15.1.2018
Afričan mi dnes pred nos strčil papier ako jednu z ďalších domácich úloh, kde presne nechápal, čo s tým má vlastne robiť. Vzala som papier do rúk, letmo prebehla očami a zozadu počula hlas jeho
spolužiaka.
- To si máme zobrať domov a vypĺňať spolu s rodičmi!
Už po prvých prečítaných riadkoch som vedela, o čo sa jedná. 3 strany A4 hodnotenia žiaka namiesto niekdajšieho vysvedčenia.
Systém zavádzali postupne pred asi 4 rokmi na jednotlivých školách a predpokladám, že dnes už je celoplošný. Voči čomu sme mnohí vyslovili isté výhrady, sa - ako ukazuje prax - nakoniec predsa len celkom fajn osvedčilo. Pochvaly som zachytila i z úst odporcov tejto novoty. Ja sama som jej prichádzala tiež iba postupne na chuť. Vypĺňaním jednotlivých koloniek sa vlastne hodnotí na jednej polovici strany žiak sám - vypisuje to ako prvý, potom svoje sebahodnotenie odovzdá učiteľke a tá zaznačí hneď vedľa svoj názor na žiaka. Tak ako ho ona vidí (a počuje) na hodinách.
Pochopila som, že Afričanova mama nemá šancu tie tri strany s ním spracovať, bo nevie nemecky.
- Mám ti s tým azda pomôcť?
- Možno - mykol nerozhodne plecami.
Pre istotu som sa šla spýtať ešte jeho učiteľky. Privítala radostne moju ponuku, veď i ona vie, že mama nevie...
Následne som Afričanovi vysvetlila princíp. Predčítala som mu postupne otázky a on dopĺňal krížiky podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A že si dal záležať!!!
1. to sa mi darí takmer vždy
2. to sa mi darí často
3. to sa mi darí čiastočne
4. na tom musím ešte popracovať.
- Pomáhaš ostatným...
- Ja? Nikdy.
- Si priateľský a zdvorilý...
- Kdeže.
- Dodržiavaš naše triedne pravidlá...
- Nemyslím.
- Spolupracuješ s partnermi dobre...
- Ha, ha, ha.
- Dobre sa znášaš so spolužiakmi...
To už sa potmehúdsky usmieval od ucha k uchu, vedomý si, čo sa práve na papieri odohráva a opäť zaškrtol 4.kolonku.
- Nuž, ako sám vidíš, máme čo robiť do konca školského roku! Ale aspoň raz máš zaznačenú jednotku!
V bode: Rozprávam nahlas a zrozumiteľne!
(Popravde by sa skôr patrilo napísať "hučím jak piliňák" .)
Keď som učiteľke odovzdala papiere, prekvapene na ne hľadela. Obe ho, totižto, poznáme, že nikdy nie je na vine on, iba ten druhý. Ale tu na papieri žiaden "druhý", na ktorého by zvalil vinu, neexistoval.
- Toľko sebakritiky som od neho naozaj neočakávala - zakončila uznanlivo náš krátky rozhovor.
(A ja zvažujem, či podobné papiere nepripravím i do družiny.)
Opäť pri písaní domácich úloh vymýšľal za výdatnej podpory Podšívky, tak som im obom prísnym hlasom oznámila, že dnes poobede nemám žiaden dôležitý program, takže veľmi rada s nimi zostanem po škole a dorobíme, čo vďaka vyrušovaniu nestíhajú v regulérnom čase. (Vedia, že doučujem dvoch mládencov, tak majú istý rešpekt pred mojimi vyhrážkami.)
Podšívka sa vzchopila a aj celkom pekne zaplnila stránku písmenkom K. Medzitým sa oni dvaja stihli pochytiť a Afričan jej odvrkol: zavri klapačku!
Tak keď vyšla z triedy, vzala som si jeho správanie na mušku. Vravím mu:
- Ty vieš, že ťa mám rada, ale takéto správanie ti nepovolím. Práve preto budem na teba dovtedy dvojnásobne prísna, kým pri nasledujúcom vyplňovaní dotazníka (viď vrchný príspevok) sa tvoje výsledky podstatne nezlepšia a kým aspoň polovica odpovedí nebude typu 1. to sa mi darí takmer vždy alebo 2. to sa mi darí často!!!
- Aale ... - chcel opäť pridať nejakú svoju štandardnú výhovorku.
- Neprerušuj ma, ešte som neskončila! Hneď na začiatku stála otázka, či si priateľský ku spolužiakom. Čiže odpovede "drž klapačku" NEAKCEPTUJEM!!! Ani nič iné z tvojich špecialitiek. Ani neporiadné písanie domácich úloh. A ver tomu, že ja svoje slovo dodržím. Ja tu trpezlivosť mám! A čo mi na to povieš ty?
Čakala som odpoveď, ktorá by sa vôbec netýkala témy - to je u neho jedna z dvoch bežných odpovedí, keď vyvádza. Druhá je tá výhovorková.
Prekvapil by ma, kebyže odvetil : Súhlasím.
Nuž ale do kolien ma dostal, keď povedal: Ďakujem.
Normálne mi tým vyrazil dych! To jednoducho nie je jeho štýl.
Aj preto som sa ho neveriacky spýtala: Čože???
- No ďakujem som povedal!