Michael bol pozvaný na oslavu narodenín svojho najobľúbenejšieho spolužiaka a vďaka zhonu posledných dní či dokonca týždňov som akosi nestihla ísť kúpiť darček včas. Rozumej - na poslednú chvíľu som naklusala s jazykom po kolená do nášho hračkárstva a očami hľadala narodeninový košík. Márne. Nevedela som, či už je jeho obsah rozpredaný, alebo či vôbec niekedy existoval. A klasika číslo dva: mobil som síce mala so sebou, ale vybitý. Takže spojenie s rodinou oslávenca a následná pomoc z jej strany sa nekonala.
Viem, že Justin zbožňuje futbal, ale to je asi tak všetko. Babo raď. Behala som po schodoch hore dolu a na každom poschodí hľadala, zvažovala, prezerala, vyberala z regálu, vkladala do regálu, niekoľko krát dokola ... už som bola nervózna sama zo seba ... až som sa konečne rozhodla pre finálny darček.
Zišla som na prízemie ku pokladni, zaplatila a v tom momente som si všimla nad hlavou predavačky ďalší košík, na ktorom svietilo meno Natalie.
Bože, veď tam máme namierené na budúci týždeň!
A tak som poprosila predavačku, nech mi ho podá. Že zabijem dve muchy jednou ranou. Za mnou stála ďalšia pani, ktorá chcela zaplatiť a miesta tam nie je veľa, nuž som vzala košík s darčekmi do náručia a presunula sa o kúsok ďalej. A vtedy sa to stalo. Z koša vytŕčala zimná čiapka. Vedela som, že tá u mňa šancu mať nebude, ale na druhej strane mi zavadzala pri prehliadke zvyšného obsahu. A tak som si ju nejakým nedopatrením strčila pod pazuchu. Spokojná so svojim výberom som zo svojho stanoviska podala pokladníčke druhú voľbu, zaplatila potrebnú sumu a šťastná z úspešnej kúpy sa vybrala naspäť ku autu. Lenže tá čiapka chcela ísť so mnou. Koťuha akási!!! Ani nepípla, hoci ten alarmový krúžok sa jej hompáľal na jednej strane. Ona radšej čušala v záhyboch mojej vetrovky ako voš pod chrastou!!!
A ja som nič netušiac vyšla na ulicu. Nachádzala som sa riadny kus od obchodu, keď som si zrazu prehodila veci z jednej strany na druhú a vtedy ju objavila. Pozerám na ňu ako teľa na nové vráta a začína sa mi rozvidnievať. Urobím otočku o stoosemdesiat stupňov, bežím naspäť a prekvapenej predavačke v hračkárstve vysvetľujem, že ja tú fialovú nezbednicu vôbec nechcem, že to ona sa na mňa prilepila a mlčala pri ceste z obchodu.
Nakoniec sa mi predavačka síce poďakovala, aby vzápätí vymenila alarmový číp, ale ktohovie, ako by to skončilo, keby ...
Ani pomyslieť. Asi by som nikoho nepresvedčila, že ja som si ich čiapku pod svojou pazuchou vôbec nevšimla/neuvedomila, ako pevne som stískala zvyšok nákupu.
Anjeli moji strážni to zasa raz mali u mňa k dobru!!! A odvtedy si povinne kukám pod pazuchy, keď vychádzam z obchodu :-D