Fáza vzdoru malých detí je už dávno za nami a viacmenej nás, našťastie, obišla veľkým oblúkom. No spomínam si na jedno školenie, kde nám prednášajúca opísala príhodu svojej kamarátky, keď sa do
fázy vzdoru zapoja prítomní okolostojaci či okolosediaci.
Fáza vzdoru chytila jej dieťa niekde na verejnom mieste so širokým publikom. Aj tam sa našlo pár "odborníkov", ktori hneď vedeli, ako danú situaciu najlepšie vyriešiť.
A tak im mladá mamička v tichosti, aby to jej ratolesť nezačula, a s vážnosťou v hlase zahlásila:
- To nie je moje dieťa, ja naň dávam iba pozor.
V tom momente všetci pohoršení upustili od dobre mienených rád a zmenili sa na ľutujúcich... že tá jej kamarátka ma teda pekne nevychované dieťa!!! A popriali rýchle ukončenie babysittingu.
Nielen každá rodina funguje ako váha, ale celý okolitý svet. Preto neočakávajte od vašich detí, že budú všetky “fantasticky” poslušné. Aspoň jedno z nich musí na druhú stranu váhy, aby udržiavalo rovnováhu. Presúva sa na pozíciu čiernej ovce.
Takisto je to i s rodičmi. Vždy je jeden prísnejší, ten druhý “kooperatívnejší”. Lebo tiež fungujú na spomínanom princípe. "Áno" musí vyvážiť/zjemniť "nie".
Takže na vysvetlenie jednoduchý príklad:
Nehovorte dieťaťu: Nerozbi ten pohár!
Povedzte radšej : Drž ten pohár pevne!
Ono je to asi niečo ako s lyžovanim, keď sa budete pozerať na okolité stromy a hovoriť si, že sa im musíte vyhnúť, určite skončíte nalepení na nich... čiže musíte svoj zrak pevne fixovať na najbližší voľný priechod a vravieť si: tade prejdem.
Alebo: Nepozeraj na tú krvácajúcu ranu (bude ti zle)!
Alternatíva: Pozeraj mi do očí.
(Inak na školeniach so zdravotníkmi nám bolo povedané, že niektorí rodičia sa snažia upokojiť svoje zranené dieťa vetou: Pozri, veď tá rana takmer vôbec nekrváca... a neuvedomujú si, že dieťa je v šoku aj z pohľadu na malé množstvo krvi).