6.10.2017
Blížila sa tá takzvaná "padla" a mne pri pohľade na čierňavu za oknom napadlo, rozohrať s deťmi drobnú stávku.
- Teraz sa všetci pozrite na tú hrôzostrašnú oblohu a každý z vás si zatipuje, či dnes prídem domov mokrá alebo suchá! Vaše tipy si zapíšem a za každý správny dostane jednotlivec bod do vianočnej
tomboly.
Ukončenie stávky znamenalo - sedem hlasov za mokrú, iba tri za suchú.
- A čo tipuješ ty? - spýtalo sa ma niektoré z detí.
- Samozrejme, že za suchú. Veď hádam nechcem zmoknúť.
- Tak si tiež zapíš svoj hlas do listiny.
A len čo som to urobila, spustil sa prudký leják. Deti, čo tipovali "mokrá", si podskočili radosťou, no ja som sa nedala zastrašiť. Veď zázraky sa dejú... a motyky pravidelne strieľajú.
Vyšla som na dvor, keď moja kolegynka práve tlačila svoj bicykel do kumbálu pre zamestnancov. Necítila sa dobre a pri pohľade na mrazivú smršť sa rozhodla radšej cestovať domov mestskou hromadnou.
- Ty vari ideš na bicykli?!? - pozrela na mňa obdivne.
- Čo už... idem.
A v tom momente vstupuje na scénu opäť môj Afričan. Zvyčajne chodieva domov s bratom, ale ten chodí od minulého piatku na šerm, a tak mal ísť domov sám.
- Ale ja nechcem - zatiahol plačlivo a nehol sa z miesta.
- Ty tu nemôžeš čakať, mama bude mať strach, kde si.
- Ale ja počkám radšej na brata.
Takto sme sa tam chvíľu naťahovali, než som vybrala mobil a zavolala ku ním domov.
- Pozri, kým som tu s tebou stála, aj pršať prestalo. Ja tuším nakoniec vyhrám stávku.
Očičkami skontroloval situáciu na okolí a na tvári sa mu rozľahol ten jeho povestný úsmev, ktorý roztápa ľadovce.
- Ešte určite bude pršať - zahlásil lišiacky.
A ja som sa celú cestu domov usmievala. Pod pršiplášťom, ale suchá!!!
Bicykel som schovala do pivničnej bicyklovej garáže a zbehla ešte po fľašu bazového sirupu do našej pivnice. Keď som vyšla hore, hľadela som na nasledujúci prudký leják za sklami vstupnej brány.
Je mi ľúto deti, stávku som tentokrát vyhrala. Našťastie.
A nech mi nik nevraví, že neexistujú dobré víly!!!