Po poslednom zážitku z cestovania v autobuse som so záujmom čakala, aké prekvapenia ma cestou domov postretnú tentokrát. Opäť som si raz vopred nenaštudovala, akou trasou pôjdeme, či aká je cieľová stanica. Tak snáď sa do budúceho razu poučím... Až keď z autobusu na zastávke pod Mostom SNP vystúpil šofér - anglicky rozprávajúci černoch - skontrolovala som spätne cestovný lístok a zistila, že konečná je v ďalekých belgických Antverpách.
Autobus bol dvojposchodový a prví cestujúci zaplnili sedačky už na Mlynských Nivách. Prizerala som sa miernemu chaosu, ktorý vznikol na nástupišti. Černoch kontroloval lístky, na jeho kolegu som nedovidela a kufre sme si mali naukladať do batožinového priestoru sami. Kedysi sa nachádzal priamo na úrovni chodníka a to som i ja bola o pekných pár rôčkov mladšia, no teraz a v tomto modeli sa presunul minimálne meter päťdesiať nad úroveň vozovky a náš kufor som už predtým horko-ťažko nadvihla úbohých tridsať centimetrov nad zem, keď sme dvakrát schádzali dolu schodmi. Veď som do neho cielene nacpala všetko možné i nemožné, aby som jeden z dvoch táborových ruksakov prezentovala ako neškodnú, miesto nezaberajúcu príručnú batožinu. Ešteže sa i dnes nájde vždy niekto ochotný, kto v prvom momente neodhadne správne váhu lodných kufrov a pomôže, pretože sa na sekundu nechá popliesť milým, odzbrojujúcim úsmevom. Hexenšus sem či tam.
Len čo sme sa maskovanej záťaže plnej špinavého prádla zbavili (bol by blbý ten, kto by sa ju snažil ukradnúť), zamierili sme si to so synom po krátkej úvahe za chrbáty šoférov, do prázdnej štvorky so stolíkom. Až tam som pochopila, že do priestoru nad hlavami by som ako príručnú batožinu uložila maximálne hrubšiu doporučenú listovú zásielku. Ok, možno i malý minibalíček, ale určite nie ruksak. Ani keby bol o tri čísla menší... A tak priam kráľovsky skončil na sedadle oproti nám.
Cesta do Viedne prebehla v kľude. Žiadna zápcha či iné prekvapenia. Na tamojšej stanici nás starší zo šoférov upozornil, že pristupujú ďalší cestujúci a kto nechce zvyšok cesty držať ruksaky na kolenách, má ich radšej odniesť do podpalubia. Neplánovala som trápiť svoje ani synové kolená, nuž som z neho vybrala proviant a následne vystúpila z vozidla. Tam som si prvýkrát všimla, že na linkách so zastávkami vo viacerých štátoch a vystu-/pristupujúcimi cestujúcimi to vôbec nie je sranda, keď pri batožine nie je nik kompetentný, kto by dobrovoľne výmenu koordinoval či dokonca, nebodaj, strážil a preto dúfala, že naše sú už tak dokonale zahádzané, že ani presúvaním susedných ich nik omylom nevyhodí von.
Nazad v autobuse som zachytila rozhovor rozhorčeného cestujúceho so šoférom. Pri kúpe lístku si pôvodne rezervoval miesto i pre dva bicykle a podľa aktuálneho stavu miesta zrazu nebolo.
- To znamená, že nás necháte stáť tu na stanici??? - pýtal sa zhrozene neznámy muž v nemčine. Rozhovor pokračoval vonku a nik netušil, ako sa skončí. Zrazu sa v zadných dverách zjavil šofér a úzkou uličkou pred sebou tlačil bicykel. Skúmavo si obzeral skrinkový priestor za svojim sedadlom. Ak sa ku nemu chcel prebojovať, musel sa hrať na spidermana, no napriek tomu ponechal dvojkolesák vovnútri. Iba ho akýmisi remeňmi upevnil. Podobné protipredpisové rozhodnutia nebývajú isto ľahké, hlavne keď pri dvojposchodovom autobuse vedomo úplne zablokuje jednu z dvoch možných únikových ciest...
Sedadlá sa postupne zapĺňali. Do "kupé" vedľa nás si zasadol mladý maďarský pár. Ani naše dvojmiesto nezostalo voľné. Prisadol si ku nám majiteľ bicykla s 15-ročnou dcérou.
Autobus sa pomaly rozbiehal a starší z vodičov sa chopil mikrofónu. Nasledovala hláška, ktorá vylúdila pobavený úsmev predovšetkým na tvárach prítomných dám:
- Za mestom vám sprístupníme WC a žiadam hlavne mužov, aby sa tentokrát počas jazdy prekonali a sadli si na misu. Urobte radosť ženám! Pretože nech mi nik z vás netvrdí, že sa počas jazdy trafí do misy! A ja to nemienim po vás čistiť!!! Osobne po každom jednom skontrolujem WC!!!
Ahááá, takže keď to majú čistiť sami a po cudzích, tak sa to zrazu i tvrdým chlapom bridí! Nuž ale zasmiali sme sa.
Po chvíľke cestovania ma nesmelo oslovil cyklista. Najprv zisťoval, aký jazyk ovládam a potom či viem, kde bude nasledujúca zastávka. Nuž som mu vysvetlila, že po posledných skúsenostiach a s novým konečným cieľom to bude i pre mňa prekvapením.
Z ďalšieho rozhovoru s jeho dcérou som vyrozumela, že asi nič nejedli a ani si nestihli kde kúpiť aspoň niečo na cestu. Bez váhania som pred nich položila naše zásoby a ponúkla ich. Prekvapení ale i posmelení mojim gestom sa vyhladovalo pustili do jedenia a družného rozhovoru. Prekecali sme spolu takmer celú cestu.
Dozvedeli sme sa, že takisto pochádzajú z Mníchova, dokonca sú takmer našimi susedmi. Na bicyklovú túru sa vydali pred týždňom z Passau do Viedne, porozprávali nám, čo veselého či dobrodružného zažili... atď, atď.
Ani na nasledujúcej zastávke si nemohli nič kúpiť, lebo vodiči zahlásili iba päťminútovku s prosbou, nech sa nevzďaľujeme od autobusu. Pri tejto príležitosti som sa černocha spýtala, či sa dá ísť v stojacom buse na WC. Po stručnej odpovedi "nie, až zasa na diaľnici" mi zrazu vraví, aby som sa prihlásila na net a zistila si, či je možné na niektorej zo zastávok po Stuttgarte kúpiť si lístok do Londýna, lebo do Antverp prídeme veľmi neskoro. Nechápavo som naň hľadela, či si lístok na WC treba objednať a čo s tým ma spoločné Londýn (hlavne keď už vystúpili z EÚ, takže ani podobné povolenia nám nemajú čo dávať, či?). A keď som sa ohradila, že ja vystupujem v Mníchove, vysvitlo, že on si ma pomýlil s inou cestujúcou, čo do toho Londýna mala namierené.
Po piatich minútach sme sa teda pobrali ďalej a presne na výjazde na diaľnicu som sa otočila za seba a skoro mi oči vypadli, keď som zistila, že pani, čo pôvodne sedela za nami, tam nie je.
- Stooop - zakričala som na prekvapeného vodiča - nám chýba cestujúca!!!
- Scheiße, scheiße, scheiße... vyletelo z neho spontánne a snáď päťkrát sa spýtal, či sa nemýlim. To už spozorneli i ostatní cestujúci (inak nechápem, ako môžu byť ľudia tak nevšímaví - teda minimálne tí, čo sedeli priamo pri nej, za ňou a oproti nej - dokopy 10) a potvrdili moje slová.
Po krátkom zvažovaní a blokovaní výjazdu nešťastný šofér skonštatoval, že sa jedná o chybu nepozornej cestujúcej a on sa nemá ako otočiť, aby sa pre ňu vrátil. S tým otočením to bola pravda. Tam už nebolo kde...
Chvíľu sme v buse diskutovali, čo urobiť, až sme to i my nakoniec bezradne vzdali. Ja som dúfala, že si so sebou vzala aspoň svoje osobné doklady a peniaze a odmietla som prehľadať menšiu tašku, čo zanechala na sedadle. S odôvodnením, že počkáme, ako sa situácia vyvinie a tašku prehľadáme až na najbližšej zastávke.
Po chvíľke zazvonil telefón a zo slov šoféra sme pochopili, že dotyčná alebo niekto iný pravdepodobne kontaktovali centrálu. O pár kilometrov som mala pocit, že sa točíme nazad a už zakrátko sme zastavili na nejakej postrannej hradskej. Autobus rovnakej firmy, ktorý náhodou parkoval na predošlej zastávke vedľa nás, vzal dotyčnú so sebou na kus cesty, aby nám ju - možno s pár šedinami naviac, ale inak zdravú - odovzdal. Predpokladám, že najbližších desať jázd ju budú musieť z dopravného prostriedku vyháňať, lebo už sa nikde neodváži vystúpiť (bola staršia a tipovala som ju na nie príliš zbehlú v cestovaní).
Na nasledujúcej stopke vodič zapol mikrofón na maximum a s dôrazom na každé slovo nás upozornil v nemčine i angličtine, že budeme pauzovať 15 minút, ktoré nakoniec (pre istotu?) predĺžil na 25. Pred odchodom sme opäť takmer ohluchli, keď nás v oboch rečiach žiadal, aby sme pozorne skontrolovali miesta pred sebou, za sebou, pod sebou, nad sebou a všade inde, či sme naozaj všetci a či môže vyraziť. Odpoveďou mu bol smiech, potlesk a niekoľko hlasných výkrikov, že tentokrát môže bez obáv pokračovať v ceste.
A ja sa už teraz teším, čo zaujímavé ma čaká na ďalšej ceste diaľnicami Európy...