Čo by som im rada napísala

V poslednom období sa akoby roztrhlo vrece s pobláznenými ženskými, ktoré sa rozhodli v pokročilom veku +/- 50 porodiť dieťa a ja by som najradšej rad za radom prefackala všetkých doktorov, ktorí ich v tom egoistickom bláznovstve podporujú, resp. im ho umožňujú. Čo už, vidina ďalšieho sľubného zdroja peňazí mala a naďalej má silnejšiu moc než zdravý rozum! Lebo ak niečo podobné už nedokáže zariadiť príroda sama od seba, tak asi presne vie, prečo... to iba my sa v poslednom čase radi hráme na zdanlivo tolerantných a tvárime sa, že povolené je všetko!

Pred pár rokmi ma zastihol úplne nepripravenú mail od bývalej kolegyne. 
Pozrela som neveriacky na správu. Vraj Andy sa lúči. Akosi divne ma pichlo pri srdci, ale moja prvá, spontánna myšlienka, založená na osobných skúsenostiach, i tak znela viacmenej ironicky: no to iste! Kde by on našiel lepšie miesto???
Mail som otvorila až po chvíli. A jeho pravý obsah mi vyrazil dych.
Andy sedel dva roky priamo oproti mne. Statný to chlap. Taký ten typ, ktorého nič nerozhádže. Ani robota. Naše stoly boli spojené, preto som mnohé registrovala z prvej ruky. On vám za tým stolom radostne vegetil, usmieval sa na kolegov a všetky pracovné zadania bravúrne odignoroval. Keď sa dalo, zatajoval sa po telefóne dokonca na drzovku pred zákazníkmi.
Nik netušil, čo si celý deň zapisuje do ťažko identifikovateľných tabuliek na displeji počítača. S jeho projektami nemali absolútne nič spoločného. Alebo čo ustavične vyťukáva do mobilu. Viacerí ho medzi sebou tajne odhadovali na tipovacieho hráča s viac než silnou závislosťou.
A každý, kto musel pracovať na spoločnom zadaní s ním, pomaly ale iste šedivel. Alebo mu pod návalom hormónov tak vynadal, ako jedna práve tehotná kolegyňa, že nám ostatným prekvapením sklapla sánka, hoci mu v podstate vmietla do tváre iba čistú pravdu. Za nás za všetkých, čo sme zbabelo mlčali, bo to, čo stváral, bolo naozaj vrcholne nekolegiálne.
Navonok pôsobil dojmom dobráčiska, ktorý sa rád napapká, schuti zasmeje, rád si zanôti pesničku. Keď sme mu gratulovali ku narodeninám, bolo vidno cez "slzy na krajíčku" jeho neskrývané dojatie nad drobnou pozornosťou od nás.
Jedného dňa nám staršia kolegyňa prezradila - teda nám dvom najnovším - že jeho manželka tiež kedysi robila vo firme. Zo zdravotných dôvodov však musela činnosť predčasne ukončiť. Diagnóza: skleróza multiplex. V čase, keď som ja zakotvila vo firme, už sedela na vozíčku.
Podľa kolegyninej mienky aj kvôli tomu šéf privieral oči nad pracovnou morálkou svojho podriadeného.
Veď sa musel starať o ťažko chorú manželku a dve malé dcérky. Tie jeho školopovinné žabky ho aj zo dvakrát prišli navštíviť do roboty.
Andy podľahol v nemocnici po krátkom boji zákernej chorobe.
Stálo v správe a mňa zamrazilo. Nielen preto, že bol iba o rok starší odo mňa.
Hrdlo mi stiahlo a ja som čítala stále dokola tú istú vetu a márne v nej hľadala niečo iné. Niečo, čo neznie tak mrazivo a bez možnosti návratu... veď mal rodinu, čo ho veľmi potrebovala.

Neskôr som sa dozvedela, že bol kvôli chrípke na PN-ke zo dva-tri týždne. Na jeden deň sa vrátil do roboty, no prišlo mu zle. Myslel si, že chorobu poriadne nedoliečil, a tak sa prihlásila nanovo. Po kontrole u svojho lekára putoval okamžite do nemocnice. Diagnóza: leukémia. Skonal v priebehu týždňa.

Keď som si prečítala prosbu manželky, pripojenú ku koncu správy, plakala som ako malá. Prosím, nenoste mu kvety. Andy by si zaisto prial, aby ste sa s ním rozlúčili inak. Na truhle bude pripnutý kus bielej látky, vedľa nej fixky. Každý z vás mu môže napísať osobný odkaz na cestu na druhý breh...

O pár dní nato som bola na koncoročnej oslave z Michaelovej školy. Na lúke sme sa rozprávali s Heike, mamou spolužiačky, a reč sa zvrtla na inú moju bývalú kolegyňu. Z predošlej firmy. Jej muž tam tiež pracoval, i keď jeho pozícia bola riadne vysoko a na opačnej strane budovy, čím sme sa my dvaja vídavali málokedy. Šéfoval jednému oddeleniu a spadala pod neho celá Európa. Kedysi dokonca bývali v bytovke oproti nám. Ich dcéra bola o dva mesiace staršia od Michaela, a tak sme sa občas na materskej spolu s Heike v trojici s deťmi stretli a kočíkovali, húpali, piknikovali.
Zrazu si Heike spomenie, že už ju dávno nevidela. A v rovnakom momente jej niečo napadne a kladie mi otázku, ktorá mnou riadne zalomcovala po druhýkrát. Či som vedela, že jej muž nečakane zomrel.
Boli na dovolenke v severnom Taliansku. Tam mu vraj prišlo zle. Asi sám vycítil, že sa jedná o čosi vážnejšie, lebo sa ihneď rozhodol cestovať ku svojmu lekárovi v Mníchove. Domov dorazili v noci a ráno bol mŕtvy. Asi pred rokom. Navonok zdravý, úspešný, v najlepších rokoch.

Pred dvoma mesiacmi som zazrela v prvej záhradke našej bytovky postávať rodinku, čo jej oficiálne patrila záhradka druhá. Dovtedy som nikdy nezaregistrovala, že by sa práve títo susedia navzájom stretávali (ako napríklad ja s Laurou či Sárou). Väčšinou sa priateľstvá tvorili podľa veku a záujmov detí. Kto kedy s nimi navzájom sedel na pieskovisku či sa húpal na hojdačke. Spomínané mamy či otcovia sa tam nikdy nestretli. Medzi ich deťmi bol rozdiel takých päť- sedem rokov. Napriek tomu mohlo priateľstvo vzniknúť i inou cestou. Keď som ich však v záhradke zahliadla ešte zo dvakrát, pochopila som, že prvá rodina sa zaisto odsťahovala. Pri najbližšej príležitosti som sa pustila do reči s novou podnájomníčkou. A opäť som zostala ako obarená. 

- Mali sme šťastie, že sme našli väčší byt iba o záhradu ďalej. I keď to bola veľmi smutná náhoda.

- Oni sa rozviedli?

- Ty to nevieš? V zime sa jej znovu obnovil nádor v hlave. Šlo to veľmi rýchlo. Muž s dcérou tu nechceli zostať bývať. Jednak kvôli veľkosti bytu, jednak kvôli bolestným spomienkam.

To dievča je o rok staršie od Michaela...

Toto sú iba tri príbehy z celkového množstva, ktoré sa naďalej rozrastá. Mohla by som pripísať aspoň ďalších dvadsať. Od nás zo školy, z Michaelovho súboru, z kruhu rodiny či bývalých spolužiakov, ale na dnes stačilo.

Je to nepríjemné pocítiť bez akéhokoľvek varovania pomaly sa blížiaci koniec. Cez konkrétne osoby, lebo to nie sú nič nehovoriace mená z posledných strán novín v oznámeniach o úmrtí, to sú moji známi, moji rovesníci ... v podstate v plnom rozkvete, ako sa vraví.
Keď som sa kedysi s prvým šokom podelila cez skype so známou (o rok odo mňa staršou), zamyslene zareagovala ... éra otvárania radostných oznámení o svadbe či narodení bábätka sa skončila... nastúpila tá nasledujúca. Kde sa namiesto kvetov nosia vence a slzy radosti vystriedajú slzy smútku.

Osobne nevidím nič skvelé v pokroku medicíny, ak sa chce hrať na novodobého bociana a nehľadí s pokorou na isté pravidlá. Čoraz častejšie stretávam či spoznávam siroty po dosť mladších rodičoch v porovnaní s tými päťdesiatničkami, ktoré tu po strate jedného z nich zostávajú s hlbokou ranou v duši, lebo niekto si možno tiež kedysi myslel, že prírodu má pod kontrolou. No nemá.

Áno, generácia predo mnou sa dožíva vyššieho veku, ale vieme s istotou povedať, ako dopadneme my? S tým, ako sme si zasvinili životné prostredie, ako sme termínovo upachtení, ako nezdravo žijeme, že nás kosia infarkty a iné pliagy, ako si diletantsky kynožíme nielen faunu a flóru, ale i základné zdroje na prežitie... a s kopcom iných, radšej nevyslovených výkričníkov, to nevyzerá pre nás najružovejšie.

Žiť v súlade s prírodou sa nám ako celku už asi nikdy nepodarí. Podľa neklamných indícii sa nám už dávnejšie vymkli z rúk mechanizmy, čo sme neuvážene spustili. Ani môj nečujný výkrik neprinúti nikoho zmeniť zmýšľanie, ale ja mám v tejto chvíli dobrý pocit, že som aspoň sem napísala, čo si myslím a nebudem stádovo pritakávať tomu, čomu som zásadne proti!