Aj dnes som kdesi na nete čítala ponosy na vychovávateľky, ktoré nevedia, kde sa nachádzajú im zverené deti. Tak len také dva krátke zážitky z dnešného dňa:
Kým všetkých divochov zozbierame, aby sme s nimi vyšli na dvor, trvá to istú chvíľu. Sú z viacerých tried, skrinky s oblečením a obuvou majú na rôznych poschodiach a navyše máme dve schodištia,
čo niektorí experti tiež radi zneužívajú.
Čiže dnes opäť istú chvíľu trvalo, než sme zišli dole. Dvor nemáme síce veľký, ale je neprehľadný, lebo si ho delíme so susedným gymnáziom. Najprv som sfukotala Afričana, či chce ochorieť, keď vybehol bez čiapky, potom som šla utíšiť druhákov, ktorí vyvreskovali pod oknami gymnázia. V čase vyučovania sa v tých miestach nesmú hrať. Potom sme s kolegyňou kontrolovali stav prváčiek. A zistili, že Podšívka chýba.
- Máš pravdu, ja som ju dnes ešte nevidela - prisvedčila som mojej pomocnej sile. Zavolala som si ku sebe jednu z jej spolužiačiek.
- Ju dnes niekto vyzdvihol po škole - zvestovala tak akosi neisto. Nuž som šla hľadať nazad do budovy. Presnorila jednotlivé poschodia a po neúspechu zamierila ku jej triede. Dvere boli otvorené, na katedre ležali veci učiteľky, no ona vnútri nebola. Keďže boli dvere dokorán, rozhodla som sa chvíľu čakať - veď kto by nechával tašku len tak bez dozoru.
Medzitým sa dovalili hore traja prváci. Vraj musia na WC. Vysvetlila som im, že jedno podobné sa nachádza i na prízemí ... a šípila, že sa jedná iba o výhovorku. Kým som čakala na kľúč od WC, vošla som do triedy. Chlapci doniesli kľúč a zmizli. Nerátali však s tým, že ich už mám "prečítaných", a tak vlastne rátam s tým, že sa niekam v najväčšej tichosti zašijú. Našťastie neboli až natoľko vynaliezaví, aby som opäť musela obehať celú budovu. Vytiahla som ich po jednom zo skriniek na našej chodbe, pohrozila ukazovákom a poslala nazad ku kolegyni (aby jej niekto z rodičov nevyčítal, že nevie, kde sú...).
Medzitým sa zjavila učiteľka. Na moju otázku - či niekto vyzdvihol Podšívku - pokrútila záporne hlavou. To už ale docupitala hore i spolužiačka, čo tvrdila, že Podšívku niekto vyzdvihol.
Učiteľka sa jej pýta:
- Bola to žena a či muž?
- No myslím, že žena .... ale mohol to byť i muž.
Toľko ku spoľahlivosti informácii.
Vrátila som sa nazad do triedy a zavolala bezradne rodičom. Vlastnia reštauráciu hneď vedľa školy, kam ich dcéra so synom chodievajú tak či tak sami po družine.
Mama mi potvrdila, že Podšívka v zdraví pred chvíľou dorazila, ale v čase obeda (vtedy vždy praskajú vo švíkoch) nezistila, čo sa vlastne udialo.
Ale aspoň sme vedeli, kde je!!!
A zajtra sa jej odo mňa ujde hubovej polievky! Howgh!
Čiže dnes opäť istú chvíľu trvalo, než sme zišli dole. Dvor nemáme síce veľký, ale je neprehľadný, lebo si ho delíme so susedným gymnáziom. Najprv som sfukotala Afričana, či chce ochorieť, keď vybehol bez čiapky, potom som šla utíšiť druhákov, ktorí vyvreskovali pod oknami gymnázia. V čase vyučovania sa v tých miestach nesmú hrať. Potom sme s kolegyňou kontrolovali stav prváčiek. A zistili, že Podšívka chýba.
- Máš pravdu, ja som ju dnes ešte nevidela - prisvedčila som mojej pomocnej sile. Zavolala som si ku sebe jednu z jej spolužiačiek.
- Ju dnes niekto vyzdvihol po škole - zvestovala tak akosi neisto. Nuž som šla hľadať nazad do budovy. Presnorila jednotlivé poschodia a po neúspechu zamierila ku jej triede. Dvere boli otvorené, na katedre ležali veci učiteľky, no ona vnútri nebola. Keďže boli dvere dokorán, rozhodla som sa chvíľu čakať - veď kto by nechával tašku len tak bez dozoru.
Medzitým sa dovalili hore traja prváci. Vraj musia na WC. Vysvetlila som im, že jedno podobné sa nachádza i na prízemí ... a šípila, že sa jedná iba o výhovorku. Kým som čakala na kľúč od WC, vošla som do triedy. Chlapci doniesli kľúč a zmizli. Nerátali však s tým, že ich už mám "prečítaných", a tak vlastne rátam s tým, že sa niekam v najväčšej tichosti zašijú. Našťastie neboli až natoľko vynaliezaví, aby som opäť musela obehať celú budovu. Vytiahla som ich po jednom zo skriniek na našej chodbe, pohrozila ukazovákom a poslala nazad ku kolegyni (aby jej niekto z rodičov nevyčítal, že nevie, kde sú...).
Medzitým sa zjavila učiteľka. Na moju otázku - či niekto vyzdvihol Podšívku - pokrútila záporne hlavou. To už ale docupitala hore i spolužiačka, čo tvrdila, že Podšívku niekto vyzdvihol.
Učiteľka sa jej pýta:
- Bola to žena a či muž?
- No myslím, že žena .... ale mohol to byť i muž.
Toľko ku spoľahlivosti informácii.
Vrátila som sa nazad do triedy a zavolala bezradne rodičom. Vlastnia reštauráciu hneď vedľa školy, kam ich dcéra so synom chodievajú tak či tak sami po družine.
Mama mi potvrdila, že Podšívka v zdraví pred chvíľou dorazila, ale v čase obeda (vtedy vždy praskajú vo švíkoch) nezistila, čo sa vlastne udialo.
Ale aspoň sme vedeli, kde je!!!
A zajtra sa jej odo mňa ujde hubovej polievky! Howgh!
(4.12.2017)
jedna z odoziev na tento príspevok: nie nadarmo sa hovori, ze ucitelky su jednou nohou v base, druhou na psychiatrii
xxx
Ďalšie dve príhody do zbierky:
Prvá sa odohrala minulý týždeň. Dva dni som chýbala v robote, bo ma seklo. Keď som opäť prišla medzi svojich šarvancov, privítala ma Podšívka ukážkou svojho kolena. Vraj spadla a rozbila si ho, preto tá náplasť. Poľutovala som ju a navrhla, nech si ho nechá vetrať, že sa tak rýchlejšie zahojí. A tým sa pre mňa krátka príhoda i ukončila. Potom prišla kolegyňa a porozprávala mi svoju verziu. Podšívkin brat bol chorý, a tak v družine spustila nárek (fingovaný), že je smutná a chce ísť domov. Kolegyňa jej vysvetlila, že to nejde. Pravdepodobne jej to nevysvetlila dosť rázne (inak to ani nejde), nuž si Podšívka povedala, že útek je najlepšie riešenie. Ak si niekto myslí, že pri 17 deťoch (z toho 20 divochov) sa zmiznutie jedného dá zaregistrovať hneď po 10 sekundách, kľudne ho pozvem na vizitu ... lebo niečo podobné mám už overené s mamami detí, ktoré sa nás často pýtajú, ako to s toľkými v tak malej miestnosti dokážeme vydržať!
Ale nazad ku Podšívke. Aby mal útek tie správne grády, rozhodla sa preliezť plot, šak tie dvierka v ňom sú iba pre okrasu a nudné typy, čo ich používajú. Nuž a pri preliezaní spadla. Na koleno. A hoci nebola "hruška zelená", rozbila si ho. Zostala sedieť na zemi a srdcervúco plakala. Objavil ju kolega, keď kontroloval dvor. Tak ju doviedol nazad ku kolegyni.
Včera sa mi Podšívka prišla pochváliť novými papučami. To som išla extra za jej mamou do reštaurácie, aby som zistila, či jej dcéra odovzdala odkaz odo mňa, že jej bývalé sa rozpadli. Správne som predpokladala, že ku mame sa odkaz nikdy nedostal.
(Keď som sa Podšívky pýtala prečo, prestrašene zaklipkala očami, ako ten, čo je prichytený pri čine a rýchlo hľadala odpoveď v pravom rohu miestnosti nad mojou hlavou, asi ju tam i objavila, keď veselo zašveholila ... lebo som to povedala otcovi. No to určite!)
Pochválila som jej papuče a jej najlepšia kamarátka len tak medzi rečou zahlásila - no vyzerá, že budú z ovčej vlny... A to nemala hovoriť! Podšívka jej poznámku okamžite spracovala ako trápenie zvierat. Normálne som na nej videla, ako priam programovo prechádza do fázy "som smutná a musím plakať". Doslovne nasilu tlačila slzy do očí a do toho rozprávala, že ona musí ísť domov. Tak som si ku nej kľakla a vravím:
- Nie. Slzy nechaj tam, kde sú. Strihanie vlny ešte žiadnej ovci neublížilo ... a nasledovala krátka prednáška o kolobehu života v prírode, ktorú som ukončila tým, že istotne nepotrebujem ďalšie rozbité koleno! Dievčatko sa otriaslo, podskočilo a s úsmevom sa šlo hrať s kamarátkami.
V ten deň o čosi neskôr ku mne opäť dobehla Podšívka a vraví, že videla Severanovu bundu dole v odkladacom priestore strát a nálezov. Vraj mu to oznámila hneď ako dorazil po vyučovaní do družiny a on spolu s Južanom bežali pre ňu. Pravidlom je, že i pri niečom podobnom sa musia u nás odhlásiť. Aby sme vedeli, kde sú. Pochválila som ju, že aspoň ona ma informovala. Spomínané odkladové miesto je o tri poschodia nižšie, takže istý čas trvá, kým veci pretriedia a zasa sa vrátia hore. Lenže oni sa nevracali. Moja pomocná sila nastupovala až o 15 minút, nuž som požiadala kolegyňu odnaproti, aby sledovala moju skupinu, kým ja pôjdem na prieskum. Pátracia akcia mi ani dlho netrvala. Tak tí dvaja výletníci cestou nazad objavili spolužiaka, čo nie je nahlasený v družine. Ten spolužiak držal v ruke "magnet", ktorým ich pritiahol ku sebe. Mobil. A ja som ich objavila, ako sa na ňom zanietene hrajú akúsi hru. Vyprášila som im kožuchy a nahnala ich tam, kde mali byť.
Prvá sa odohrala minulý týždeň. Dva dni som chýbala v robote, bo ma seklo. Keď som opäť prišla medzi svojich šarvancov, privítala ma Podšívka ukážkou svojho kolena. Vraj spadla a rozbila si ho, preto tá náplasť. Poľutovala som ju a navrhla, nech si ho nechá vetrať, že sa tak rýchlejšie zahojí. A tým sa pre mňa krátka príhoda i ukončila. Potom prišla kolegyňa a porozprávala mi svoju verziu. Podšívkin brat bol chorý, a tak v družine spustila nárek (fingovaný), že je smutná a chce ísť domov. Kolegyňa jej vysvetlila, že to nejde. Pravdepodobne jej to nevysvetlila dosť rázne (inak to ani nejde), nuž si Podšívka povedala, že útek je najlepšie riešenie. Ak si niekto myslí, že pri 17 deťoch (z toho 20 divochov) sa zmiznutie jedného dá zaregistrovať hneď po 10 sekundách, kľudne ho pozvem na vizitu ... lebo niečo podobné mám už overené s mamami detí, ktoré sa nás často pýtajú, ako to s toľkými v tak malej miestnosti dokážeme vydržať!
Ale nazad ku Podšívke. Aby mal útek tie správne grády, rozhodla sa preliezť plot, šak tie dvierka v ňom sú iba pre okrasu a nudné typy, čo ich používajú. Nuž a pri preliezaní spadla. Na koleno. A hoci nebola "hruška zelená", rozbila si ho. Zostala sedieť na zemi a srdcervúco plakala. Objavil ju kolega, keď kontroloval dvor. Tak ju doviedol nazad ku kolegyni.
Včera sa mi Podšívka prišla pochváliť novými papučami. To som išla extra za jej mamou do reštaurácie, aby som zistila, či jej dcéra odovzdala odkaz odo mňa, že jej bývalé sa rozpadli. Správne som predpokladala, že ku mame sa odkaz nikdy nedostal.
(Keď som sa Podšívky pýtala prečo, prestrašene zaklipkala očami, ako ten, čo je prichytený pri čine a rýchlo hľadala odpoveď v pravom rohu miestnosti nad mojou hlavou, asi ju tam i objavila, keď veselo zašveholila ... lebo som to povedala otcovi. No to určite!)
Pochválila som jej papuče a jej najlepšia kamarátka len tak medzi rečou zahlásila - no vyzerá, že budú z ovčej vlny... A to nemala hovoriť! Podšívka jej poznámku okamžite spracovala ako trápenie zvierat. Normálne som na nej videla, ako priam programovo prechádza do fázy "som smutná a musím plakať". Doslovne nasilu tlačila slzy do očí a do toho rozprávala, že ona musí ísť domov. Tak som si ku nej kľakla a vravím:
- Nie. Slzy nechaj tam, kde sú. Strihanie vlny ešte žiadnej ovci neublížilo ... a nasledovala krátka prednáška o kolobehu života v prírode, ktorú som ukončila tým, že istotne nepotrebujem ďalšie rozbité koleno! Dievčatko sa otriaslo, podskočilo a s úsmevom sa šlo hrať s kamarátkami.
V ten deň o čosi neskôr ku mne opäť dobehla Podšívka a vraví, že videla Severanovu bundu dole v odkladacom priestore strát a nálezov. Vraj mu to oznámila hneď ako dorazil po vyučovaní do družiny a on spolu s Južanom bežali pre ňu. Pravidlom je, že i pri niečom podobnom sa musia u nás odhlásiť. Aby sme vedeli, kde sú. Pochválila som ju, že aspoň ona ma informovala. Spomínané odkladové miesto je o tri poschodia nižšie, takže istý čas trvá, kým veci pretriedia a zasa sa vrátia hore. Lenže oni sa nevracali. Moja pomocná sila nastupovala až o 15 minút, nuž som požiadala kolegyňu odnaproti, aby sledovala moju skupinu, kým ja pôjdem na prieskum. Pátracia akcia mi ani dlho netrvala. Tak tí dvaja výletníci cestou nazad objavili spolužiaka, čo nie je nahlasený v družine. Ten spolužiak držal v ruke "magnet", ktorým ich pritiahol ku sebe. Mobil. A ja som ich objavila, ako sa na ňom zanietene hrajú akúsi hru. Vyprášila som im kožuchy a nahnala ich tam, kde mali byť.
(25.1.2018)