Usilovnosť a vytrvalosť sa vypláca

Dnes mi kolegyňa prerozprávala príhodu s Afričanovym bratom. Na rozdiel od mladšieho súrodenca nenavštevoval škôlku, ale musel nastúpiť priamo do školy. Tým pádom bol najprv v zmiešanej triede pre cudzincov, aby sa naučil jazyk. Obdivujem tie učiteľky, čo s nimi pracujú. Babylonská veža je ništ oproti tomu.

Raz som na dve hodiny zastupovala kolegyňu v jednej z dvoch týchto tried u nás na škole. Ja, duša naivná, som si pripravila program, čo všetko s tými detvákmi budem robiť a už po troch minútach som zistila, že s nimi nebudem robiť nič. Z desiatich prítomných detí som napočítala asi deväť rôznych národností a ani jedno z nich neovládalo nemčinu. Maximálne pozdrav, poďakovanie ... a rozumeli mi, keď som kapitulovala vetou, že ideme teda na dvor.

Nuž ale naspäť ku bratovi. Riadne kvítko medové...
A že zasa vyvádzal, zobrala mu včera kolegyňa pokemonové karty ako zálohu. Aby prišla mama do školy, že sa s ňou chce porozprávať.
Dnes na dvore sme spoločne donekonečna počúvali jeho otázky, kedy dostane karty späť.
Potom šli hore na úlohy. Kolegyňa nepoznala presné znenie zadania tej dnešnej. Jeho trieda mala okrem iného napísať čísla od jedna do tisíc. Čo kolegyňa netušila, mali si to rozdeliť na niekoľko dní. Ona si však myslela, že to musia stihnúť za jedno popoludnie.
Rozmýšľala, ako správne motivovať chlapcov (veď ich pozná). Nakoniec im oznámila, že kto stihne zadanie spraviť, dostane od nej prekvapenie.
- Dostanem späť karty? - zvolal nadšene hlavný hrdina príbehu.
Chvíľu zvažovala, ako zareagovať. Potom pristúpila na dohodu.
Chlapci si sadli a začali písať. Postupne po jednom vypadávali z hry.
Iba ON sa držal do konca. Do tisícky! Za šesťdesiat minút.
Klobúk dolu  ... a domov šiel s kartami.
Lebo usilovnosť a vytrvalosť sa vypláca.