Špeciálne teraz vzťahované na naše táborové. Lebo na menšie výnimky tvoríme stabilnú zostavu, ktorej začiatky siahajú do rokov 1987/88. Inak povedané: v zostave sú momentálne deti niekdajších prvých členov. Nie jednotlivci, ale celé partie.
Mňa osud na istú dobu zavial inam, ale už osem rokov sa zasa pravidelne zúčastňujem spolu s Michaelom aspoň letných táborov. Už osem rokov som svedkom toho, ako sa z detí stávajú tínedžeri či mladí ľudia, ktorí sa naučené snažia podávať ďalej nasledujúcim generáciám. Ako sa napríklad bývalí zurvalci samotári menia na spoľahlivých tímových hráčov. Ako sa nesmelí (inak) outsideri stávajú členom partie. Alebo ako sa rodia prvé lásky...
Keď sme sa tento rok vracali domov, sedela som - ako mi osud náhodne pridelil - v zadnej časti autobusu medzimestskej dopravy. Táborová vedúca mi po tom, čo zaplatila za lístky, rukou naznačila, či nechcem prísť ku nej dopredu. Nuž som jej odmávala, že aspoň dám pozor na našich najmladších rarachov, čo sa usadili na posledné zadné sedadlá.
Už čochvíľa som musela medzi nimi robiť poriadok, medzitým sa z jazdy po miestnych serpentínach povracalo dievčatko, preto som sa premiestnila o dva rady dopredu. Bližšie ku nej, čím som sa dostala na úroveň dvoch našich 15-ročných veľkáčov.
Rozprúdil sa medzi nami podarený rozhovor. Nespomeniem si, čo presne odo mňa chceli vedieť, ale bolo to v zmysle, prečo vlastne robím túto robotu. Prečo investujem dva týždne zaslúženej dovolenky, aby som venovala 24-hodinovú starostlivosť im všetkým.
- Viete, chlapci... pozrite sa na tých malých divochov na sedadlách vzadu. A teraz sa pozrite na seba a spomeňte si, akí ste boli kedysi vy. Presne takí istí. Pre toto to robím. Aby som videla, ako sa postupne meníte na rozumných a zodpovedných. Aby som sa utvrdila, že podobné akcie či nami investovaná energia naozaj prinášajú žiadané ovocie.
- Ale my sme boli oveľa horší! - zareagoval jeden z nich a druhý mu dal vzápätí za pravdu.
Začala som sa smiať. Inak sa ani nedalo. Naozaj kedysi obaja patrili ku tvrdým orieškom. Tým najtvrdším medzi rovesníkmi.
- A aký som bol vlastne, keď som bol malý? - vyzvedal mohutnejší z dvojice.
- Nuž - vtiahla som do seba dvojnásobnú dávku vzduchu, akoby som dúfala v prevetranie pamäťových buniek a opäť som sa rozosmiala.
- U teba bol problém v tom, že keď ťa niekto nahneval, tak si doslovne explodoval a vtedy sme museli ochraňovať každého, kto ti vstúpil do cesty a protirečil ti, lebo inak by si ho namieste zahlušil.
- Noo, pamätám - zatiahol teraz on a tiež sa začal uškŕňať.
- Presne! - pridal sa druhý z dvojice - aj ja si spomínam, ako sme sa my dvaja pravidelne pochytili a tĺkli až do krvi. Aj mňa si skoro zahrdúsil.
- A pamätáš si, čo si vystrájal ty? - spýtala som sa na oplátku jeho.
- Jasnačka. Nebol som o nič lepší.
- Navyše sa teba nik nesmel dotknúť. Je jedno, v akej situácii. Ani keď si sa zranil, ani keď si zúril. A pozrite, akí super chalani z vás vyrástli!
Ich mladé tváre vyžarovali vďaku za pochvalu.
(Traktor&Háďa)
Deti práve hrali hru v lese. Lovili bizónov (rozumej vedúcich a inštruktorov). Pristavila som sa na chvíľu pri kontrolnom stanovišti, kde mali donášať svoje vyplnené lovecké lístky a v prípade potreby zahasiť smäd.
Krátko po mne dobehla i Kika a už z diaľky divoko mávala rukami, že sa chce napiť. Skontrolovala som všetky dostupné fľaše a zistila, že voda sa minula.
Vzápätí sa zjavil jeden z bizónov a zisťoval, či treba doplniť zásoby. Nuž som ho poslala do chaty.
Otočila som sa ku Kike a vravím jej:
- Chvíľu potrvá, kým sa vráti s plnými fľašami. Zatiaľ môžeš ísť na lov zvyšných bizónov a za takých 5-10 minút sa vráť, aby si sa napila.
Sklamane sa pobrala nazad do lesa. Patrila tento rok ku nováčikom. Rozkošné dievčatko s jemnulinkým hláskom a nevinnými, nežnými kukadlami, ktoré chcel každý ochraňovať. Pri podobne náročných hrách jednotlivcov sú ku najmenším a najmladším pridelené staršie, skúsenejšie deti. Na hre sa potom zúčastňujú ako dvojica. Musela som sa smiať, keď som pozorovala ich dve v teréne. Jej spoločníčka správne odhadla situáciu a zámerne vysielala Kiku o kus vpred. Presne vedela, že keď ju bizóni zbadajú, automaticky skrátia kroky, spomalia tempo ... a bizón je chytený!
Keď voda dorazila na stanovisko, zjavila sa i Kika. Otvorila som plnú fľašu a podávala jej ju. Už-už ju držala v ruke, keď sa okolo nás mihol ďalší zver. Z jej reakcie som pochopila, že jeho ešte nechytila. Zbystrila pozornosť. Doslovne začala vetriť ako lovecký pes. Bleskovo mi vrátila nazad fľašu a s bojovým pokrikom - musím chytiť bizóna!!! - sa rozbehla preč.
- Kika, a čo voda??? Veď si umierala od smädu! - volala som za ňou.
- Nevadí. Napijem sa neskôr. Teraz musím za bizónom!
A ja som sa opäť musela smiať. Nik ju do ničoho nenútil, no ona svojim rozhodnutím podala jasný, neklamný dôkaz toho, že hra, i keď náročná na beh a kondičku, ju naozaj zaujala a preto všetko ostatné musí ísť bokom.
(Hryzoš & Motýlik)
Nejako sme sa v rozhovore prepracovali na zážitky s vedúcimi, ktorí boli pred tými 8 rokmi sami ešte deťmi. V tých časoch sa organizovali čisto stanovačky na lúkach, ktoré ale vďaka meniacej sa klíme a strašidelným búrkam stratili z hľadiska bezpečnosti na aktuálnosti. Už pár rokov volíme radšej miesta, kde sa dajú postaviť stany, ale kde sa zároveň v prípade potreby vieme schovať do bezpečia nejakej budovy či drevenice.
Veď i náš prvý tábor s Michaelom takmer stroskotal na podobnej katastrofe. V ten rok sa vydávala moja švagriná, preto sme sa mohli zúčastniť iba jeho druhej polovice. Tú hrôzostrašnú noc sme nezažili na vlastnej koži. Jednotlivé detaily nám neskôr prerozprávali jej priami svedkovia a pozostatky katastrofy boli viditeľné celý zvyšný týždeň.
Každopádne ich búrka zastihla nepripravených. Zabudla som, kedy presne sa strhla, ale niekedy po polnoci sa potok v blízkosti táboriska premenil na ničiacu riavu, ktorá ich nielenže nepríjemne vytrhla zo spánku, ale brala so sebou všetko, čo nebolo prichytené kolíkmi. Predstavte si, že sa uprostred noci na ležovisku zrazu brodíte po lýtka či kolená v studenej vode a v tej tme na čistine v hlbokom lese absolútne nedokážete odhadnúť, aké bude pokračovanie. Viacmenej sa vrámci záchrannej akcie modlíte ako ešte nikdy v živote, aby všetci prežili... a dúfate, že chaos neprerastie vo všeobecnú paniku.
No a vrámci tohto vletela hlavná vedúca do stanu ku mládencom a prekvapene pozerala na vystrašené zjavenia v bielych ponožkách.
- Čo tu stvárate? Prečo nemáte gumáky na nohách?!?
- ? Ale veď máme zakázané chodiť do stanov v topánkach...
No čo im na to povedať?
(to be continue)