Jazero a hory - pre mňa osobne najideálnejšia to dovolenková kombinácia (teda okrem divokých pralesov). Keď mi muž doma ukazoval fotky apartmánu, ktorý by prichádzal do úvahy, ihneď som súhlasila. Z viacerých prezentovaných záberov si ma získal práve nádherný výhľad z balkóna. Na vodu a majestátne štíty.
Južné Tirolsko zbožňujem tak či tak a navyše je od nás iba na skok. Stačí prejsť Alpami a od Brenneru už cítite vo vzduchu závan dovolenky. Pizza, pasta a spevavá taliančina (aj keď iba občas, lebo na severe Talianska sa rozpráva predovšetkým po nemecky).
Keď sme vychádzali z domu, pršalo a teplota na teplomeri vykazovala chabé 4°C. (Pred týždňom sme sa na časti tejto istej trasy počas menšieho rodinného výletu takmer uškvarili pri 24°C.)
Od Innsbrucku začala pomaličky stúpať a v cieli sa vyšplhala na statných 22°C.
Správcová nám pri odovzdávaní kľučov síce potvrdila, že v nasledujúcich dňoch o minimálne desať z nich prídeme, ale treba to brať pozitívne. U nás doma má snežiť!
Krátko po príchode sme sa rozhodli pre prvú - zahrievaciu - turistickú trasu. Viedla síce okolo jazera, ale priamo k vode sa dostanete iba na niekoľkých málo miestach. Väčšinou tam, kde sú reštaurácie, požičovne lodiek alebo verejné kúpaliská. Uvádzaná dĺžka 7,5 km, vedená je pod číslom 3. Zdoláte ju hravo i s kočíkom.
Kaltern leží na Vínnej ceste, čo znamená, že sa viacmenej prechádzate medzi sadmi s vínnou révou a jabloňami. Druhé menované začínajú práve kvitnúť. Cesta je nenáročná, na pol prašná, na pol asfaltová. Kus z nej sa tiahne miestnym biotopom, nakrátko sa schladíte i v lese. Vo vzduchu cítiť silu slnka, jeho lúčmi sú popretkávané všetky rastlinky navôkol a i obyčajná jarná tráva voní akosi intenzívnejšie. Letnejšie.
Rastenbachklamm
Jedna z obľúbených miestnych túr. Začína nad minigolfom. Najprv musíte prejsť cez hlavnú cestu (smer Sonnleitenhof-penzión), aby ste sa opäť dostali medzi vinice. A práve tu sme si uvedomili, ako obľúbený je tirolský kraj medzi turistami z celej Európy (a snáď i medzi mimoeurópskymi).
Keď miniete posledné domy a penzióny, vôjdete do lesa. Najprv ste na drevených šípkach nasledovali číslo 1, teraz prechádzate na 13-tku. Stúpate do kopca, cesta je miestami dosť úzka a prašná. Ak práve pršalo, môže byť dokonca nepríjemne šmykľavá. Prezentovaný výlet určite nie je vhodný pre niekoho s postihnutím.
Lávky a schody vás vedú roklinou. Približne v polovici okruhu míňate úzky, dlhokánsky vodopád. Krátko za ním cesta odbáča k ruine baziliky Sv. Petra. Uvádzajú ju ako pravdepodobne najstarší kostol Tirolska. My sme kvôli dočasnej indispozícii nášho juniora - bolela ho noha -haha (aj takto sa prejavuje začínajúca puberta) - túto časť po krátkom zvážení vynechali.
Keď sa vyštveráte ku asfaltke a parkovisku Müllereck, máte cestu smerom nahor úspešne za sebou a ďalej sa pridŕžajte značenia "Bärentalwanderweg" - číslo 13 - ktoré vás dovedie cez listnatý les nazad ku jazeru Kalterersee.
Náš osobný kilometromerač zaznamenal celkovú prejdenú trasu niečo vyše 10 km. Po toľkých stúpaniach a klesaniach som mala pocit, že ich bolo aspoň statných pätnásť.
Záver túry sme spečatili chutnou pizzou na brehu jazera.
Sľúbený dážď ku nám zatiaľ nedorazil ... a my už plánujeme program na zajtra :)
(asi doň budeme musieť zarátať tentokrát i ten dážď)
(jedna z ukážok, prečo musíte mať zdravé nohy - po tejto skale sme sa zviezli po zadku dole - kto ide opačným smerom, musí sa na ňu vyštverať hore)
Kaltern a priesmyk Mendel
Jeden z ďalších pozvoľných výletov vás po štyroch kilometroch naozaj mierneho stúpania miestnymi vinicami dovedie cestou č.3 do dedinky Kaltern.
Domáci ju v prospektoch prezentujú ako najkrajšiu vínovú na svete. Posúdiť správnosť výpovede musí každý sám pre seba (ja som spoznala konkurenciu a dovolím si preto nesúhlasiť). Na hlavnom námestí sa môžete posilniť, získať informácie v tamojšej kancelárii pre turistov a ak máte šťastie, zastihnete na ňom i miestny trh.
Do Kalternu sme sa vybrali z iného dôvodu. Okrem vína a viníc v ňom totižto nájdete i najstrmšiu pozemnú lanovku Európy, ktorá dedinku spája s priesmykom Mendel. Do prevádzky ju uviedli v roku 1903 a v tom čase patrila medzi technické zázraky. Trasu 2,37 km zvládne pri 64% stúpaní za 12 minút. Jazdí pravidelne každých dvadsať minút. Odvážlivci bez svalovice si môžu preveriť kondičku i po vlastných.
Ak sa rozhodnete pre tento výlet do kopca, lepšie povedané kopčiska, nezabudnite si do ruksaku pribaliť i vetrovky a sveter navyše. V priesmyku vás pravdepodobne riadne prefúka.
Hoci hore nájdete pár kaviarničiek a obchodíkov pre turistov, pri pohľade na niekoľko schátralých hotelov je zjavné, že priesmyk ma časy slávy dávno za sebou. Na jeho druhej strane končí Južné Tirolsko a prechádza sa do talianskej časti. I tu sa dá spraviť niekoľko menších výletov, ak práve nemáte so sebou zle naladené dieťa v predpubertálnom veku, ktorému do karát fúka (prihráva) silný, chladný vietor...
(pohľad z lanovky na Kaltern - v pozadí napravo vidno i kus jazera)
Meran
Svalovica juniora naďalej trápila, a tak sme sa rozhodli pre deň oddychu. Pôvodne som si myslela, že mesto Meran - druhé najväčšie v Južnom Tirolsku - sa nachádza o čosi ďalej od jazera Kalterer, no ujo Google prezradil, že tomu tak nie je. Necelých 40 km a to je čo by kameňom dohodil. Určite za návštevu stojí.
Pôvodne som mierila do mesta, lebo som chcela navštíviť jeho preslávené záhrady zámku Trauttmansdorff. Keď som ich spomenula pred mužom, tváril sa, že vie, o čom hovorím a s prehľadom ma ku ním dovedie. (Nabudúce už mu neuverím.) Doviedol ma na Promenaden. Sú síce sviežo zelené a oddychovo krásne, ale dosť ďaleko od zámku... a s tamojšími záhradami majú spoločné iba ak palmy a niektoré rastlinstvo.
Počas výstupu, sprevádzaní stovkami turistov, sem-tam objavujete rôzne milé prekvapenia záhradných architektov. Hoci bolo veľmi veterno, práve tu sme sa slnili v absolútnom závetrí.
Meran má približne 40.000 obyvateľov, štatút mesta získalo pred čosi viac ako 700 rokmi a európska aristokracia ho objavila v 19.storočí. Možno i preto sú ceny v centre (aristokratickejšie) upravené smerom nahor. Alebo žeby prispôsobené výškam okolitých, špicatých velikánov?
A kto z vás vie, prečo si mešťania zvolili túto dáždnikovú dekoráciu do pešej zóny, môže pridať komentár s vysvetlením pod článok ;-)
... a jeden zaujímavo zmaľovaný múr
Nad jazerom Kalterer sa vyníma i zrúcanina Leuchtenburg.Ku nej sme sa štverali v posledný deň pobytu. Človek sa síce zapotí, ale cesta vedie listnatým lesom v príjemnom tieni. Na kopci nájdete zvyšky hradu a opevnenia. Jeho začiatky siahajú až do roku 1250.
Zo zloženia návštevníkov, ktorých sme stretli cestou hore a dole, usudzujem, že práve sem smerujú všetky dovolenkujúce rodiny s deťmi. Jednak pre nenáročnosť túry, pre kus histórie s rytiermi a nakoniec i kvôli výhľadu na dve známe doliny, ktoré sa za kopcom spájajú v jednu.
V útrobách zrúcaniny vládne aspoň nachvíľu príjemné bezvetrie. Kto sa však chce dostať dnu, musí byť zdatný v preliezaní múrikov za pomoci (trochu zle odmeraného) rebríku.
Dážď nás nakoniec za celý pobyt nepokropil ani raz (hoci sem-tam sme nad horami pozorovali javy, nasvedčujúce jeho blízku prítomnosť), ale cestou späť nás vítal sľúbený sneh.
