Čože? Aj vás už začala nepríjemne svrbieť hlava?
Nuž vedzte, že reagujete spontánne automaticky ako väčšina z nás.
Na škole mávame pravidelne do roka aspoň dvakrát hlásenie, že sa v ktorejsi triede zasa raz objavili tieto nechcené zvieratká. Dokonca i u mojich detí v skupine už asi zo dvakrát za tých päť dlhých rokov.
Vtedy si spomeniem na stanový tábor ´87 v Slovenskom raji. Dostala som sa ako inštruktorka do oddielu najmenších a hneď na stanici som si všimla Vladka. Malý, roztomilý chlapček s hnedými kučerami a veľkými, smutnými očami, ktoré vypĺňali slzičky na krajíčku. Pohľadom visel na mame a tváril sa, že práve nadišiel koniec sveta.
A tak nás pre istotu informovala, že chlapča je citlivejšie a bude asi vyžadovať viac pozornosti. Nuž som si ho dobrovoľne vzala pod svoje ochranné krídla. Ak bolo treba, pritúlila som, pomohla s hľadaním stratených vecí, viazaním šnúrok a pod.
Vladko si ma obľúbil a od prvého dňa mi bol neustále a vďačne v pätách. Preto keď mi oznámili, že v tábore sa rozmohli vši, a podľa všetkých indícii a neklamných znakov ich dovliekol práve on, zahmlilo sa mi pred očami. Mala som vtedy husté vlasy až po zadok (a hlavu aspoň desaťkrát za deň na dotyk pri tej Vladkovej), a tak ma od onoho momentu prenasledovala hrozivá predstava, s akou radosťou sa práve celé parazitujúce kolónie udomácňujú na novom, neprebádanom území. Cítila som ich všade. Dostať vši som dovtedy považovala za niečo hrôzostrašné. Hanbu a kliatbu zároveň.
Niektoré deti prebrali štafetu, a tak sme pre istotu konzultovali miestneho lekára. Prezeral nám hlavy, predpísal vhodné šampóny a s kľudom Angličana mi dohováral, aby som si vzniknutú situáciu nebrala až tak veľmi k srdcu.
- Pozrite, ja žijem tu na východe a často chodievam na kontroly do osád ku cigánom (tak sa im vravelo kedysi). O hygiene tam radšej pomlčím, ale ak sa vám bude lepšie zaspávať, tak vedzte, že ja som si od nich ako výslužku doniesol domov už sedemnásťkrát vši. Sedemnásť a prežil som! Tak hlavu hore!
Vlasy som si v tých bojových podmienkach premyla aspoň zo dvakrát a vši ani hnidy som v nich, našťastie, neobjavila. Asi sa im predsa len ponuka u mňa zdala príliš hustá, bo i oni uprednostňujú schodnejší terén ku zdroju výživy. Ktohovie... Ale od stretnutia s ním už nepanikárim, hoci hlava ma naďalej automaticky rozosvrbí.
Pripomínam si - 17x a prežil! - a potom už iba sledujem, či nezavítali (po prvýkrát) aj ku mne.
Nuž a tento rok sa zasa raz objavili na tábore. Vlastne tento rok sa to len tak hmýrilo zvermi na tábore. Odhliadnúc od našich troch každoročných verných spoločníkov - dva psy a kocúr - nás pravidelne v noci navštevovali líšky (tie sa odvážili i za plot), kuny a diviaky. Kocúr si asi zo štyrikrát doniesol zvonku živú hračku - myši, ktoré už po chvíli neboli až tak živé a my sme sa bránili pred náletmi sršňov a ničili stovky (mini-)kliešťov.
Tešili sme sa iba motýľom, ktoré si nás pravidelne mýlili s kvetmi. Ani tento fenomén som doposiaľ nezažila - aby si sadali opakovane a dobrovoľne na ľudí. Teda na deti. A nie na osamelých jednotlivcov, sediacich kľudne kdesi uprostred lúky. Oni si vyberali skupinky v pohybe a hockde.
A nakoniec detváky raz kdesi za chalupou objavili dokonca žaby (medziiným vraj velikánsku ropuchu).
Ale naspäť ku problému číslo jedna.
Priznávam, po spovedi jednej z dvojice, ktorých sa priamo týkal, by som niektorých rodičov najradšej zavesila do prievanu, ak je pravdou, že problém zľahčili a odflákli, tváriac sa, že ich sa netýka. Šak ONI si s ním na tábore nejako poradia... (ONI ako my).
A tak sme dookola kontrolovali a premývali hlavy, pričom nás pravidelne (a pochopiteľne) svrbeli tie naše.
Zdalo sa, že nepríjemnosť máme pod kontrolou, keď sa zrazu na druhý týždeň objavili ďalšie dve potvory. Nanovo sme pokúpili šampóny, deti nahnali do zástupu na lúku a podelili si funkcie. Navlhčiť vlasy vodou z hadice, poriadne našampónovať, nechať pôsobiť, zmyť. Ešteže nám prialo počasie a my sme bojovali vo veľkom vonku.
Ktorýsi z chlapcov podarene zvolal: Jéj, tu to vyzerá ako na páse v umývačke áut!
Musím uznať, vystihol to perfektne.
Dievčina, u ktorej sa vši tentokrát vyskytli, prišla ku nám až v polovici tábora. Z inej akcie. A tej sa zúčastnilo ďalšie dievča s dredmi a v nich prebývali vši.
Ešte týždeň po tábore ma pri spomienkach naň svrbela hlava a pravidelne sme sa doma hrali na paviánov. Tentokrát, našťastie, bezúspešne... teda ako sa to vezme, že? Dúfajúc, že nás nepostihne osud ktorejsi triedy z bývalej Michaelovej Grundschule, kde si vraj spolužiaci predávali štafetovo vši neuveriteľné dva roky.
A keby ste sa spýtali psa z fotografie, čo trápilo na tábore jeho a on by mohol odpovedať, určite by sa posťažoval
na tamojšie žihadlové torpéda. Ničili ho preukrutne. Všetci sme trpeli spolu s ním, vyzeral naozaj hrozne. Cudzí ľudia, neznalí situácie, sa pýtali, či ho niekto dobil.
Jeho majiteľka si, našťastie, úplnou náhodou všimla, že močí krv. Jed (ôs či sršňov) mu napadol obličky, čo v tom momente ona ale netušila. Zostávala mu možno pol hodina života, keby mu v poslednej chvíli zverolekár nevpichol potrebnú injekciu s protilátkou.