Rozprávky verzus pravda

Kedysi dávno bežal v TV dokument, ktorý mal divákom priblížiť, ako sa naše výpovede k istej náhodnej udalosti ne-/kryjú s realitou. Tvorcovia programu zinscenovali krádež (tuším) bicykla za bieleho dňa v areáli akejsi školy počas prestávky. Nešlo o žiadnu napínavú bondovku, ale iba o názorný príklad na odhalenie skutočnosti, nakoľko sú ľudia k istým veciam ne-/všímaví a ako ich interpretujú s odstupom času. Do akcie bolo zasvätených len pár tamojších zamestnancov a televízny štáb nenápadne snímal pod nejakou zamienkou celú akciu. Ako pomocný dôkazový materiál na spätné nahliadnutie neskôr.

Keď príšlo na vyšetrovanie skutkovej podstaty trestného činu a osoby na to určené vypočúvali jednotlivých prítomných svedkov, ktorí naďalej nič netušili, nestačili sa diviť, koľko všakovakých a hlavne protichodných verzií im bolo predostretých. Koľko bludov si stredoškoláci navymýšľali. Zrazu sa aspoň z polovice opýtaných vykľuli nádejní tvorcovia detektívnych príbehov.

Zlodej mal výšku od trpaslíka po obra, s bradou či bez brady, v bunde i v kabáte, vo farebnom prevedení od snehobielej až po havraniu čiernu... takže podľa tisíc opisov by bola v podozrení aspoň polovica mužskej časti mesta.

Bohvie, ako reagovali protagonisti príbehu, keď si smeli prezrieť zo záznamu, čo sa naozaj udialo a porovnať to so svojou výpoveďou.

A prečo to spomínam?

Jedna moja prváčka bola v piatok nahlásená ako chorá. Keď však neprišla ani v pondelok, zachytila som rozhovor kolegyne, ako sa pýta jej staršej sestry, ktorá práve náhodne bežala kolo našej triedy, čo sa jej stalo. Aj preto, lebo dievčinka iba toť prednedávnom chýbala celý týždeň, čo nebýva v letných mesiacoch až tak bežné (ale nie nemožné). Pri slove nemocnica som spozornela i ja.

Vraj prudká alergická reakcia. Možno na antibiotiká, no v skutočnosti si ani lekári nevedeli dať rady, a tak zostala pre istotu na pozorovanie na infúzkach u nich.

Dnes som priamo po vyučovaní pristavila Podšívku a pýtam sa jej, či je spolužiačka naďalej chorá.

- Áno, leží v nemocnici, lebo si zlomila ruku - znela jej presvedčivá odpoveď a hneď nato kamsi odbehla, ponechajúc ma udivene stáť v chodbe. Takto diametrálne odlišnú odpoveď som vôbec neočakávala. A tak som sa pobrala za Francúzom a Afričanom, nech sa i oni zapoja, nech sa i od nich dozviem niečo zaujímavé...

Zapojil sa iba prvý spomínaný a jeho verzia potvrdila, že v nemocnici nik netuší, čo jej môže byť.

A na čo som tým chcela poukázať? Než niečomu uveríte, spomeňte si na horeuvedený príbeh a zmierte sa so skutočnosťou, že úplnú pravdu sa i tak nikdy nedozviete. V konfliktných situáciách, ak sa od vás očakáva nejaké riešenie, si musíte vytvoriť najprv vlastnú, tzv.spriemerovanú verziu a tú si nechajte pre každý prípad odsúhlasiť väčšinou. Potom môže nasledovať váš verdikt.

(Podšívka si síce rada vymýšľa, no tentokrát nerozprávala pod tlakom nejakého konfliktu a zo svojho príbehu by nečerpala žiadne výhody, ani by ním nikomu neprilepšila, či naopak nepohoršila, hoci fantáziu ma naozaj bujnú. Odkiaľ vzala tú zlomenú ruku, nevie asi ani sama.)