Anthem of Praise

Včera som "donútila" Michaela ísť so mnou na zborovú skúšku. Počas školy máva v utorok svoj vlastný zbor, ale sú prázdniny, a tak chlapcom jedenkrát dopriali (akože) voľno.
Naša dohoda znela, že po istom čase smie odísť domov. Nuž sa po hodine aktívnej účasti zodvihol, rozlúčil a pobral kadeľahšie za svojimi aktivitami (asi sa bál, že ho na konci budú nútiť spievať sólo, lebo už padali podobné návrhy).

Zrazu sa krátko po jeho odchode vo dverách zjavil nový návštevník. Všetci sme nechápavo hľadeli na obraz neznámeho chlapíka, ktorý sa ťažko dýchajúc a sťažujúc na množstvo schodov "vyštveral" na prvé poschodie. V oboch rukách zvieral francúzske barle.
Podobné zjavy vidí človek na uliciach pravidelne. Často sedia na chladnej zemi, pred sebou papierový či plastikový pohár od kávy a vedľa papier so sprievodným slovom. Neznamená to odsúdenie za jeho vzhľad, lebo každý vzhľad za sebou skrýva nejaký príbeh - je to iba krátke vysvetlenie, prečo naň zrazu dopadlo toľko zvedavých, ba priam nechápavých pohľadov.
On sa iba slušne pozdravil a spýtal, či si ku nám smie prisadnúť. Vraj pod oknami už istú chvíľu načúval a spev ho tak očaril...

Nestihol ani dopovedať, keď mu naraz dve zboristky priniesli stoličku, aby si sadol do "prvého VIP" radu.

Netvrdím, že taká zborová skúška je práve miestom, kde sa dá zažiť skutočný umelecký zážitok - veď tým, že sme zmiešaný, osemhlasný zbor, musí dirigentka jednotlivé takty či sekvencie prechádzať s každým hlasom zvlášť a to nehovorím, ako nás dookola driluje výslovnosť anglických textov, keďže je rodená Američanka. Ale ... ale náš hosť mal šťastie. Včera totižto krátko pred ním a iba na časť skúšky prišli i dirigentkina dcéra (sólistka) s mužom (vraj jeden z nášho niekoľkočlenného sprievodného bandu - ja sama som zatiaľ zažila iba dvoch, gitaristu a on bol včera ten druhý, kontrabasista), a tak sme viacmenej tú časť skúšky mali ako koncert pre jednu osobu. Pre mňa samotnú bola nová skúsenosť zážitkom. Teda spievať za sprievodu klavíru a kontrabasu.

Keďže stojíme v polkruhu, mala som možnosť pozorovať jedným očkom neznámeho návštevníka. Na jeho tvári sa rozhostil tak blažený výraz, akoby práve vyhral menšiu sumu v lotérii. Vrámci piesní niekedy tlieskame i gospelovo do taktu a on sa s radosťou pridal. Ani nohy mu neobsedeli pokojne. Takisto neodolali strhujúcim taktom a zdalo sa mi, že v časti refrénu spieva s nami. Vypomohol si zväčšenými textami, ktoré stoja vždy naporúdzi medzi dirigentkou a nami na stojane.

Michael mi potom doma prezradil, že si ho všimol pri odchode predo dvermi, ako načúva. Pravdepodobne bol jeho odchod podnetom, prečo sa neznámy odvážil ísť hore, i keď mu cesta po schodoch nepadla zaľahko.

V tú noc sme minimálne dvaja zaspávali s príjemným pocitom na duši. On zo zážitku a ja z jeho nefalšovanej, priam detskej radosti.