Ako rozprávajú Židia po slovensky?

Kolegyňa má časť rodiny vo Švajčiarsku a po poslednej návšteve v Zürichu mi nadšene ospevovala knihu, ktorú jej požičala teta.

Zapamätala som si, že v dlhšom názve je aj židovské označenie pre "nežidovské" ženy.

Ešte z detstva si živo spomínam na predsudky pospolitého ľudu ohľadom niektorých charakteristických znakov a povahových čŕt, podľa ktorých sa vraj predstavitelia tohoto národa dali dobre identifikovať.

Na našej ulici žili dve židovské rodiny - jedna liberálna, druhá ortodoxná. A práve ku tej druhej chodievali návštevy z celého sveta a pre mňa ako dieťa to v časoch socialistických bolo čosi nevídané, celkom iný svet. Odevy, účesy, správanie. No obe tieto rodiny rozprávali skôr maďarsky, po slovensky iba ak sa inak nedalo a to dosť skomolene.


A potom, o pár rokov neskôr som istú dobu pracovala v židovskej rodine - ako študentka som sa v Mníchove starala o starčeka, ktorý sa zhodou okolností narodil na Slovensku, a preto sme si asi hneď padli do oka a veselo sa zabávali v rodnej reči. No on rozprával ako rodený Lipták. Ľúbozvučne. A tiež si ozlomkrky strieľal z "vlastných" (Dušička, vy dnes nemáte chuť na jedlo? No to ste potom u mňa vítaným hosťom a zoberte si hneď dvojitú porciu! Viete, my Židia sa neradi delíme a preto radi ku sebe pozývame ľudí, ako ste vy...), a tak som vďaka jeho rodine spoznala tiež dve tváre. Tá druhá, obchodnícka, patrila jeho synovi. A ten už slovensky vôbec nevedel.
Kolegyňa bola knihou preto tak nadšená, lebo ju napísal Žid a on sám si božsky strieľa zo svojich súkmeňovcov, opisovaním ich zvykov a každodenného života. Ale väčšinou to tak býva, že iba predstavitelia istých skupín si môžu zo seba strieľať, ak by to spravil niekto iný, riskoval by pobúrenie zvyšku sveta nad vlastnou netolerantnosťou či podobnými nízkymi vášňami a pudmi.

A tak som sa rozhodla, že si knihu zadovážim. Rozhodnutie prišlo spontánne, nuž som nechcela čakať v piatok na pondelok, keď ju opäť uvidím, ale rozhodla som sa využiť služby googlovské. Stačilo zadať správne indície a názov spolu s autorom som zjavil okamžite na displeji.
Wolkenbruchs wunderliche Reise in die Arme einer Schickse.

Na moje prekvapenie ju mali i v malom kníhkupectve, kam som zašla, kým bol syn na tréningu džuda. Listovala som zbežne stránkami, niekde sa i začítala do textu a pri pokladni sa spýtala personálu, či ku knihe potrebujem špeciálny slovník. Mladé žieňa oproti mne ma presvedčilo, že je to jedna z najlepších kníh, ktorú v poslednom čase prečítalo a že i jej robili prvé strany problém, ale so slovníkom na konci knihy si po čase privykla na švajčiarsky dialekt zmiešaný s hebrejskými výrazmi.

A tak už pár dní usilovne lúštim. Častokrát sa sústredím na zvuk slova z papiera, predstavím si, čo by som ku nemu priradila z nemčiny, ak by to vyslovil Bavorák a väčšinou sa mi podarí identifikovať význam. No a na špeciálne výrazy je k dispozícii slovník vzadu.

Objavila som tam napríklad výraz keschene (kešeňa) alebo chawer (maď. haver - kamarát) a vďaka takejto rečovej prepojenosti s učením sa hebrejských výrazov sa posúvam pomaly dopredu. Pomaly preto, lebo ak sa jeden deň niečo naučím, na tretí to zasa zabudnem. (Asi i preto, že autor píše polovicu podstatných mien s malým písmenom, polovicu s veľkým a ja som zatiaľ stále neprišla na systém, prečo a ako... o to viac sa musím sústrediť pri predstavení si zvuku a hľadaní ekvivalentu v spisovnej nemčine.)

V jednej scénke hlavný hrdina opisuje, aké sú najobľúbenejšie "želania" jeho mamy, keď sa na niekoho hnevá: nech mu vypadnú okrem jedného všetky zuby! A ten posledný nech mu zostane iba preto, aby ho malo v ústach čo bolieť ... (voľný preklad)