla som. Ale na obrazovke opäť raz blikala reklama na skvelé S,M,L, XL-tričká.
Zrazu som spozornela na šum zvonku a na nástupišti sa s 15-minútovým oneskorením zjavilo známe, na zeleno sfarbené vozidlo. Tak zasa rýchlo nazad ku opustenému kufru.
Vodič skontroloval lístok a ja som sa spokojne usadila k oknu. Asi do štvrtého radu za neho. Na začiatku cesty som sa snažila čítať z novej knihy, ale potom ma akosi premohla únava a ja som privrela oči. Občas som ich nachvíľu otvorila a sledovala tabule pozdĺž diaľnice, ktoré cestovateľom oznamujú, kde práve sú alebo kam sa práve blížia.
Pri jednej z námatkových kontrol som spozornela. Jazdím na tej trase už vyše dvadsať rokov, cestu poznám takmer spamäti, ale práve sledovaný úsek mi nič nehovoril. Mýlili ma nové odbočky, blízkosť stromov, šírka diaľnice. Začala som sa v sedadle nervózne mrviť. Nervozita stúpla ešte viac, keď som si prečítala názvy miest na nasledujúcich tabuliach. Okolie trochu poznám, býva mi tam kamarátka. Seba samu som upokojovala, že šofér asi dostal hlásenie o zácpe na pôvodnej trase a preto zmenil na poslednú minútu plány a odbočil netradičným smerom. Veď čisto teoreticky vedú všetky cesty do Ríma, či?
Ako na potvoru zrazu susede po mojej ľavici zazvonil mobil a všetky moje predošlé, skvelé teórie na upokojenie nervov sa začali rúcať. Nielenže som z akcentu identifikovala rodenú Rakušáčku, ona sa navyše tešila na niekoho, kto už zjavne na ňu netrpezlivo čakal, a tak mu veselo oznamovala, že autobus práve zabáča okolo toho a toho statku a za desať minút sa uvidia. Jej veselosť možno potešila neznámeho na opačnej strane linky, mne naopak prehĺbila vrásky na prestrašenej tvári. Ja naozaj sedím v zlom spoji!!! Vodič svojou nepozornosťou zaisto prehliadol na lístku cieľ, kam mám namierené a ja som v tej trme- vrme na nástupišti neskontrolovala, čo stojí na čelnom skle jeho tátoša (z nesprávnej stajne). Sedelo vlastne iba to nástupište. Môj autobus mal z neznámych príčin zaisto meškanie (ako ten berlínsky) a ja som omylom nastúpila do nasledujúceho spoju bohvie kam. Spriadala som vlastné katastrofické scenáre...
Aby ma zlé víly potrápili viac, zazvonil mobil aj mladíkovi predo mnou. Opäť rakúsky akcent a opäť potvrdenie, že zachvíľu sme na mieste. Ale nie na mojom!!!
Panika práve vrcholila - cestovať cudzími krajmi nie je pre mňa problémom (veď ani v Číne ma neukradli), skôr úplne nevhodné načasovanie osudu, ktorý sa zasa raz pohrával so mnou, ma privádzalo do zúfalstva - keď šofér krátko pred cieľom zastal na pumpe. Kým tankoval, dal nám päť minút voľna. Svižne som vyskočila zo sedadla a vybehla sa pozrieť von, v akom neznámom meste budem hľadať vlakovú stanicu, prípadne tráviť nastávajúcu noc. Ak sa predsa len spontánne nerozhodnem pre dobrodružstvo stopom.
Kamene, čo mi vzápätí padli zo srdca, boli počuť snáď až na Slovensko.
Konečný cieľ za predným sklom bol ten istý, aký stál na mojom lístku.
Za posledných dvadsať rokov ani raz neviedla cesta pánubohu za chrbtom ako včera. S dvoma medzizástavkami, naprieč ľúbeznou krajinkou. A bez jedinej zmienky na cestovnom lístku!!!
Tridsať nových šedivých vlasov - vítam vás do zbierky! Ale hlavne, že som podľa plánu načas doma...