Predvčerom som pred koncom družiny objavila na stole "zabudnuté" jablko, do ktorého dvakrát zahryzla ktorási naša Snehulienka a nechala ho trpaslíkom. Tak som sa spýtala kolegyne, či o tom niečo nevie. Vraj si ho vzal Afričan, no po dvoch hltoch sa mu na ňom niečo znepáčilo, položil ho na stôl a zmizol ako gáfor na dvor. Ja som neplánovala ísť dole, bo som potrebovala súrne pred nastávajúcim rodičovským poupratovať, nuž som presunula kázeň na nasledujúci deň.
Hneď ako sa zjavil v triede, zavolala som si ho ku sebe. Najprv sa tváril, že o ničom nevie. Podobné taktické ťahy mám rokmi praxe prekuknuté. Potom si vymyslel, že na jablku bol naboku hnedý fľak (tým jablkám nič nechýbalo). Pre istotu som ho rázne uchránila pred ďalším vymýšľaním a opäť raz prečistila žalúdok. Aby si konečne uvedomil, čo robí, lebo podobné zaobchádzanie či plytvanie jedlom nikomu neprepáčim a odteraz musí doniesť každý hnedý fľak na kontrolu ku mne, inak nič nové nedostane.
Nasledoval čas obeda. Dostali sme vyprážané kuracie rezne a zemiaky. Toto jedlo má u detí vždy zaručený úspech. Po prvej dávke docupital Afričan ku mne na duplu. Naložila som mu, ale jemu nestačilo, tak začal poskakovať na mieste a tisíckrát dookola vykrikovať : ešte, ešte, ešte!
Oproti niekdajším ťažkým začiatkom mu častokrát stačí jeden jediný pohľad, aby si spomenul, ako znejú čarovné slovíčka. Lenže teraz mi nešlo o ne. Poslala som ho na miesto a povedala, že ak všetko zje a v hrncoch ešte niečo bude, môže prísť pre nasledujúci prídel. Ale nie skôr!
Ubehlo niekoľko minút a zrazu vidím, ako sa snaží nebadane odniesť do odpadkov takmer celú pôvodnú porciu. Opäť stačil jeden môj pohľad, aby pochopil, že je zle-nedobre.
Pristúpila som ku nemu a vrátila ho nazad.
- Tentokrát ti to, kamarát, neprejde. Sadneš si na zadok a čo si si vydrankal, aj zješ!!!
Kedže inokedy chodí na duplu aj štyrikrát a toto bola iba druhá dávka, vedela som, že sa nejedná o žiaden prehnaný príkaz. Sadla som si ku nemu, aby som sledovala, či mu náhodou rezeň nevychádza von ušami. V tom prípade by som doplnila kázeň a včas zakročila. S jeho splnením však nemal absolútne žiadny problém, takže asi sa iba zasa raz ponáhľal za kamarátmi... a miesto toho si musel vypočuť novú lekciu o sprísnených pravidlách a doplnkových kontrolách.
Neskôr mi kolegyňa prezradila, že si ju potajomky zavolal ku sebe a požiadal, či by za neho nešla vyprázdniť tanier, lebo ... inak bude mať asi problém s Katarínou ... :) Odmietla s poznámkou, že nepozná našu pôvodnú dohodu, a preto si musí odniesť tanier sám.
A problém s Katarínou nasledoval, presne ako predpokladal...
--------
Na rad prišli domáce úlohy. Ako prvý z druhákov si ma na pomoc zavolal Francúz. Priznávam, zadanie bolo trochu komplikované na ich detské hlávky. Úlohou bolo do reťazca abecedy správne doplniť chýbajúce písmenka a porozmýšľať, aké mesiace sa z nich dajú následne poskladať. Podobne náročná kombinatorika z druhej časti zadania im ešte bez pomocného príkladu nie je úplne jasná. (Niekedy sa pýtam, či ich tvorcovia občas zájdu na skusy do terénu, aby si svoje výtvory overili v praxi.)
Potom sa prihlásil Afričan. Písmenka doplnil okamžite, no jeho nevýhoda oproti iným deťom spočíva v tom, že doma sa s mamou rozprávajú iba po anglicky. Tak som sa mu snažila pomôcť inak.
- Vieš, v akom poradí idú mesiace v roku?
- Hmm... - krútiac očami dumal nad správnou odpoveďou.
- Ok, aký máme teraz mesiac?
Pokrčil neisto ramenami.
- Tak mi aspoň povedz hocaký mesiac, ktorý poznáš.
- Jeseň?
- Nie, to nie je mesiac, ale ročné obdobie.
- Leto? Zima? - narýchlo doplňal ďalšie, jemu známe pojmy.
- Nie. To sú rovnaké označenia ako jeseň, ale žiadne mesiace.
- Pondelok? Piatok?
Nanovo neúspešne hádal, a preto som ho prerušila.
- Dobre, stopneme to. Ak si zo mňa iba strieľaš, tak s tým skonči, lebo odídem pomáhať iným, čo to myslia vážne. Ak ale naozaj nepoznáš mesiace, tak ťa ich naučím, ale pôjdeme do vedľajšej triedy, aby sme nerušili ostatných.
A aby si ho ostatní náhodou nezačali doberať. Smutne na mňa pozrel a priznal, že mesiace nepozná.
Vo vedľajšej triede som na kus papiera napísala zaradom všetky od prvého po dvanásty. Úlohu sme za ich pomoci vyriešili a už-už som chcela ísť nazad ku zvyšku, keď ma chytil za ruku a s nadšením či smädom za poznaním, ako ho dokáže prejaviť iba on, mi vraví:
- Počkaj. Nikam nechoď. Najprv mi ten papier nalep sem na obal, aby som ich mal odteraz vždy po ruke a mohol sa ich naučiť!... Prosím.
Tak som zobrala lepiacu pásku s doplnením, že ho v nasledujúci deň zaisto preskúšam.
Ďalšie príhody z družiny môžete čítať tu