(3.diel v príprave)
Faber est suae quisque fortuna ... alebo Každý je strojcom svojho šťastia
Život nemusí byť jednoduchý,
Len nech nie je bezobsažný.
Lise Meitner (... by mala zo mňa radosť)
Predslov
Dva dni po tom, čo po prvýkrát do tlače putoval druhý diel, som zašla na raňajky ku svojej talianskej susede. Že ladíme na dosť podobnú nôtu - v jej prejave je iba o čosi viac crescenda - mi bolo jasné už pri zoznámení. Vďaka našim prvorodeným a ich spoločným hrám na pieskovisku pred domom prerástli obojstranné sympatie v skutočné priateľstvo. Snažíme sa ho prehlbovať aspoň raz za mesiac pri plne prestretom stole. Ranné kávičkovanie dvoch zhovorčivých materí, pri ktorom preberáme najaktuálnejšie témy zo dvora i spoza humna, nech vieme, čo sa aktuálne deje kolo tej druhej.
Na jej otázku, čo mám nového, som v skratke a pravdivo zhrnula posledné, pre mňa dosť stresové hodiny. Len čo začula magické slovíčko kniha, začala mi snáď po stýkrát klásť otázky ohľadne zápletky, aby som jej znovu a opäť prerozprávala napínavé detaily z príbehu a zopakovala, ako sa vlastne skončil.
Nemusím vám vysvetľovať, že nie je vôbec ľahké pretlmočiť celý obsah vrámci jednej návštevy, ani keby sme raňajky predĺžili na brunch či dokonca večeru, ani tak nie. No napriek tomu som sa pustila do rozprávania.
Suseda híkala - ona to ovláda tak správne južansky - a potom sa podelila o príbeh svojej kolegyne, ktorú matne poznám z videnia.
„Katy, to snáď ani nie je pravda, ale akoby som počula rozprávať Iris. Navlas rovnaké výhovorky, len trochu pozmenený dej. Nezabudnem na moment, keď mi prvýkrát nadšene ospevovala svoj nový objav. Nebolo minúty, kedy sa nerozplývala nad tým jej skvelým supermanom. Čo ale dotyčný zabudol prezradiť, tiež mal kdesi pri Mníchove záväzky. Manželku a dve deti. Im tvrdil, že chodí na služobné cesty, pritom trávil čas s Iris. A jej navrával tú istú rozprávku, len naopak, keď sa venoval rodine. Dokonca si spolu prenajali byt kdesi smerom na Augsburg. Keď zašli počas leta do Francúzska, kupoval vlastným deťom darčeky a tvrdil, že sú pre synovca a neter.“
„Chápem, tiež sa hral na skvelého strýčka...“
„Mhm. Lenže ich príbeh sa skončil oveľa tragickejšie. Stalo sa to na konci novembra. Iris mi zrazu iba oznámila, že na štyri týždne odchádza dovolenkovať na Madagaskar. Samozrejme, s ním. Ešte i dnes si živo spomínam na okamih, keď mi zazvonil mobil. Sedela som u šéfa na porade a práve sme preberali niečo dôležité. Na displeji som zazrela jej privátne číslo. Chvíľu som naň hľadela nechápavo, kým mi nedošlo, že sa asi prihodilo niečo nečakané. Veď mala spoznávať krajinu kdesi na druhej strane zemegule a nie sedieť na telefóne u seba doma. Prerušila som jednanie a oznámila šéfovi, že ten hovor musím bezpodmienečne prijať. Ešteže je to tak skvelý a chápavý človek a nijako neprotestoval.“
„Ty, tuším, ukecáš i čerta,“ prerušila som ju pobavene.
„Noo...,“ pozrela na mňa s previnilým úsmevom a pokračovala. „Vyšla som na chodbu a z druhej strany spojenia sa ozval srdcervúci nárek. Minútku dve trvalo, než sa prestala zajakávať, ukľudnila sa a rozpovedala mi, čo sa vlastne stalo. Tri hodiny pred odletom ešte trčala doma a netrpezlivo čakala na neho. Mal iba pobaliť nejaké veci z ich spoločného bytu a priniesť ich aj s jej pasom. V dohovorený čas nebolo po ňom ani chýru, ani slychu. A ani vidu. Neozval sa ani neskôr.“
„A kam sa tak odrazu vyparil?“ nechápavo som na ňu pozrela.
„Nevyparil. Umrel.“
Ďalej nestihla dopovedať, lebo som jej rozprávanie náhle prerušila prekvapeným zvolaním. „Čože??? A koľko mal vlastne rokov?“
Pri poslednej otázke som akosi automaticky - a v podstate chybne - vychádzala z predpokladu, že asi teda musel byť o čosi starší.
„Niečo po tridsiatke, maximálne tridsaťpäť. Na diaľnici, lepšie povedané na vjazde na ňu dostal nečakane infarkt. Auto vyletelo zo zákruty a prevalilo sa na strechu. Privolaný lekár skonštatoval už iba okamžitú smrť. Dozvedela sa to o niekoľko hodín neskôr. Keď pri dverách jej mníchovského bytu nečakane zazvonili policajti.“
„Ach, zasa tí policajti...“
„Našli u neho v aute predsa jej pas, letenky, nejaké to ženské oblečenie. Kým si dali dokopy správny obraz, informovali ako prvú manželku. Tá nechápala, čo za kufor s cudzími handrami jej strkajú pod nos. O milenke dovtedy nič nechyrovala. Presne tak isto ako milenka o manželke. Iris sa po ich návšteve psychicky zosypala. Ani na pohreb nesmela ísť, ani do bytu sa nikdy viac nedostala. O to sa postarala jeho zákonitá. Trvalo dlhú dobu, než sa obe zo šoku ako-tak spamätali. Iris vyhľadala dokonca odbornú pomoc, aby nejako ten chaos v hlave spracovala.“
„Tak sa mi zdá, že fenomén starostlivých strýčkov je v podobných prípadoch medzi mužskou populáciou relatívne obľúbeným krycím manévrom. Si predstav, mne po vyjdení prvého dielu jedna čitateľka celkom presne odtipovala hlavnú dejovú líniu druhej časti. Odôvodnila to vetou, že pri čítaní tej prvej nadobudla pocit, že píšem o nej. Aj deti boli, ak som správne zachytila jej reakciu, od manželovho staršieho brata! Vymysleného. Národnosť pri podobných hereckých výkonoch nezohráva pritom žiadnu podstatnejšiu úlohu. Spolu s tvojim príkladom som z ôsmich prípadov narátala už šiestu v poradí. Myslím tú národnosť. A tak sa mi zdá, že nebude posledná.“
Na upresnenie: okrem Rahmiho sa v ostatných spomínaných prípadoch jednalo o pravých Stredoeurópanov, vychovaných v kresťanskej viere. To len aby nedochádzalo k chybným či unáhleným záverom. Aj oni podľa svätého prikázania milovali svoje blížne. Pre istotu minimálne dve.