Brontosaurus

Tento týždeň som si po zborovej skúške zašla sadnúť so zboristami na pohár spezi do blízkej reštaurácie a téma sa zvrtla vďaka našej vysokoškoláčke na letné aktivity. Ona už ma zahovorený na august pobyt v Írsku. Prvé dva týždne idú so spolužiačkou spoznávať časť krajiny na vlastnú päsť, ďalšie dva týždne si prefinancujú vďaka ponuke work away. Budú pracovať na biofarme, ktorá produkuje liečivá z byliniek.
Následne každý zo skupiny pridal nejakú vlastnú príhodu z mladých čias a ja som si uvedomila, že čochvíľa niečo podobné zastihne pravdepodobne i nás. A vôbec si nechcem predstaviť možnosť, ak by sa Michael rozhodol pre alternatívu ako práve spomínaná dievčina. Po gymnáziu išla rok a pol na cestu okolo sveta.
Ale sama som príkladom toho, že raz prevažná väčšina detí z hniezda vyletí a niektoré i o čosi ďalej...

 

Pri toľkom spomínaní na roky minulé mi nedá, aby som sa s vami nepodelila o jeden vlastný skvelý zážitok z mladosti.

Okrem igelitiek, mandaríniek, džínsov či mercedesov (atď., atď.) bol v čase socializmu na Slovensku nedostupný i výborný český časopis „Mladý svět“. Patril tiež do kategórie podpultových tovarov, no mnohí sa ho i napriek tomu všemožne snažili zohnať. Teda aspoň z okruhu mojich známych. Časopis „Mladý svět“ totiž každoročne na svojich stránkach niekedy pred koncom školského roka zverejňoval okrem iných zaujímavostí i adresy na obľúbenú akciu „Brontosaurus“. Jednalo sa o letné brigádnicke tábory pre usilovnú mládež. Stredoškolskú i vysokoškolskú. Na Slovensku paralelne bežal „Strom života“. Dobrovoľníci pomáhali na rôznych projektoch – opravy hradov, čistenie lesa, znovuspojazdnenie železnice a čo ja viem, čo ešte. Pracovali iba za stravu, ubytovanie a preplatenie cestovného. A ako bonus ich očakával vskutku bohatý a zábavný program a hry od výmyslu sveta v partii mladých nadšencov, pri táborových ohňoch a špekačkách, za sprievodného spevu a hry na gitare či iných hudobných nástrojoch. Plus výlety do blízkeho okolia.

„Brontosaurus“ bol však v tých časoch u nás na našom gympli viac v kurze. Spolužiaci sa prihlasovali pravidelne na ponuku v časopise. Každoročne bol o ňu velikánsky záujem, a preto sa nie vždy a každému podarilo niekam dostať.

Ja som sa rozhodla vyskúšať šťastie po štvrtom ročníku, teda po maturite. Tak ma nakazili všetci svojimi nadšenými príbehmi, že som si povedala teraz alebo nikdy. Letá som mala už v tých časoch dosť zaplnené tábormi, brigádami v Tatrách, pobytmi u rodiny, i preto som „Brontosaura“ do svojho bohatého programu nijako dovtedy nevpasovala.

A tak som na konci štvrtého ročníka po známosti a cez tretiu ruku vzala do tých svojich „Mladý svět“ a pozorne študovala a vyberala z ponuky. Vedela som, že ak sa chcem dostať aspoň na jeden, musím žiadosť rozposlať minimálne na desať rozličných adries. A hoci som sa snažila čo najlepšie spropagovať svoju maličkosť, prichádzali mi naspäť samé záporné odpovede. Sklamanie zo dňa na deň narastalo a ja som už takmer pochovala svoje plány a predstavy na záhrade pred domom, keď ma v jedno poobedie predsa len prekvapil a potešil list z okolia Tábora či Písku.

Tamojšia partia Brontosaurov organizovala akciu na záchranu miestneho pralesa. Prezentovali ho ako raritu v Čechách a jeho existenciu ohrozovali divo žijúce zvery. Predovšetkým diviaky. Preto bolo potrebné prales náležite oplotiť. Podľa plánov tamojších lesákov.

Bolo že to radosti. Bez zbytočných úvah som ihneď súhlasila s účasťou na záchrannej akcii dlhovekých listnáčov.

Už vo vlaku krátko pred cieľom som spoznala niekoľko nastávajúcich parťákov. Osud rozhodol a spravil zo mňa raritu. Jediná Slovenka medzi Čechmi. No stačilo sa mi raz zasmiať tak správne od srdca a prípadné predsudky boli okamžite tatam.

Ako prvé po príchode sme si museli dať do poriadku miesto na spanie. Nocovanie sa na podobných akciách nekonalo v päťhviezdičkových hoteloch. Hviezdy sa trblietali maximálne v noci na oblohe. Spávalo sa v senníkoch, pod holým nebom, v stanoch a pod.

Nám pridelili akúsi málo využívanú lesácku chatu. Priamo pred bránami pralesa. My, dievky, sme sa pustili v prvom rade do čistenia zasvinenej kuchyne. Keď sme otvorili chladničku, takmer nás polovicu prítomných zabil puch z jej útrob. Niekto z predošlých návštevníkov v nej zabudol mäso. A ono sa tam rozkladalo snáď celý kalendárny rok. No nebol to iba hnilobný puch, čo nám prevracal žalúdky. Všade, kam oko dovidelo, sa mrvili stovky všakovakých lárv a chrobákov. Nebola som žiadna padavka, a tak vymývanie chladničky nakoniec pripadlo na mňa.

Pamätám si, že prales v mojich predstavách vyzeral akosi inak. Pralesovitejšie. Toto bol iba „obyčajný“ les, ale i tak som v ňom strávila nádherné dva, takmer komorné týždne. Zišli sme sa skvelá partia. Cez deň sme usilovne v lese stavali plot, vláčili ťažké kláty, rúbali drevo. Navečer, nazad pri nocľažisku, hrali rôzne hry, nasmiali sa do zásoby na nasledujúcu päťročnicu. (To že už päťročniciam pomaly odzvonilo, sme ešte netušili.) Večer pri ohnisku vytiahli gitary a zobcové flauty a do hlbokej noci vyspevovali krylovky či nohavicovky. Nechýbali ani Bronosauři či iná klasika. A cez víkendy navštívili minimálne Tábor a Kutnú Horu.

Nezabudnem na zážitok približne v polovici pobytu. Už sme všetci tuho odpočívali na pelechoch, keď nás zrazu zobudili vedúci. Vraj nočná hra. Bývam nebezpečná, keď ma niekto bezdôvodne vytrhne zo spánku uprostred noci ... ale snažila som sa nikoho nezahlušiť. Nech si nepokazím dobré meno.

Nahnali nás do jednej z miestností, zamkli ju a oznámili, že sme poslední ľudia na planéte, ktorí prežili nejakú katastrofu a že sa z tej miestnosti máme spoločnými silami dostať von. Popri tom porozmýšľať, ako by sme najlepšie prežili, keď nevieme, čo nás čaká za dverami, ako sa zmenil svet. To bolo jediný krát, čo som sa nedokázala s nadšením zapojiť do hry, a tak som radšej iba mlčala.

Zadanú úlohu ohľadne plotu sme splnili na jednotku. Nuž sa nám lesníci rozhodli poďakovať po svojom. Doviezli nám vlastnoručne zastreleného diviaka a v posledný večer pred odchodom upiekli priamo nad ohniskom. Dodnes si myslím, že to bola najlepšia divina, akú som doteraz ochutnala. Oblizovala som sa i za ušami.

Ťažko mi padlo zbaliť zašpinené, upotené veci a rozlúčiť sa s toľkými skvelými ľuďmi na konci pobytu. Ešte dlho potom smerovala nasledujúca korešpondencia do viacerých kútov Českej republiky.

So smútkom v srdci som sa vrátila do Bratislavy. Na prahu dverí mi mama oznamovala, že mi prišiel nejaký list z Ostravy. Nechápavo som hľadela na obálku. Až po prečítaní jej obsahu som pochopila, že sa uvoľnilo miesto na jednej z ďalších akcií a ak mám ešte stále záujem, môžem prísť. Na poslednú chvíľu som teda odpovedala, že idem. Trochu som sa obávala, či nebudem sklamaná. Veď niečo lepšie, ako som práve zažila, snáď ani nemôže existovať.

Opäť sa jednalo o pomocné práce v nejakej chránenej krajinnej oblasti. Podľa programového rozpisu pobytu ma čakali dva zaujímavo a dobrodružne ladené týždne. Bicykle, kone a iná zábava.

„Já, Vašíček s čárkou, hledám Vašíčka bez čárky...“ bola úvodná hra, ktorou nás organizátori vítali v stodole. A presne tá, pri ktorej opadne počiatočný ostych a vy nadobudnete pocit, že prítomných už vlastne roky-rokúce poznáte. Čelá sme mali popísané rôznymi znakmi, ale mená zúčastnených sme sa vďaka tomu naučili naozaj bleskovo.

Kým v prvom tábore boli vedúci našimi rovesníkmi, v tomto druhom boli od nás minimálne o desať a viac rokov starší. Jednalo sa o dva sympatické, manželské páry s deťmi a jedným kokršpanielom. Tu som si po prvýkrát uvedomila, že české deti nerozumejú vôbec slovenčine. A tak som na nich radšej „mluvila, když sem něco chtěla...“ (Nepredpokladám, že by si môj blog „Děda“ čítal, ale veruže by som sa rada stretla s niektorými z nich – Béďa, Bleška, Sýkorka, Medvěď, Soňa,...)

K dispozícii sme mali tentokrát na výber viacero nocľažísk. Ja som si s niekoľkými ďalšími prenajala povalu s rozvoniavajúcim senom.

Práca v lese a na lúkach zahŕňala viacero rozmanitých činností. Aj tu sme medziiným stavali jeden plot, tentokrát z pletiva. Mal ochrániť niečo miestne, zelené pred jeleňmi a srnami.

Z programu mi najviac v pamäti (okrem hier a nočných táborákov) zostalo maľovanie na kamene. Sýkorka a Bleška boli veľmi zručné maliarky. Sýkorka dokonca študovala umelecké maliarstvo na pražskej univerzite. Jej špecialitou na tábore boli miniatúry na kameňoch. Fascinovane som pozorovala, ako na ne najprv naniesla čiernu machuľu a potom začala postupne pridávať svetlé farby. To, čo sa na studenom šutri o veľkosti 5x5cm zjavilo na konci, bolo jednoducho majstrovské dielo.

Nezabudnem ani na indiánske pólo(?), ku ktorému sme si najprv museli zhotoviť pravé indiánske oblečenie, hracie palice a premyslieť vhodnú súťažnú dráhu. Zhodou okolností (a možno plánovane) sme na štyri dni dostali k dispozícii od organizátorov 4 kone na jazdeckú výuku. Jedného poníka, jedného hucula a dva jazdecké plnokrvníky. Vyslúžilcov z pretekárskych dráh. Každý, kto si trúfal, si smel zajazdiť. I ja som si zo začiatku priala pozerať na svet z chrbta nepárnokopytníka. Čochvíľa som však zistila, že jazdenie vôbec nie je ľahké, ako to na prvý pohľad vyzerá. Kone presne vycítia, kto je v sedle, či nemehlo a či profík a kto je pánom situácie. Niekoľkí z prítomných sa už v detstve naučili jazdiť, väčšina sme boli ale nováčikovia.

A najväčším problémom bolo, že nikde naokolí nestáli žiadne hranice. Plot, ktorý zaručene zastaví rozbesnené zviera. Kto situáciu zvládal, ťahal v kritických momentoch koňa za uzdu, aby sa točil na mieste. Kto nie, držal sa sedla ako kliešť či pijavica a modlil sa. Dúfajúc, že raz to zviera prejde chuť cválať so záťažou po okolitých lúkach. V nohách som za tie štyri dni cítila horšiu svalovicu než po prvej lyžovačke. Po prvej lyžovačke v posteli pľuhujete celú noc. Po jazdení máte pocit, že kolená si nerozumejú s pätami.

Nuž a indiánske hry sme otvorili práve z chrbta našich štyroch tátošov. Štyria mládenci si nasadili skvostné čelenky, pricválali s fajkou mieru na Hatatitloch a hry sa začali.

Dávno som nezažila toľko autentickej zábavy. Nuž ale mala som i nepríjemný zážitok. Pri jednej z jázd sa mi splašil hucul, keď som na ňom mierila zo stajne ku táborisku. Zrovna bežal po lesnej, spojovacej ceste, na ktorej ležali veľké skaly, uvoľnili sa mu popruhy a celé sedlo spolu so mnou sa vytočilo a ja som skončila na kameňoch. Auaaa.

Po štyroch dňoch bolo jasne vidno, že i kone majú toho dosť. Keď chcel majiteľ práve odsedlať poníka, nejako sa mu tento vymkol z rúk a to by ste neverili, čo to zviera potom stváralo. Krúžilo okolo nás v bezpečnej vzdialenosti, pričom každých dvadsať metrov zastalo, otočilo sa ku nám pyskom a akoby sa neskúseným jazdcom s neskrývanou radosťou vysmievalo. „Už som vám utiekol, už ma nedostanete!“ Erdžalo z plného hrdla, robiac grimasy a kopajúc nohami do všetkých strán. A zasa kus ďalej. Zastavenie. Erdžanie. Grimasy. Výkopy.

Po istom čase sa predsa len zastavilo, zvalilo na chrbát a váľalo sa do totálneho vybláznenia.

Okrem koní sme sa po okolí presúvali na bicykloch. Už v úvodnom pozývacom liste stálo napísané, že kto vlastní bicykel, nech ho donesie so sebou.

Ja som tejto požiadavke nemohla vyhovieť (tuším i preto ma prvýkrát odmietli), a tak som dostala vždy nejaký požičaný kus. Jedného dňa sme sa vracali od jazera, kde sme si boli zaplávať, nazad do tábora. Každý už trasu poznal, a tak sme odchádzali postupne. Kto ako chcel. Ja som práve sama smerovala z kopca na hlavnú cestu. Zrazu sa mi akosi bicykel vymkol spod kontroly. Nechápala som, čo sa deje. Po hlavnej ceste sa ku križovatke blížil autobus. Chytala ma panika. Odhadovala som, že zakončím svoj život pod jeho kolesami. V zákrute som na kamienkoch dostala navyše šmyk a skončila v priekope.

Do kritického bodu stretu som dorazila o čosi skôr než bus, a tak som mala šťastie v nešťastí. Vozidlo prefrčalo okolo a šofér i vyplašení cestujúci sa už iba otáčali a nechápajúc pozerali, čo tam tá stvora bláznivá stvára.Teda ja.

Vysvetlenie sa dostavilo o niekoľko dní neskôr. A tentokrát sa príbeh neskončil iba s pár nevinnými škrabancami či modrinami.

Na posledný spoločný víkend organizátori naplánovali bicyklový výlet s prekvapením. Bolo potrebné premiestniť sa niekoľko desiatok kilometrov ďalej. Mali sme si so sebou vziať spacáky a oblečenie na dva dni. Na lúke, kde sme mali pod holým nebom prenocovať, sme odparkovali bicykle. Prekvapenie sa nachádzalo kúsok nad ňou. Zaviedli nás ku otvoru do jaskyne. O jej existencii vedelo iba pár miestnych, nebola inak sprístupnená verejnosti. Bolo potrebné zlaniť sa do jej útrob. Niečo tak nádherné som nikdy viac nezažila. Myslím tú celkovú, priam magickú atmosféru. Na konci nás čakala vcelku priestranná plošina, osvietená stovkami sviečok. Keď už sa celá skupina nachádzala dole, vytiahli mládenci z úkrytov gitary a my sme v tej nádhernej ozvene odspievali všetky známe pesničky. Zimomriavky mi behali po celom tele.

Pri večernom táboráku mne i ostatným potom Béďa rozprával, ako ho zasa postretlo nešťastie a on si pri zlaňovani otrepal hlavu o skalu. Všeobecne sám o sebe s radosťou rozširoval, že je rodené nemehlo a že sa mu žiadna pohroma nevyhne. Pri jednom z predošlých ohňov nám humorne opisoval situáciu, ako ho kdesi na výlete napadli tri nasrdené sršne, a ako sa už vtedy rozlúčil so životom. Obľúbila som si jeho veselú, vtipnú a priateľskú povahu. Bol to taký dobrák od kostí, a tak som mu zo srandy podala toaletný papier, nech sa má do čoho zamotať, ak sa mu zasa niečo nepríjemné stane. Na druhý deň som svoju vetu trpko oľutovala.

Tentokrát sedel na nešťastnom bicykli on. Čo sa stalo, sme sa dozvedeli neskôr z rozprávania. Na ceste späť mu zlyhali brzdy. Vtedy som sa vlastne i ja dozvedela, že od istej rýchlosti prestali jednoducho fungovať. Preto som i ja skončila v priekope. Béďa nabral rýchlosť dole kopcom a v čase, keď brzdy vypovedali poslušnosť, šiel do zákruty, za ktorou bol most. V tej rýchlosti vyletel z bicykla, preletel cez most a dopadol do potoka pod ním.

Skončil s množstvom modrín, škrabancov a hlbokou ranou, ktorú museli zašívať v nemocnici. Keď naša skupinka dorazila na miesto nehody, bola už sanitka so zraneným preč. Vtedy sme museli narýchlo zmeniť plány – nespomeniem si z akého konkrétneho dôvodu – a tak som prvýkrát vo svojom živote stopovala s ďalšími dvoma účastníkmi. Tŕpli sme ešte niekoľko dlhých hodín, kým nám Béďu so zafačovanou nohou nedoviezli naspäť do tábora. A to už si on zasa veselo uťahoval sám so seba... a stihol s nami zapózovať na rozlúčkovú fotku. Po rokoch už dosť vybledla, ale spomienky, tie veru nik nevymaže!

Pri záverečnom ohni sme si navzájom povymieňali krátke, písomné správy na pamiatku. Celou cestou vo vlaku som si ich dookola čítala a nechcela uveriť, že už je naozaj koniec. Dodnes mám tie krásne odkazy odložené ako vzácny poklad.