Finove a Patríciine rozkošné mačence si ma získali okamžite. To väčšie a prítulnejšie bolo trojfarebné s prevládajúcou bielou podkladovou farbou, to druhé čierne s bielym fľakom na krku. Ale musela som ich mať vždy pod kontrolou. Keď som odomykala byt, zatiahla som najprv dôkladne brucho a v tvare tenkého prútika prekĺzla úzkou škárou medzi dverami a k nim prislúchajúcim rámom, okamžite ich za sebou zabuchla a zároveň skontrolovala, či i napriek mojim opatreniam chlpaté klbká nedezertovali z bytu. Stáli totižto vždy pripravené na bleskový útek z opačnej strany dverí.
Akonáhle dokončili vstupnú kontrolu na identifikovanie votrelca, ktorý došiel bez ohlásenia do ich kráľovstva a vyrušil ich tak pri hrátkach, pokračovali vo svojich nezbednostiach ďalej, pretože zistili, že to som predsa IBA ja. Vôbec sa mnou nenechali rušiť. Keď nebodaj prišiel domov i Fin, nahodili dôkladne natrénovaný mačací úsmev číslo päť, jemne zamňaučali na privítanie a bežali zaujať pozíciu, pri ktorej si boli stopercentne isté, že im prísny boss nevypráši kožuchy.
Pripadala som si v ich spoločnosti ako „skrytá kamera“, ktorá smie vidieť naozaj všetko a neraz mi pri pohľade na ich artistické výkony vlasy dupkom stavali. Práve vďaka nim padlo neskôr i moje rozhodnutie, že v živote nechcem mať v byte zatvorené mačky, ktoré si nemôžu aspoň raz za deň vybehnuť von a ostriť svoje pazúriky na kmeni ozajstného stromu v záhrade, ktoré smutne pozorujú vtáčikov za sklom ich prepychového väzenia a pojem myš je pre nich tzv. mačací science-fiction.
Jedného krásneho slnečného dňa som si ako zvyčajne plnila svoje povinnosti. Ani neviem ako, ale zrazu som zistila, že mi jedno z tých dvoch roztomilých stvorení chýba. To čierne. Srdce mi začalo byť ako kostolný zvon na poplach a ja som začala splašene pobehovať po celom byte. Dokonca som vybehla na schodište v domnienke, že ono snáď zdúchlo kľúčovou dierkou!
„Preboha, kde si? Veď sa ukáž!“ prosebne som vyvolávala a vydávala všetkým známe zvuky na privolanie zdomestikovanej šelmy. „Tsstsstsstssss. No kde si? Veď si sa nemohlo prepadnúť pod zem!“
Zrazu som zachytila naozaj jemnulinké zamraučanie. Zvukovú halucináciu som okamžite zo zoznamu možností vylúčila, ale určiť polohové súradnice som si veru ešte netrúfala.
„Veď ešte mňaukni a poriadne nahlas, inak ťa asi neobjavím“, točila som sa v obývačke ako kolotoč na jarmoku a čakala na akúkoľvek odpoveď. A odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Dokonca som mala pocit, že naberá na intenzite.
A odrazu ma osvietilo!!! Zhrozene som sa pozrela na obývačkové okno a v priebehu niekoľkých sekúnd zosumarizovala posledné dejstvo tragédie! Ten čierny čert ním istotne vyskočil von, keď som prášila vankúše a teraz leží dochrámaný v záhrade, pretože známa teória o dopade mačiek na všetky štyri v jeho prípade akosi zlyhala...
Takmer som vytrhla kľučku z obločného rámu, keď som sa snažila overiť svoju nešťastnú verziu. V tom istom okamihu sa mi naskytol božský pohľad.
Božský pohľad na jedno čierne mača, ktoré neskončilo o poschodie nižšie, ako som pôvodne predpokladala. Ono totižto dopadlo na rozhorúčený hliníkový alebo medený plech, ktorý slúžil ako terasová strieška v byte pod nami.
No a to mača na horúcej rozpálenej streche tancovalo tanec ušľachtilého lipicana podľa učebných osnov známej viedenskej školy. Priškvarené labky vyhadzovalo do vzduchu v takte svojho žalostného mraučania, aby ich aspoň na sekundu schladilo.
A vôbec sa nebránilo, keď som ho konečne vzala na ruky a zachránila tak pred ugrilovaním zaživa. Myslím, že od toho dňa ma zbožňovalo a v prípade potreby by za mňa na oplátku obetovalo i jeden zo svojich siedmych životov.
(príspevok čakateľ do tretieho dielu)