A tak sme v utorok začali.
Na konci minulého školského roku nám bolo oznámené, že nám cez prázdniny budú meniť radiátory, tak nech si radšej poschovávame cenné veci. Podobne náročný koniec školského roka, ako bol ten posledný, som už dávno nezažila.
Karty nám okrem iného zamiešala i nečakaná ponuka mesta, na základe ktorej sme mohli objednávať materiál, hračky a nábytok pre družinu. Ktosi neuveriteľne veľkoryso uvoľnil financie a my sme sa nenechali dvakrát núkať. Ja som okrem iného objednala i novú skriňu. Lenže ako to zvyčajne býva pravidlom, pri každej objednávke sa niečo po...
Skriňa síce došla, ale chýbali záchytky a zámok s vnútornou extra výbavou. Šéfka vzápätí tlačila na dodávateľov, no v predposledný deň mi ich doplňujúca zásielka (bez zámku) bola málo platná, a tak som v minúte dvanástej pchala do skrine hlava-nehlava všetky objednávky a cenné veci. V posledný deň som kúpila zámok na bicykel a pomocou neho zabezpečila naškrečkovaný majetok. A pre istotu tam vložila i kľúč od jednej starej a tiež vo švíkoch praskajúcej skrine.
Včera pred tímovou poradou som vôbec nemyslela na svoju dômyselnú zábezpeku a kľúče od zámku na bicykel tým pádom zabudla doma. Zhodnotila som to ako zbytočne stratený čas, no nechcela som ísť za školníkom, aby pevné putá prerezal. Dnes ráno som pred odchodom do práce otvorila zásuvku na komóde stopercentne presvedčená, že idem na istotu. Tá sa však rozplynula, len čo som pochopila, že objekt môjho záujmu sa v nej naozaj nenachádza.
Čas pôvodne naplánovaný na upratovanie triedy som zrazu nepekne frfľajúc investovala do hľadacej akcie. Dôkladne som prešla každý centimeter, kam som v predtáborovom zhone čisto teoreticky mohla kľúče odložiť na prázdninový odpočinok do septembra, no nikde nič.
A potom ma osvietilo (neskoro na plánované upratovanie, ale načas, aby som aspoň stihla začiatok školy). Nemala som ja náhodou v posledný deň so sebou inú tašku? Mala!
Na školskom dvore už postávali či sedeli vo veľkom rodičia, súrodenci (tí najmenší aj ležali), babky, dedkovia, tety, ujovia a čakali, kedy ich prváčencom skončí vyučovanie v ich prvý VEĽKÝ deň.
Ako vyzerajú také Schultüte, si môžete pozrieť tu.
Keď ma po chvíli zbadala mama môjho bývalého zverenca, radostne mi vykročila v ústrety. Vraj je rada, že i jej tretí syn sa dostal ku mne. Ten prvý bol neskutočne tvorivý typ. S tým druhým sa trápi kolegyňa a ja som veľmi zvedavá, čo sa vykľuje z tohto tretieho. Štvrtý a piaty sú zatiaľ na čakacej listine.
Nuž a medzi rečou mi mama vraví:
- Katarína, nikdy nezabudnem na ten šok, ktorý sme ti pripravili v prvý deň.
(Narýchlo som prezerala staršie príspevky, ale tú príhodu, čo mi sfarbila polovicu hlavy na šedivo, som na stránke akosi nikde neobjavila. Ešte asi prelistujem staré záznamy, bo na niektoré detaily si spomínam iba matne.)
Bol to môj druhý rok na škole a prvý ako vedúca skupiny. Podľa vtedajšieho konceptu sme otvorili dve menšie, homogénne skupiny. Ja som dostala dvanásť prvákov z céčky. V uvítací deň som nakukla do triedy, potriasla pravicou pár neznámym rodičom (zhodou okolností boli aktuálne všetci do jedného s prvým dieťaťom v škole, čo sa stane asi raz za sto rokov - lebo väčšinou sa kde-tu nájde i pár starších súrodencov). V ten deň, keď sa všetci po rodinách zberali na slávnostný obed, som stihla zaregistrovať Viktora. Skákal po stoloch ako ping-pongová loptička a ja som si imaginárne chytala hlavu do dlaní. Pred dvojičkami ma vopred vystríhali kolegyne a ja som do troch sekúnd pochopila prečo. Hlavu som si chytala po druhý krát. Že si ju rukami môžem pridržiavať minimálne prvý týždeň natrvalo, som ešte netušila. Posledné, čo som si uvedomila, bolo, že mám v skupine veľa blonďavých hláv. Viac ako polovicu.
Na druhý deň som sa načas dostavila pred triedu, aby som ich vyzdvihla. Po skončení vyučovania som vošla dnu s listinou v ruke a rad za radom nahlas predčítala mená. Menované deti sa prihlásili, ja som im ukázala, kde na mňa majú čakať, než dám dokopy celú skupinu, kým mi na papieri nefiguroval posledný mládenec. Medzi lavicami neisto postávali zvyšní dvaja. Prvý záporne pokrútil hlavou, keď som mu zopakovala meno. Otočila som sa teda ku druhému. Mal zvláštny pohľad a vôbec ma nevnímal. Očami sledoval mimozemšťanov za mojim chrbtom. Oslovila som ho ešte asi zo dvakrát, no jeho reakcia zostávala naďalej nulová. Obrátila som sa preto o pomoc na jeho sympatickú triednu učiteľku a spýtala sa, či je to ten a ten chlapec a či rozpráva alebo aspoň rozumie po nemecky.
Nikdy nezabudnem na ten zhrozený pohľad, ktorým sa na mňa vzápätí pozrela. Nahla ku mne hlavu a dôverne zašepkala:
- Vôbec netuším. On takto celý deň presedel v lavici a na nič nereagoval. A áno, je to jeho meno.
Ani neviem, ako som ho dostala z triedy von. Táto neplánovaná medzihra mala pravdepodobne za následok nasledujúce udalosti. S deťmi sme vyšli na dvor, nech sa pred obedom vyšantia a vrámci toho asi dvoch chlapcov vyzdvihli rodičia skôr.
Keď som v stanovený čas zháňala svoje ovečky na obed, zistila som, že mi jedno dieťa chýba. Srdce sa mi rozbúchalo hlasnejšie než kostolný zvon odvedľa a ja som stále dookola porovnávala listinu s aktuálnym stavom. Infarktová situácia jedna radosť, no infarkt som musela odsunúť na neskôr. Veď ma pozorovalo niekoľko párov mne zverených očí a nechápali, prečo na ten obed nejdeme.
Chytala ma panika - prvý deň a hneď toto!!! Najprv som ani nevedela, kto mi vlastne chýba, lebo deti sa navzájom tiež ešte nepoznali (okrem Viktora a jeho najlepšieho kamaráta). Hlavou sa mi divoko preháňali strašidelné myšlienky a ja som sa zrazu videla jednou nohou v base.
Mám zavolať šéfke alebo rovno na políciu? Ale čo im poviem? Utiekol? Uniesli ho? Stratil sa? Mám začať obvolávať rodičov? Ale čo si o mne pomyslia?
Možno nájdem vo svojich starých záznamoch zmienku o tom, pre ktorú z alternatív a v akom poradí som sa nakoniec rozhodla. Každopádne som vrámci záchrannej akcie kontaktovala i chlapcových rodičov. Neboli priamo zastihnuteľní, nuž som ich zanechala správu na odkazovači. A ďalej šedivela.
Cestou domov sa zrazu rozozvučal môj mobil. Na druhom konci sa ozvala mama a vľúdnym hlasom sa tisíckrát ospravedlňovala. Vraj si neuvedomila, keď syna vyzdvihla, že sa musia odhlásiť aj u mňa. Šli so starými rodičmi na obed do reštaurácie a mobily nechali vypnuté.
Tak som tú jednu nohu z basy stiahla pekne naspäť, ale šediny mi zostali natrvalo.
Mimochodom, túto historku som rodičom vtipne naservírovala na úvodnom rodičovskom združení s prosbou, čo už mi nikdy v živote nemajú robiť, ak nechcú ísť najbližšie na môj pohreb. A myslím, že práve vďaka nej sa ľady prelomili ... lebo aj oni ako nováčikovia si na mnohé iba zvykali, ale odvtedy sme boli kamaráti.