V škole u Michaela organizovali bazár s detskými vecami. Všetkých rodičov z triedy obehol mail s prosbou o príspevok do bufetu vo forme koláčov. Nemala som času nazvyš, vlastne som nemala
žiaden čas, ale povedala som si: prispej dievča aspoň obyčajnou bublaninou, nabudúce si možno nenájdeš čas už ani na ňu!
A tak som nakúpila suroviny, cesto vyliala do formy a pri pečení dokonca nič nespálila, ako to v podobných stresových situáciách býva nepísaným pravidlom. Ráno hotové odniesla pred školu.
Pred skonom v žalúdkoch kupujúcich a predávajúcich som bubline vybavila poslednú, rozlúčkovú jazdu Mníchovom. Dala sa totižto odovzdať až o druhej poobede a vtedy som ja nemohla. Nuž ju
priateľ spolužiakovej mamy vyzdvihol, odniesol na dohovorené miesto B, aby sa o druhej konečne dostala s inou mamou naspäť do školy.
Po skončení bazáru som i ja šťastne dorazila na miesto činu. Poslední predávajúci balili zvyšky svojich vecí. Podišla som k jednému z nich a spýtala sa, kde je rozložený bufet s
občerstvením.
Poslal ma do najvzdialenejšieho kúta dlhokánskej chodby. Keď som sa konečne dostala k prázdnym a poloprázdnym formám, pohľadom som hľadala tú svoju. Je taká špeciálna, takže sa ľahko
identifikuje aj v množstve rôznych, sebe podobných nádob. No a bublaninu tiež nik v Nemecku nerobí, rozumej iné národnosti, aspoň ako som doposiaľ stihla odpozorovať.
Zazrela som ju za pár sekúnd a pohľad mi okamžite spočinul na jej okraji.
Niekto bol tak drzý, že si tam dovolil nalepiť ceduľku s menom! Ale nie mojim!!!
Už už som vystrela ruky, že si ju zoberiem, keď tu ma zrazu ktosi predbehol.
No to snáď nie! Tá vysoká pani sa naozaj nezdá!!!
Ešteže som načas prišla. Inak by zdúchla s mojou bublaninou a hlavne tou špeciálnou formou.
- Moment! To je moje! - vrhla som sa ku nej, aby som ju pristihla priamo pri čine a vzala jej corpus delikti.
Udivene na mňa hľadela a prekvapene dodala: tá je ale moja!
- Ste si naozaj istá??? - spýtala som sa jej prísnym hlasom a v duchu krútila hlavou, že čo to dnes za opovážliví ľudia behajú po svete.
Asi po troch sekundách, keď sme obe tuho zvierali formu s nešťastnou bublaninou, zodvihol jeden z bufetárov náhodne nejaký prázdny plech ... a čuduj sa svete - tam druhý, navlas dvojičkovsky
rovnaký výtvor. Mali sme presne ten istý plech, presne ten istý hnedý papier na pečenie ako podklad, presne tú istú farbu bublaniny, a tak sme sa i narovnako začali smiať. Neskôr mi napadlo,
že dotyčná neznáma je asi jedna Slovenka, ktorá na našej škole učila angličtinu a vďaka pôvodu svojich predkov tiež teda pozná bublaninu (videla som ju predtým iba raz a ona vyrastala v
Nemecku, preto hovorí ako rodená Nemka a slovensky skôr s akcentom).
Nejako podobne som sa raz takmer vrhla na jednu pani, ktorá mi za bieleho dňa pred obchodom chystala vlámať do môjho auta! Už otvorila dvere a mne sa srdco rozbúchalo ako kostolný zvon pri pohľade na jej drzú nohu, ktorá sa dotkla mojej podložky pod nohy! A zatiaľ to moje autíčko stálo schované za veľkým radom kríkov presne za tým jej. Isto už tušíte, že i oni vyzerali ako dvojičky a z miesta, kde som v danom momente stála, sa moje drobátko nedalo vidieť.