Vyrazili sme zavčasu, aby nás cestou nezhltol dvojhlavý drak menom ZÁCPA (rozumej dva jazdné pruhy víkendovo plnej garmisch-partenkirchenovskej diaľnice).
V tomto bode mi nedá nespomenúť jednu niekoľko sekúnd trvajúcu, ale veselú príhodu z cesty tam. Znenazdajky pred nami prudko zabrzdilo auto a my sme nechápavo pozerali na statného vodiča, približne tridsiatnika, ktorý vyskočil takpovediac z idúceho auta a zúrivo trhal zips na nohaviciach. Hanba-nehanba, hnal sa ku kríkom ozlomkrky ...
Poznáte ten efekt rozsvietenia žiarovky? AHA! ... a už sme sa s mužom iba pobavene smiali.
Ku koncu našej púte sme trochu zazmätkovali. Treba totižto nájsť správnu odbočku. Vďaka anjelom strážnym sme nenabúrali do auta, ktoré išlo za nami.
Nakoniec sme sa dostali na miesto, kde bolo treba nájsť už iba jedno voľné parkovacie miesto. V tom nám však zrak padol na magnet so šípkou: Leutaschklamm.
Všetko, čo má koncovku -klamm, patrí do mojej veľmi obľúbenej kategórie.
Diskusia sa nekonala žiadna. Obaja sme s mužom jednohlasne a takmer súčasne odsúhlasili zmenu programu. Ide sa v smere šípky. Ide sa do Rakúska!!!
Neuveriteľné, ale naozaj som vymenila dobrovoľne bez nátlaku čvachtanie v čarovnom jazere za kolmé skaly, zurčanie potoka, prechádzku po vzdušných chodníkoch vysoko nad roklinou a nádherný
vodopád v polovici túry. Že existuje, som v danom momente ešte ani len telepaticky nevytušila.
Keďže túto časť Álp označujú miestni za roklinu duchov a iných koboldov, mali sme cestou postarané o mnoho zaujímavostí a tabúľ s príslušnými vysvetlivkami. (Info pre prípadných záujemcov - vstup
do Leutaschklammu je/bolo zadarmo, platíte iba za parkovisko a to 5 €)
V polovici výletu sme si spravili krátku prestávku a po nej sa vybrali po jedinej platenej časti tejto trasy - priamo na spodku rokliny ku vodopádu. Je to vlastne odbočka z okruhu a kto nechce,
nemusí tam zájsť. (Cena za dospelého/dieťa 2 €/1 €)
Zažili sme teplotný šok. Kým "vonku" vyhriala vzduch žeravá guľa na statných 34°C, vnútri rokliny koboldovia Mrazíkovia skresali teplotu na 10°C. Husiu kožu som mala i na svojich šedivých
vlasoch.
(A zrovna vstupom musí bežať štátna hranica).
Ale zážitok to teda bol riadny. Na konci sme sa triasli zimou medzi miliónom rozprášených molekúl vody. A ten hukot valiacej sa vody ... wau.
A teraz si predstavte, že v tých výškach a na tých železách vás zastihne búrka. Ale taká riadna, že vám hromy-blesky svištia kolo hlavy. Nás zastihla na konci túry, krátko pred východom. Ani za nič na svete by som nechcela byť v koži tých, čo sa nachádzali niekde v prostriedku. Tam totižto nebolo úniku. Tam sa mohli výletníci iba ak modliť. Nech ich všetko zlé a mnohotisícvoltové obchádza.
