12.12.2016
Som rada, že život "Papagájov" funguje ako funguje. Tak sa volá naša družinárska skupina o počte troch dievok a siedmych mládencov. Samozrejme, že sa sem-tam vyskytnú nejaké konflikty, veď kde by neboli, no napriek všetkému deti držia ako celok pokope. Aj z toho dôvodu sa dosť často hrajú spoločne. Chlapci s dievčatami. Dokonca i futbal.
Minulý štvrtok už junáci naháňali loptu po ihrisku, keď za nimi docupitala Paula s Karin v závese. Annu práve vyzdvihla mama. Vonku bolo príjemne, dievčatá vtedy najradšej behajú bez vetroviek. Hrajú sa na kone, skáču cez prekážky a chápem, že im je potom horúco. Máme ale zavedené pravidlo: ak sa hýbu, môžu sa vyzliecť. Akonáhle sa zastavia na dlhšie, musia zasa vetrovky natiahnúť. No a ich tá hra na kone po čase omrzela, možno i preto, že zostali iba dve, ale vetrovky si tiež nechceli obliecť. Tak rýchlo rozmýšľali, ako pravidlo obísť. Zachránil ich pohľad na spolužiakov.
- Môžeme s vami hrať futbal?
A hneď sa aj zaradili. Karin nie je kamoška s loptou, a tak iba pobehovala po obvode ihriska a udržiavala bezpečnú vzdialenosť medzi sebou a ňou. Zato Paula, najmenšia zo skupiny, sa vrhala oduševnene do centra bojiska, no zakaždým akonáhle zbadala, že lopta letí priamo na ňu, zvýskla v najvyššej tónine a stiahla sa rýchlo do klbka, ako keď ježko vycíti nebezpečenstvo alebo spravila efektnú otočku vzad a prchala kade ľahšie. Stáť pri ihrisku, tak sa popukáte od smiechu i vy nad ich znaleckými komentármi, čo sa ako má/nemá robiť vo futbale.
Po istom čase sa Paula rozhodla zmeniť pozíciu z klbkového, výskajúceho útočníka na výskajúceho brankára. Chlapci napodiv neprotestovali, v zápale hry si totižto nestihli všímať jej vlastný, (skutočnými futbalistami) nenapodobiteľný štýl hry.
Lenže v bránke sa skôr stojí, než behá. Tak som na ňu zamávala, že si musí navliecť bundu.
- Nie, Katarína, pozri, ja sa i tu stále pohybujem... aha, takto.
A začala v bránkovisku poskakovať, ako by ju postrelili z brokovnice, pričom ďalej pozorne sledovala zápas.
V duchu som sa šla na nej ušúlať. Po chvíľke na mňa zabudla a zostala stáť.
- Paula, ja ťa stále vidím.
- Aaaach - zahundrala nahlas, potom sa začala vyškierať a znovu skákať.
Tvárila som sa, že idem preč a tajne ju sledovala spoza kríku. Od únavy už nevládala. Zistila, že podcenila ťarchu aktívneho pohybu. Pozrela na miesto, kde som stála pôvodne a keď ma nevidela, vydýchla si a opäť prestala.
Zjavila som sa z opačnej strany.
- Ok, tak už idem - vzdala boj so mnou a začala vykrikovať na chlapcov - Okamžite prerušte hru!!! Počujete! Zastavte sa! Idem si obliecť bundu.
A len tak zmizla z brány. Cestou k bunde mi tajnostkársky vraví:
- Katarína, nepovedz to nikomu, ale ja držím s tým druhým družstvom. Preto všetky lopty púšťam dnu!