(názov článku sa vzťahuje ku cvičeniu, z ktorého pochádza úvodná fotografia)
Už po deviaty krát sme sa s Michaelom vybrali do nášho tábora. A po prvý krát na to isté miesto. Teda to isté, čo nás všetkých očarilo presne pred dvoma rokmi, len ten predošlý nám ho vyfúkol spred nosa ktosi iný. Rýchlejší.
Cesta na Slovensko nezačala práve najšťastnejšie. Najprv som na autobusovej stanici znervóznela, že nám asi zrušili autobus (a snažia sa to utajiť), keď nestojí nikde vypísaný na dlhokánskej tabuli so spojmi do celej Európy.
Našťastie sa medzi nástupišťami pohyboval i miestny zamestnanec s vysielačkou a ten mi prezradil, že má (iba) polhodinové meškanie. Vydýchla som si, no nie nadlho.
Keď sa konečne v šere stanice zjavila známa zelená na štyroch kolesách, ožili i prítomní spolucestujúci. Každý sa začal pchať dopredu, akoby šlo o život, a mnohí chlapi svojim správaním opäť raz potvrdili, že džentlmeni zaisto dávno vymreli.
Mylne som si navrávala - kam sa, preboha, pcháte?! na všetkých sa ujde! - no ono to až taká pravda nebola. Už čochvíľa som si zaumienila, že od tejto skúsenosti sa drzo pchám i ja! Keď som nasilu vtesnala našu batožinu do dvoch narýchlo objavených medzier, netušila som, že som posledný šťastlivec, ktorému sa podarilo vyplniť zvyšné fúgy nedostačujúceho batožinového priestoru. Osem nešťastníkov sa márne dožadovalo svojho práva cestovať s nami. Vlastnili síce právoplatný lístok, ale ich kufre sa už nikam nezmestili. Nuž sme sa spoza skla stali nechcenými svedkami dohadovania, ako a čo ďalej. A minúty meškania sa ďalej nepekne predlžovali. Poniektorí z cestujúcich mali naponáhlo, tlačil ich čas a nasledujúce spoje, ale nik z kompetentných (zbehlo sa ich tam hneď niekoľko) nám ani po ich sťažnostiach jedinou vetou nevysvetlil, čo s nami mienia robiť. O slušnom ospravedlnení ani nehovoriac.
Osobne si myslím, že premyslenou taktikou iba naťahovali čas. Začula som, ako sa nešťastníkov márne snažia prehovoriť na neskorší autobus, ale tí nesúhlasili. Rozhorčene tam diskutovali stále dookola a úplne pritom zabudli, že časomiera hraje v ich a náš neprospech. Nakoniec ju natiahli na hodinu a štvrť a to už naozaj zachvíľu odchádzal nasledujúci spoj do Viedne. A tam ich nakoniec podľa všetkých indícii aj presunuli.
Mňa zmáhala únava z predošlých dní a v podstate som sa až tak nikam neponáhľala, ale byť na mieste tých, ktorí rátali každú minútu, asi by som inak reagovala. Jeden mladý pár sa vo Viedni chcel zdržať iba jedno poobedie a zdalo sa, že z plánovanej prehliadky mesta nakoniec nič nebude. Ďalšia cestujúca volala niekomu, aby na ňu nečakal a na oslavu s grilovačkou odišiel bez nej, vraj si sama zoženie po príchode taxík, atď., atď.
Tí, čo sedeli na poschodí, sa zasa smažili vo vlastnej šťave sťa v saune, kým sa šofér nezľutoval a nezapol aspoň klimatizáciu, a ku tomu všetkému bolo i WC vovnútri nečinného vozidla na stanici nepoužiteľné.
(Kým neznesiteľne netrpím, nahováram si už dlhšiu dobu, že podobne zapeklité situácie mi ktosi zoslal ako inšpiráciu na písanie.)
Napriek tomu by som rada spoznala človeka, ktorý v prvý deň prázdnin vyšle na cesty autobus s cca. 65 obsadenými miestami a priam žalostne nekorešpondujúcim batožinovým priestorom. Podotýkam, že s nami necestovala žiadna celebrita s 10 lodnými kuframi, čím by porušila zmluvné podmienky na bezproblémovú prepravu.
Adekvátnu odozvu na svoju písomnú kritiku v hodnotení som zatiaľ taktiež žiadnu neobdržala. Alebo čo nie je pochvalné a nehrá spoločnosti do karát, sa nepozorovane zametá pod stôl? Do zabudnutia?
Keď nás konečne prepustili (samozrejme bez tých nešťastníkov), hnali šoféri svojho tátoša najvyššou možnou rýchlosťou vpred. Trochu sa im podarilo skresať meškanie, no ďalšie nepríjemné prekvapenie na nás čakalo vo Viedni. Upchalo sa WC, a tak sme si na konto prirátali nových asi tridsať minút, kým sa šoféri dostali na rad do tamojšej staničnej čističky.
Ani jeden z nich neovládal okrem maďarčiny a slovenčiny žiaden vhodný svetový jazyk, aby zahraničným cestujúcim aspoň približne zodpovedali na otázky, čo sa vlastne deje.
Po krátkej prestávke v Bratislave sme sa na druhý deň vydali ďalej. Vlakom do Žiaru nad Hronom, stade autobusom do Banskej Štiavnice, kde sme zistili, že nasledujúci spoj ktosi svojvoľne "stornoval". Ešteže po nás z tábora prišli autom.
Kým pred dvoma rokmi som sa intenzívne venovala deťom, ktorých žalúdky štrajkovali pri prejazde miestnymi serpentínami, a nestíhala si všímať okolie, teraz som sledovala cestu a očami sa vpíjala do nádhernej scenérie okolitých kopcov a hustých lesov.
Prekvapilo ma, ako malinké a doslova od sveta odrezané sú Sklené Teplice. Aspoň na mňa tak pôsobili, vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o kúpele.
Nebyť klimatizovanej predajne na autobusovej stanici v BŠ, asi by sme sa upražili zaživa, kým sme čakali na náhradný odvoz.